Generálom je opäť Patton

Určite ste to už niekde čítali. Táto skupina bude „the next big thing“ – ešte o nej neviete, ale čoskoro urobí dieru do sveta. Z  dnešného pohľadu sa podobné vyhlásenia z  konca 80. a zo začiatku 90. rokov dajú hodnotiť pomerne objektívne.

V  roku 1989 sa to hovorilo aj o Faith No More zo San Francisca, no spočiatku sa zdalo, že sa im to nepodarí. Na turné ich vzala Metallica a James Hetfield nosil ich tričko, vo vyhláseniach ich podporovali Robert Plant (Led Zeppelin) či Axl Rose (Guns N‘ Roses), no ľudia akosi nevedeli pochopiť ich kombináciu rocku, funku, metalu a  rapu.

Skupina mala na konte už svoj tretí album a vystriedala niekoľko spevákov (medzi inými aj Courtney Love, neskoršiu manželku Kurta Cobaina a speváčku Hole) a poslednú nahrávku The Real Thing z  roku 1989 nahrala s vtedy len dvadsaťjedenročným Mikeom Pattonom, ktorý sa už po týždni v  kapele postavil za mikrofón v štúdiu. Patton nahradil Chucka Moseleyho, ktorý síce mal charizmu, no spievať veľmi nevedel. Navyše mal problémy s alkoholom a drogami – jedna z  historiek hovorí, že zaspal priamo na pódiu počas koncertu.

Album bol hotový, no úspech priniesla až vtedy všemocná hudobná stanica MTV, keď až takmer po roku od vydania albumu začala vo veľkom vysielať ich videoklip k rap-metalovej skladbe Epic. Paradoxne, z MTV si Faith No More v 80. rokoch robili žarty a na koncertoch hrali rôzne známe odrhovačky, až kým ich ľudia nevypískali.

Kapelu sláva zastihla uprostred vlastného klubového turné – z  desiatok ľudí na koncertoch boli zo dňa na deň stovky, boli nominovaní na Grammy a predali dva milióny albumov. Zrazu teda sami boli medzi rockovou smotánkou, z  ktorej sa predtým vysmievali.

„Bolo vzrušujúce pozrieť sa medzi divákov a vidieť tam Madonnu, ako počúva moju kapelu,“ povedal klávesák Roddy Bottum v septembri 1990 pre Baltimore Post na adresu ich vystúpenia na odovzdávaní Video Music Awards. „Bolo to trochu strašidelné, ale zároveň skvelé.“

Snaha vymaniť sa spod nálepky „one hit wonder“ (kapela jedného hitu) a  skupiny, ktorá je prijateľná pre denné vysielanie MTV, vyústila do nadčasového albumu Angel Dust z roku 1992.

„Nezaoberali sme sa tým, ako vyzeráme, s kým randíme alebo či sa s tým dostaneme to televízie,“ spomína bubeník Mike Bordin v  rozhovore pre Radio.com. „Chceme len robiť muziku, na ktorú môžeme byť hrdí.“

Kapela začala hrať komplikovanejšie a temnejšie skladby, texty sú niekedy dadaistické (Mike Patton nastrihal slová z  novín a  náhodne ich pozliepal) alebo inšpirované koláčikmi šťastia, chudobnými štvrťami či spánkovou depriváciou (napríklad príhodne nazvaná skladba Caffeine). Pre nezhody s gitaristom Jimom Martinom ho na albume nie je až tak počuť, a kostru skladieb tak tvoria bicie, klávesy a  basgitara.

Rozlúčka s Masarykom

Angel Dust je dodnes považovaný za jeden z  kľúčových albumov 90. rokov – nebol to vtedy populárny grunge, nebol to ani heavy metal, boli to originálni Faith No More. Úspech v  médiách si poistili známou cover verziou skladby Easy z pera Lionela Richieho. Skupina v lete 1993 „tak mimochodom“ (v tom čase boli na turné s  Guns N’ Roses a Soundgarden, a k nám si odskočili počas voľna medzi ostatnými koncertmi) vystúpila aj v Bratislave.

Odvtedy až do svojho rozpadu skupina vymenila niekoľko gitaristov a vydala dva ďalšie albumy. Prvý z  nich je pestrý King for a Day… Fool for a Lifetime, ktorý obsahuje priamočiare punkové skladby, jazz, funk, metal, ale aj komorné a tiché kompozície. Napriek svojim kvalitám sa album nestretol s až takým pozitívnym ohlasom.

V  roku 1997 vydali svoj na osemnásť rokov posledný album so sarkastickým názvom Album of the Year (Album roka). Hudobne bol opatrnejší než jeho predchodcovia, opäť raz dominovala gitara a našinca istotne zaujme obal, na ktorom je známa fotka Tomáša Garrigua Masaryka, ako dostáva do okna vlaku kyticu kvetov. V  booklete sa dokonca objaví aj heslo „pravda vítězí“.

O rozpade skupiny sa hovorilo dlhšie. V  roku 1998 odohrala v  Lisabone svoj na dlhé roky posledný koncert a všetci jej členovia sa odvtedy venovali mnohým bočným projektom. Te najznámejšie má nepochybne spevák Mike Patton, ktorý sa nielen vďaka šesťoktávovému rozsahu za tie roky vypracoval na ikonu alternatívnej hudby. Hosťoval na albume Massive Attack, s orchestrom nahral album talianskych šlágrov z 50. a  60. rokov, nahral popový album, niekoľko metalových, mnoho avantgardných, pričom na svojom sólovom debute Adult Themes for Voice si vystačil len s vlastným hlasom.

Neporaziteľné slnko

V roku 2009 sa na koncertné pódiá vrátili už ako legendy. „Nikto z  nás do toho nešiel s tým, že odohráme pár koncertov a potom nahráme album,“ vraví s  odstupom času bubeník Mike Bordin. Najprv to na novú hudbu skutočne nevyzeralo, klávesák Roddy Bottum a najmä spevák Mike Patton sa do nových skladieb veľmi nehrnuli. Nakoniec ich však presvedčili piesne, ktoré spolu zložili Bordin a basgitarista Billy Gould.

„Bola to dvoj-, dvaapolročná makačka,“ vraví o  novom albume Sol Invictus (rímsky boh slnka, v  preklade „Neporaziteľné slnko“) bubeník. „Prvý rok sme o tom ani nikomu nepovedali,“ dopĺňa ho Gould v  rozhovore pre Marvel. „Všetko sme si nahrávali vo vlastnej skúšobni, neboli tam žiadni technici, nikto o nás nemal ako vedieť.“

Album nakoniec vydali bez veľkého vydavateľstva za chrbtom (vystačili si s vydavateľstvom Ipecac frontmana Pattona a s vlastným Reclamation Records). Na výsledku je počuť, že si všetko spravili podľa seba a nikto ich nikam netlačil.

Menej extrovertne, menej drasticky

Album znie, akoby ho skupina nahrala ešte niekedy v polovici deväťdesiatych rokov. Je tu minimum samplov a rôznych zvukových vypchávok, gro nahrávky tvorí invenčná rytmická sekcia a funkčná gitara Jona Hudsona, ktorý uprednostnil držanie skladieb pohromade pred vlastnou exhibíciou. Jemne v úzadí sú klávesy Roddyho Bottuma, ktorý sa tentokrát viac sústredil na zvuk klasického klavíra.

Nahrávka nie je taká extrovertná ako ich zásadné albumy z 90. rokov. Prechody medzi žánrami v piesňach nie sú také drastické ako na King for a Day… Fool for a Lifetime, atmosféra je oproti minulosti pokojnejšia a medzi skladbami nie je žiaden „veľký hit“.

Na albume má však všetko svoje pevné miesto. Producentovi a kapelníkovi v jednej osobe Billymu Gouldovi sa podarilo ustrážiť dramaturgiu nahrávky, ktorá má len desať skladieb a trvá 39 minút.

Najlepšími momentmi sú monumentálna skladba Superhero, kritizujúca americkú „záľubu“ v  robení superhrdinov z  politických vodcov s výborným sloganom „leader of men, get back in your cage“ (vodca ľudstva, vráť sa do svojej klietky), s  predchádzajúcou skladbou ostro kontrastujúca, uvoľnená Sunny Side Up, zaujme aj mohutný refrén v Cone of Shame.

Najväčšiu stopu na výsledku nepochybne zanechal spevák Mike Patton, keďže celý album znie ako vylepšená verzia jeho ostatnej kapely Tomahawk (najmä skladba Rise and Fall), inokedy sa ozve teatrálnosť filmových prerábok, ktorú predviedol so skupinou Fantômas na výbornom albume Director‘s Cut (Matador).

Kto čaká, že jeho obľúbená kapela sa po rokoch hibernácie vráti s prelomovým albumom, býva často sklamaný. V prípade Faith No More bolo však takéto očakávanie namieste. Možno aj preto bude pre mnohých fanúšikov prvé stretnutie s albumom rozpačité. Ich hudba však nikdy nebola na prvé vypočutie – je dosť možné, že Faith No More nahrali opäť „album of the year“.