Autor je politológ

Hodnotiť volebné víťazstvo Zuzany Čaputovej môžeme z dvoch pohľadov. Ten prvý, vytvorený pod vplyvom emócií, hovorí o víťazstve liberalizmu, veľkej spoločenskej zmene, novom modernom Slovensku, víťazstve nositeľky nádeje, triumfe rozumu, búraní rodových stereotypov či o konci stereotypu outsidera, odmietnutí patriarchálnej hierarchie, o osvietenom konzervatívnom voličovi, prebúdzaní sebavedomia, nastupujúcej generácii mladých ľudí či o tridsiatnikoch berúcich spravovanie krajiny do svojich rúk.

Ani niektoré zahraničné médiá sa nenechali zahanbiť a priniesli titulky o rozmachu demokracie na Slovensku, o víťazstve „slovenskej Erin Brockovichovej“ či o úspechu političky s kvalitami Václava Havla. K vrcholom povolebnej eufórie patrila určite aj otázka Moniky Tódovej sociológovi Michalovi Vašečkovi, s ktorou sa nedá robiť nič iné, len ju zas a znova odcitovať v plnom znení: „Politickí komentátori o Zuzane Čaputovej hovoria veľmi pekne. Používajú výrazy ako zázrak, zjavenie, prirodzená. Aké sú jej slabosti?“

Nuž, nechajme teda opadnúť povolebnú eufóriu a pozrime sa na ten náš slovenský „zázrak a zjavenie“ z odlišnej perspektívy, povedzme prostredníctvom jednoduchých štatistických čísel.

Prečo neprišli voliť

Zuzana Čaputová získala v druhom kole prezidentských volieb niečo cez milión voličských hlasov. To je najmenej zo všetkých doterajších prezidentov vybraných v priamej voľbe. Získala dokonca menej hlasov ako Ivan Gašparovič v roku 2004, keď v druhom kole kandidoval proti Vladimírovi Mečiarovi. Do prezidentského paláca tak nastupuje s najnižšou mierou legitimity v histórii priamej voľby. Samozrejme, tento fakt ešte nemusí byť problém, ak zodpovedným vykonávaním prezidentskej funkcie presvedčí o svojich kvalitách a počas funkčného obdobia si získa na svoju stranu podporu väčšej časti spoločnosti.

Štatistiky však hovoria aj o tom, že získala približne o 250-tisíc voličov menej ako pred piatimi rokmi Andrej Kiska. Kde ostali tento rok, je zatiaľ neznáme. Možno hlasovali