Karel Kryl je nechceným svedomím českého národa. Dnes by určite prekážal úplne rovnako

Tretieho marca uplynulo 25 rokov od smrti pesničkára Karla Kryla, 12. apríla by sa zase dožil 75 rokov. Osud mal v jeho prípade veľký zmysel pre absurdné pointy, vyhrotené emócie a zlé konce.
Chlapi neplačú, povedal mu otec. A tak neplače. Aj keď sa blankytne modrými očami šesťročného chlapca v údive a strachu pozerá cez ulicu a tuší, že sa deje veľká nespravodlivosť.
Píše sa rok 1950 a malý Karel Kryl prežíva iniciačný zážitok svojho života. Nový režim komunistickej totality drží pevne opraty moci a postupne likviduje všetko, čo sa mu stavia do ideologickej i mocenskej cesty. Teraz prišiel rad na vyhlásenú tlačiareň rodiny Krylovcov, ktorá sa za prvej republiky preslávila mimoriadnymi výtlačkami literárnej elity krajiny. Budovanie socializmu pod rukami úderníkov s kladivom a krompáčom speje k svetlým zajtrajškom aj v Kroměříži.
Rodičia Krylovci sa držia za ruky s tromi malými deťmi, dívajú sa na tú skazu a opustene stoja na chodníku českého malomesta. Susedia sa od nich odvracajú, tvária sa, že ich nikdy nepoznali. Doba je zlá a charaktery nie zo žuly a z ocele.
Bez toho, aby to tušil, je malý Karel Kryl práve vykázaný na dráhu spoločenského vydedenca. Okrem niekoľkých ojedinelých chvíľ ním bude vlastne až do konca svojho nie príliš dlhého života.

Vakcína proti viere v totalitu
Represie komunistov voči nežiaducim osobám, medzi ktoré tlačiar Kryl starší patril, sa prejavovali rôzne. Niektorí boli popravení, iní zavretí na mnoho rokov, ďalší prišli o majetok a nezostávalo nič iné ako ťažko pracovať v manuálnych profesiách, ktoré s ich erudíciou nemali nič spoločné.
Krajina opäť cielene ničila vlastnú inteligenciu a komunisti len nadviazali na to, čo nacisti nestihli. Krylov otec do väzenia nešiel, ale po likvidácii tlačiarne si zničil zdravie pri nútene pridelenej práci. Rodina upadla do veľkej chudoby a deti boli potrestané za svojich rodičov tým, že nemohli získať zodpovedajúce vzdelanie.
Karel Kryl tak počas svojho dospievania rozhodne nemohol prepadnúť očareniu myšlienkou komunizmu, hoci ľuďom chudobným a na okraji záujmu veľmi dobre rozumel. Zatiaľ čo iní umelci dokázali oslavovať červené symboly alebo oplakávať