Historik Dubovský: Štátna bezpečnosť verila, že zlomí Srholca na spoluprácu, to sa nestalo

Aký bol váš osobný vzťah s Antonom Srholcom?

Môj vzťah k donovi Antoniovi formovali najmä naše stretnutia, čítanie o jeho dramatickom osude, no najmä spoločné chvíle, jeho rozprávania a rozhovory. Možno prvýkrát som ho zazrel v dave na pamätnej Velehradskej púti v júli 1985, keď tam v noci organizoval nepovolený program pre mládež. Častejšie sme sa stretávali po roku 1989 na akciách Konfederácie politických väzňov Slovenska.

Spomínam si tiež na udeľovanie Ceny Jána Langoša v Pálffyho paláci, kde ma vzal pod pazuchu a povedal nahlas: toto je môj milý miništrant. Nikdy som mu neminištroval, no viem, ako to myslel. Krásne boli stretnutia v jeho malom byte. Navaril čaj alebo otvoril skalický Rubínek a rozprával rozvážne, hlbokým hlasom, upokojujúco, posilňujúco. Najviac ma však teší jeho doslov v mojej knihe o zakladateľovi saleziánov na Slovensku donovi Viliamovi Vagačovi. Nezabudnuteľné sú pre mňa chvíle s ním počas natáčania dokumentu ÚPN Tiene barbarskej noci.

Ako vnímate fakt, že sa Srholec dostal v ankete Najväčší Slovák do prvej desiatky?

Pravdupovediac, spočiatku mi napadali klasické postavy ako Štúr, Dubček, Golian či Viest. Po zrelšej úvahe mi do ankety vychádzal Anton Bernolák, Ján Hollý alebo Silvester Krčméry. Predsa len, kritérium historickosti podvedome rešpektujeme ako určujúce a Srholec je akoby stále s nami. Ale dnes vidím, že práve on zosobňuje najbúrlivejšie obdobie moderných dejín Slovenska. A obstál v tom. On je ako jediný z tejto finálovej desiatky ankety príkladom veľkosti ľudí, ktorí nevinní drasticky trpeli za neľudského komunizmu.

V čom konkrétne obstál?

Hlásiť sa k cirkvi a túžba byť rehoľníkom koncom štyridsiatych rokoch vyžadovali veľkú odvahu. A bola to aj výzva poľudšťovať svet. Mal to v sebe od mladosti, slovom i skutkom sa venovať „maličkým a chudobným“ ako pravý salezián. Dokázal to v lágroch a komunistických áreštoch aj neskôr napriek tomu, že ho prekladali z fary na faru. Dokázal to aj počas nepríjemných návštev eštebákov, aj keď mu nakoniec zakázali kňazskú službu a on išiel za robotníka. A preukázal to aj nezištnou pomocou svojim druhom, politickým väzňom, a tiež obetou „dôchodcu“ bezdomovcom.

V roku 1951 mu ako mladému saleziánovi režim neumožnil študovať teológiu. Čo vieme o dramatických udalostiach, keď sa maturant Srholec, spoločne s ďalšími, pokúsil utiecť cez rieku Morava do Rakúska?

Po takzvanej Akcii K, pri ktorej od apríla 1950 režim zlikvidoval všetky mužské kláštory v Československu, Srholec prerušil štúdium za kňaza, zavreli ho a musel krátko pracovať na stavbe Priehrady mládeže. Onedlho začali iní saleziáni, Ernest Macák z Vištuka a šenkvický kaplán Titus Zeman z Vajnôr organizovať úteky bohoslovcov do Talianska, aby si tam zakončili štúdiá a boli vysvätení za kňazov. V tretej takejto skupine utekajúcich sa ocitol aj 21-ročný klerik Anton Srholec. Podľa mňa v ňom tlela túžba po kňazstve, po naplnení saleziánskej charizmy v službe chudobným chlapcom, a preto ponuku na útek dlho nezvažoval. Napokon, pred ním sa to dvom skupinám podarilo a šťastne dorazili až do saleziánskej „Mekky“ – do Turína.

Jeho skupine sa to nepodarilo.

Na hraniciach ich chytili. Srholca, ktorý ešte pomáhal starému kňazovi dokrivkať na stanicu, kruto vyšetrovali a odsúdili na dvanásť rokov. Znášal to ťažko, nevedel si predstaviť komunistický žalár. Bol však odvážny, mal dobrú výchovu, nebigotné katolícke formovanie, zocelila ho tvrdá drina na rodinnom hospodárstve, mal v sebe úctu k iným, aj k evanjelikom a Židom. Pritom bol srdečný, pozitívne naladený, prajný, nepokrytecky priateľský. Z takejto pozície dokázal so cťou prežiť i bitky, hlad, chlad, bolesť, pochybnosti a poníženia. Bol to on, kto aj v lágri povzbudzoval bratov.

Po neúspešnom pokuse o útek na Západ Srholec väčšinu trestu strávil v uránových baniach. Ako sa mu podarilo túto najťažšiu časť života prežiť?

Vďaka vnútornej sile, vnútornej slobode, ktorú si nedal vziať. Veď zo „selanky“ saleziánskej školy a spoločenstva bratov sa po krátkom intermezze – ako on hovoril „haluzy“ na stavbe priehrady, kde dokonca vo zväzáckych košeliach chodili v nedeľu na omšu – a krátkom dobrodružstve úteku odrazu ocitol v kobke Bratislavského hradu doslova v pazúroch komunistickej Pohraničnej stráže, na chladnom vlhkom betóne s dobitou hlavou a dokopanými rebrami. A to ho ešte len čakali ozaj drastické vypočúvania Štátnej bezpečnosti (ŠtB), napríklad v obávanom leopoldovskom „mlyne“, kde doslova lámali kosti. On ale nikoho neprezradil.

To najťažšie ho ešte iba čakalo.

V roku 1952 dostal za velezradu a špionáž dvanásť rokov basy a „odlifrovali“ ho do uránových baní na Jáchymovsko. Dnešný človek by tam nevydržal dlho živý a zdravý. Srholec prežil, ešte dokázal pomáhať, delil sa o chlieb, modlil sa s deprimovanými spoluväzňami, radil a počúval zdecimované duše. Nebol ešte kňazom, ale saleziánsky ideál dokázal žiť aj na zavšivavených pričniach alebo v blate a smrade štôlní. Pomáhal, povzbudzoval, zastával sa, modlil sa, drel a ako hovorili mukli, teda muži určení k likvidácii, holými rukami triedil uránovú rudu. Tá rádioaktivita si ho napokon našla o polstoročie neskôr.

Po prepustení na slobodu išiel do Ríma, kde ho v máji 1970 vysvätil pápež Pavol VI. za kňaza. Nielen komunistov zrejme Srholec zaskočil tým, že neemigroval, ale vrátil sa.

Najskôr po amnestii v roku 1960 pracoval ako robotník. Túžil sa stať kňazom, no aj na odporučenie tajného vedenia rehole saleziánov nechcel študovať na Bohosloveckej fakulte kontrolovanej štátom a ŠtB či Pacem in terris. Neskôr odišiel na Ostravsko, kde pracoval v hutách, na žeriave a popritom si urobil štátnice z angličtiny a nemčiny. Tam ho po prvýkrát ako „nebezpečného amnestovaného“ začala sledovať ŠtB a viedli na neho zväzok.

Čo sa potom dialo?

Zložil večné rehoľné sľuby a naplno sa venoval blížnym, študoval teológiu. V roku 1969 dostal povolenie na zájazd do Talianska. Po návrate, keď tu už boli ruské tanky, využil platnosť dokladov a ešte raz odišiel do Talianska. Začal študovať na saleziánskej bohosloveckej škole v Turíne, dokončil si štúdium bohoslovia a v máji 1970 ho pápež vysvätil za kňaza – ako adepta z neslobodnej krajiny. Srholec sa napriek ponuke viesť napríklad katolícku misiu v Nemecku tvrdošijne vracal do okupovaného Československa. To bola záhada pre režim aj pre eštebákov. Vyhodnotili ho ako vatikánskeho „superšpióna“ a chystali sa ho zlomiť. Odolal. Vždy chcel slúžiť ako kňaz. Dobrí spolubratia, napríklad kanonik Ladislav Mogyoróssy, mu zariadili funkciu kostolníka a vypomáhajúceho duchovného, takže časom sa dostal ku kázaniu a kostol praskal vo švíkoch.

Počas jeho pôsobenia v bratislavskom Blumentáli sa o charizmatického kňaza začala intenzívne zaujímať ŠtB. Do akej miery sa im podarilo ho presvedčiť na spoluprácu, keďže vieme, že s nimi komunikoval a viedli ho ako agenta aj ako dôverníka?

Eštebáci navštevovali Srholca, pretože videli, ako dokáže, na rozdiel od ideológov režimu a „politrukov“ pritiahnuť mladých. Nešlo im o to, aby ho hneď umlčali. Chceli ho mať iba na svojej strane, lebo verili, že má nejaké poslanie od pápeža, ktoré časom prezradí alebo ho z neho „vypáčia“ a tak zistia oveľa viac o tajnej cirkvi, kanáloch komunikácie so zahraničím, situácii v kúrii alebo získajú kontakty na svojich potenciálnych špiónov v saleziánskom Turíne. A vykopnutý kňaz by im v tomto zámere nebol na nič.

Napriek tomu, ŠtB sa o neho usilovala. Nakoľko boli úspešní?

Podľa mňa novokňaz Srholec a tiež Srholec ako „starý pes“, kovaný nie v strane, ale v jej áreštoch, lágroch a pri vysokých peciach dobre vedel, čo môže od režimu očakávať. Pristal na, obrazne povedané, preťahovanie lanom.

Nechcel stratiť súhlas na výkon kňazskej služby, za lacný vzdor mu to nestálo. Chcel slúžiť, mal len záväzok Bohu a chcel ho žiť. Neskôr napísal: Ja som ich, eštebákov, chcel apoštolovať. Usvedčiť a presvedčiť. A tak trochu „oblbovať“, aby mali pocit, že splnili úlohu a dali pokoj.

Tak či onak, Srholec si robil napriek ŠtB svoje. Stretával sa so spolubratmi z Diela koncilovej obnovy z roku 1968, s chartistami a kňazmi napríklad z bývalej NDR, počúval rakúsky náboženský rozhlas, kázal a viedol mládež, šíril zakázané tlačoviny. No najmä si v rokoch 1971 až 1985 viedol denník, ktorý ukazuje, ako ozaj žil, premýšľal, konal. Dokázal odolávať tlaku ŠtB, povedal by som, že bol vždy krok pred nimi.

Je podľa archívov ozaj opodstatnený pohľad, že bol o krok pred ŠtB?

Srholca sledovala a evidovala ŠtB už počas jeho práce na Ostravsku. Keďže mal čerstvo zložené večné sľuby, podozrievali ho, že tam bol vyslaný rehoľou, aby pôsobil medzi robotníckou mládežou a apoštoloval. V spise mal zachytené, že sa stretal s miestnymi bývalými politickými väzňami. Onedlho, po návrate do Bratislavy z Ríma, na neho zaviedla ŠtB zväzok s krycím menom Skala. Je to asi odvodené od jeho rodiska Skalica, ale mohlo to znamenať aj vysvätenie samotným pápežom, nástupcom Petra považovaného za skalu. Ocitol sa v kategórii tajnej spolupráce agent. A spis bol vedený dlhých trinásť rokov.

To má svoju výpovednú hodnotu, ktorú však musíme kriticky odvádzať od zachovalého zvyšku spisu, keďže ten bol čiastočne koncom roka 1989 skartovaný. V torze spisu sa nenachádza písomný záväzok s podpisom na spoluprácu. Samotná ŠtB konštatovala, že Srholec nepodal žiadne užitočné správy – teda udania. Nevzal žiadnu odmenu alebo plácu a kontakty s ním napokon ŠtB vyhodnotila ako nevyužiteľné.

Srholec naopak opatrne pokračoval v kázňach a mal plný Blumentálsky kostol. To za dekana Jána Zabáka vyústilo do zákazu pôsobiť v Bratislave. V roku 1974 ho preložili do Perneka. Ako agenta ho však viedli naďalej.

Prečo?

ŠtB asi verila, že ho napokon zlomia a on bude veľkou pápežskou rybou v ich sieti. No Srholec vedel šikovne komunikovať, nevyhýbal sa pozvaniam na kávu či pohár vína, aby si tak uchránil možnosť kňazsky pôsobiť a ŠtB sa pritom nádejala a držala ho akoby v zálohe. Srholcova činnosť popritom aj po ďalších troch preloženiach do Veľkého Zálužia, Vysokej či Záhorskej Bystrice vykazovala opačný efekt, ako by sa od „nádejného agentíka“ dalo očakávať. Pokračovali jeho tajné stretnutia s odporcami režimu, stretával sa s modernými teológmi zo zahraničia, v Perneku pri fare ho napadli a zbili, na Záhorí ho ŠtB chcela vtiahnuť do sexuálneho zneužitia mladej Rómky, na fare v Záluží našli po ňom „závadné písomnosti“. Slučka okolo neho sa pomaly sťahovala, no on mal pevnú banícku šiju.

Čo sa môže nachádzať v časti jeho spisu, ktorá je skartovaná?

Agentúrny spis ŠtB na Antona Srholca mal 290 strán. To objemovo zodpovedá trinástim rokom evidencie, respektíve stretávania sa a vyťažovania človeka evidovaného Štátnou bezpečnosťou. Keď spis koncom roka 1989 podstatne skartovali, zostalo z neho iba viac ako 20 strán.

V takomto prípade je ťažké spis kriticky vyhodnocovať. Dá sa pozrieť na takzvaný zoznam dokumentov vo zväzku a záverečné hodnotenie zväzku samotnými eštebákmi. V zozname dokumentov sú napríklad styky na iné cirkvi, získané poznatky, sledovania, previerky, podozrenie z trestnej činnosti, aktivity náboženského života, agentúrne záznamy. Takáto štruktúra ukazuje komunikáciu daného človeka s ŠtB a určitú stagnáciu a neúspech práce tajnej polície.

Čo presne uvádzajú spisy ŠtB?

Vyhodnotenie v roku 1984 hovorí o ukončení spolupráce z dôvodu, že Srholec „pristupoval k plneniu úloh nezodpovedne a ústne podávané správy mali málokedy štátno-bezpečnostný charakter“. Ďalej, že sa aktivizoval s mládežou, rozširoval protištátne brožúrky a mal styky s bývalými aktivistami Diela koncilovej obnovy. Zorganizoval púť do Marianky, na fare prechovával „závadné písomnosti“, podpísal protest Husákovi za oslobodenie františkánov, na fare robil „stretnutie pravicových osôb“, činil sa v laickom apoštoláte, stretával sa s chartistom, budúcim biskupom Václavom Malým.

ŠtB v roku 1984 doslova konštatuje, že Srholec „stratil jej dôveru a spoľahlivosť a nezodpovedá požiadavkám agentúrno-operatívnej práce“. Nadväzne na to ho zaevidovali ako podozrivého z vykonávania trestnej činnosti podľa paragrafu 100 Trestného zákona pre poburovanie.

Až do roku 1985, keď mu ho odobrali, mal Srholec štátny súhlas na výkon kňazského povolania. Nenapovedá to, že nebol mocou braný ako nepriateľ režimu?

Myslím si, že moci a režimu šlo skôr o to nevyplašiť ho, nevyhodiť z kňazstva, aby sa nezaťal, lebo ho stále považovali za potenciálneho spolupracovníka s napojením na Vatikán. Srholca chránili niektorí kňazi, lebo si cenili, že trpel v base, že neemigroval a vrátil sa slúžiť na komunistické Slovensko. Treba povedať, že eštebáci a komunisti si ho nejako osobitne „nepestovali“. Napokon mu vzali súhlas pre Bratislavu a presúvali ho po malých farnostiach. Spôsob, ako sa správal, nebol konfrontačný, martýrsky, ale už vtedy bol nekonformný.

Čo si pod tou nekonformnosťou predstaviť?

Nedať sa vtiahnuť do chápadiel režimu, ale nestratiť možnosť apoštolovať, slúžiť, vysluhovať sviatosti. To uprednostnil pred možným spýtavým pohľadom spolubratov z tajnej cirkvi, ktorí boli síce hrdinami bez bázne a hany, ale na druhej strane aj bez určitej priamej možnosti duchovne vplývať na ľudí, vystavených strate viery či prepadnutiu beznádeji a šedi komunizmu.

Myslím, že Srholcovi bol ozaj vzorom aj biblický Kristus, ktorý sa stretal s „mýtnikmi a neviestkami“, rozprával s nimi, radil, prijal ich pozvania na hostinu aj ich slzy. A tiež sa stretol s Nikodémom pod rúškom noci a učil ho – a to v prostredí farizejstva. A napokon, od roku 1985 sa Srholec spoločne napríklad s Antonom Semešom a Petrom Haťapkom aktívne podieľal na tvorbe samizdatov ako Radosť a nádej, publikoval v samizdate Rodinné spoločenstvo, vydal samizdaty pre pastoráciu ako Nová rodina v novom svete alebo Experiment lásky. To by nemohol robiť niekto, kto predtým vyše desať rokov slúžil režimu.

Aké boli za socializmu vzájomné vzťahy Srholca a cirkevnej hierarchie?

Hierarchiu sme vtedy príliš nemali – boli tu traja starnúci biskupi, z toho dvaja s väzbou na ŠtB a Pacem in terris. Srholec mal rád biskupa Júliusa Gábriša. Ten bol v dobrom vzťahu k tajne vysväteným biskupom a kňazom, aj z českej časti republiky, napríklad chartistom, budúcim biskupom Václavom Malým. Rešpektoval kardinála Tomáška v Prahe. Zo zachovaných zdrojov nie je známe, že by Srholec aktívne pôsobil v Pacem in terris. Napríklad na dekanátnych stretnutiach bol dosť kritický. Bol pod vplyvom svojich skúseností a štúdia v Turíne.

Kedy a za akých okolností sa vyhrotili jeho vzťahy s arcibiskupom Jánom Sokolom?

Predpokladám, že najmä po Velehradskej púti 1985, kde Srholec otvorene organizoval náboženský program. Keď mu vzali komunisti štátny súhlas a ŠtB ho začala sledovať a viesť vo svojich zväzkoch ako odporcu režimu, tak začal byť nepríjemným partnerom aj časti kňazov, ktorí buď spolupracovali s ŠtB, alebo chceli robiť cirkevnú kariéru a nesúhlasili s jeho nekonformnými spôsobmi pastorácie.

Keď v roku 1987 opäť dostal Srholec štátny súhlas na kňazskú službu a začal znova slúžiť v Blumentáli, automaticky sa naň chcela zavesiť ŠtB a začala ho evidovať ako Dôverníka, čo aj podľa Ústavného súdu ČSFR nie je vedomá spolupráca, ale signalizovalo to, že ho opäť chcú „vyťažovať“. V rokoch 1988 až 1989 sa kňazi stretávali na utajených neformálnych stretnutiach, ktoré organizovali Július Prachár či Karol Moravčík. Chodil tam aj Anton Srholec a tiež arcibiskup Ján Sokol. Po 17. novembri 1989 situácia vrela aj na týchto stretnutiach.

Prečo?

Kňazi žiadali verejne sa vyjadrovať napríklad aj k súdnemu procesu s Jánom Čarnogurským, k protestom občanov na mítingoch VPN. Je známe, že Srholec na omši počas súdneho sporu s Bratislavskou päťkou pred vyše tisíckou veriacich žiadal prepustenie Čarnogurského. Po omši šiel pred Justičný paláca s veriacimi tam skandoval za jeho oslobodenie. Na stretnutí 4. decembra 1989 kňazi žiadali zákaz Pacem in terris a ukončenie pôsobenia skompromitovaných kňazov vo funkciách. Došlo k roztržke medzi arcibiskupom Sokolom a Antonom Srholcom, ktorú riešil tak, že sa vzdal účinkovania v Blumentáli, čo Sokol ako jeho biskup prijal. No nepridelil mu inú službu, farnosť. A to i napriek tomu, že na Slovensku bolo žalostne málo kňazov a náboženský život bol zdecimovaný.

Ako vnímate ako historik aj ako veriaci katolík odkaz Srholca?

Pomôžem si jeho myšlienkou z mojej knihy Viliam Vagač, salezián, misionár, väzeň. Srholec opisuje dni, keď v roku 1950 v saleziánskom ústave v Hodoch pomáhal vtedy už službou zodratému Vagačovi. Vybavoval, nakupoval, kúril mu. Slúžil mu a učil sa od neho. Onedlho obaja skončili v komunistickom väzení na dlhé desaťročie. Zničené ideály, ktoré ožili o ďalšie desaťročie. Obaja zdvihli palicu kňaza putujúcej cirkvi.

Srholec mal dona Vagača ako svoj vzor. Nie nadarmo spomína, že je akoby jeho nasledovníkom, vysväteným štyridsať dní po jeho smrti v roku 1970. „Prebrali sme štafetu a trápime sa s ňou,“ napísal. Tou štafetou je hlboká brázda, ktorú vyorali saleziáni, statoční kňazi a laici. Srholcovo posolstvo vychádza z paradoxu jeho námahy, viery a vytrvalosti, ktorá v kresťanskej logike môže skončiť akoby neúspechom. Ako u Mojžiša, keď zomiera na hranici zasľúbenej zeme. Srholcov odkaz ako človeka nabáda k nezištnej a nekalkulujúcej snahe, námahe, láske a ceste ako zmyslu. Ten potom príde akosi sám. Jeho odkaz kňaza nabáda k budovaniu spoločenstva ľudí, veriacich, cirkvi „maličkých, ktorých máme nechať prísť k láskavému Bohu,“ a „chudobných, ktorých budeme mať stále medzi sebou“.

Patrik Dubovský (54)

Pochádza z veriacej rodiny otca archivára a matky gymnaziálnej profesorky. Vyštudoval archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, neskôr obhájil titul PhD. na Katedre slovenských dejín FF UK s témou Štátna bezpečnosť a perzekúcie cirkvi. Absolvoval štipendijný pobyt TGM na Škole slovanských a východoeurópskych štúdií Londýnskej univerzity. Bol členom Verejnosti proti násiliu a Demokratickej strany za Jána Langoša. Pracoval vo vyššej štátnej správe. Pôsobil v pozorovateľských misiách OBSE, EÚ a ENEMO v krajinách bývalej Juhoslávie a ZSSR. Od roku 2004 pracuje v Ústave pamäti národa.