Väzenský kaplán: Keby fungovali rodiny, väznice sa vyprázdnia
Mnohým ľuďom je vo väzení vlastne dobre, majú tam svoj status, sú to napríklad kápovia, ktorí majú úctu ostatných, a vo chvíli, keď vyjdú z brány, po nich pes neštekne, nikoho nezaujímajú, vraví kazateľ Pavel Zvolánek.
Pavel Zvolánek je väzenským kaplánom viac ako štyri roky. „Kapláni majú veľký rešpekt. Nepoznám prípad, že by bol niekto z nich vo väzení napadnutý. Ja sa vo Valdiciach cítim bezpečnejšie ako ráno na hlavnej stanici v Prahe,“ hovorí v rozhovore pre český Deník N kazateľ Cirkvi adventistov siedmeho dňa, ktorý je tiež predsedom Väzenskej duchovenskej starostlivosti. Tá združuje desiatky dobrovoľníkov a kaplánov z trinástich cirkví, ktorí sa starajú o duchovný život v českých väzniciach.
Existuje podľa vás niečo ako kriminálna infekcia? Dá sa zločineckým správaním nakaziť?
Hovoríme o situácii, keď sa učia jeden od druhého. Odkedy je väzenie väzením, dochádza k odovzdávaniu skúseností. Preto sa Väzenská služba snaží dávať prvotrestaných do samostatných oddielov.
Ale keď ste v tomto prostredí, človeka to ovplyvní. Hovorí sa, že trvá rovnakú dobu, akú strávite vo väzení, než sa zase adaptujete na normálny život v spoločnosti. Takže ak ste napríklad päť rokov zatvorení, trvá to zase päť rokov, než sa resocializujete. Pri dlhých trestoch ľudia strácajú sociálne a rodinné väzby. Adaptovať sa späť do spoločnosti sa tak podarí skôr jednotlivcom.
Môže to vysvetľovať vysokú recidívu? V Česku sa pohybuje okolo sedemdesiatich percent.
Je to jeden z faktorov. Ak sa pretrhajú sociálne a rodinné väzby, s veľkou pravdepodobnosťou sa človek skôr či neskôr vráti do väzenia.
Hovorí sa tiež o dvojakom živote. Jeden sa vo väzniciach odohráva vo dne a druhý v noci. Stretli ste sa s tým?
Počas dňa, keď je väčšina odsúdených v zamestnaní, vo väzniciach fungujú vychovávatelia a je tam väčšina dozorcov, sa to líši od toho, ako to vyzerá večer a v noci. Ľudia tam majú svoje vlastné pravidlá a je to ťažko uchopiteľné, pretože sa nezverujú s tým, čo prežívajú.
Ako vás ako kaplána vnímajú odsúdení?
Majú k nám vysokú dôveru. Kapláni sú jediní, čo odsúdenému podajú ruku. Inak s dozorcami alebo vychovávateľmi nie sú v osobnom
