Prečo konzervatívci potrebujú svoj hlas

Pred parlamentnými voľbami v roku 2016 sa dalo staviť na to, že sa Kresťanskodemokratické hnutie nedostane do parlamentu, a zarobiť slušné peniaze. Kurz síce s blížiacimi sa voľbami klesal – začínal sa niekde pri 60:1 a končil sa na 6:1 –, aj tak však bol privysoký. Preložené do zrozumiteľného jazyka: pravdepodobnosť, že sa KDH do parlamentu nedostane, bola väčšia, ako kurz ukazoval.

Samozrejme, KDH si parlamentné prázdniny zaslúžilo. Stačí si spomenúť na to, že keď Pavol Hrušovský v prezidentských voľbách ako spoločný kandidát vtedajšej opozície získal legendárnych 3,3 percenta, s bohorovným pokojom vyhlásil, že politický život ide ďalej. Nešiel.

Problém je v tom, že KDH – alebo niečo ako KDH – v slovenskej politike a parlamente potrebujeme; ak tam nie je, je to len horšie.

Konzervatívna/katolícka (nerovná sa, ale pre potreby stĺpčeka zjednodušujeme) agenda je absolútne legitímnou súčasťou verejnej debaty, má aj svoje opodstatnenie. Konzervativizmus, teda názor, že tak ako to je, je to viac-menej dobre a zmeny by sme mali päťkrát premerať a až potom rezať, je za normálnych okolností normálnym svetonázorom. Nerovná sa tvrdeniu, že je Zem plochá, nerovná sa ani návratu do stredoveku. S dôrazom na normálne okolnosti.

Práve teraz totiž máme možnosť vidieť, ako to vyzerá, ak KDH v parlamente nie je. Katolíckych konzervatívcov nikto nezastupuje – a zároveň ich zastupuje každý, len akosi zvláštne. Myšlienku niekto uniesol a urobil z nej niečo, čím nie je. Je v zajatí hysterických charizmatikov, strachu a paranoje, zaoberá sa prinajlepšom neexistujúcimi vecami – ak nie rovno klamstvami. Zatvára sa do geta, v ktorom práve strach a paranoja vládnu.

Zároveň vieme aj to, ako to vyzerá, keď konzervatívneho voliča začnú naháňať všetci do radu a každý po svojom. Záujem oňho má aj údajne ľavicový Smer, aj údajne národná SNS, aj OĽaNO s Borisom Kollárom. Pre tých tvrdších sú tu Kotleba s Harabinom, no a zabudnúť netreba ani na popletenú stranu Kresťanská demokracia – Život a prosperita, podľa ktorej sa kresťanská demokracia prejavuje bojom proti tomu, že slovenský štatistický úrad má názov stránky v angličtine.

To je sotva kresťanskodemokratická agenda, ale je dobrou ilustráciou toho, ako to vyzerá, keď sa inak legitímny politický prúd zmení na nezmyselné výkriky.

Samozrejme, za súčasný stav nemôžu v prvom rade liberáli, ktorých je tak či tak menšina; nemôžu zaň v prvom rade ani médiá a už vôbec zaň nemôže okolitý svet. Môžu si zaň oni sami – to oni dovolili, aby im normálnu diskusiu a normálne presvedčenie uniesli, pokrivili a postavili do roviny boja na život a na smrť. Nie, nie som konzervatívec, ale zároveň viem, že to, čo dnes vidíme, má od normálneho stavu ďaleko. Za normálneho stavu sa diskutuje, nehádžu sa Molotovove kokteily spoza horiacich barikád.

Slovensko tak nakoniec potrebuje stranu, ktorá oslovuje triezvych konzervatívcov: je jednoducho lepšie, keď sú zastúpení, ako keď nie sú. Klasický proeurópsky konzervativizmus má v spoločnosti svoje miesto a v tomto súboji jeho protivníkom nie je proeurópsky liberalizmus, ale protieurópsky konzervativizmus.

Ako protieurópsky konzervativizmus vyzerá, to vidíme, kam vedie, to vieme: cez fašistov a Harabina do Ruska. A tam sa potom ocitneme všetci, nielen tí, ktorí mu uveria. Tak práve preto konzervatívci potrebujú svoj hlas.