Ivan Kočner: Veľmi si želám, aby to nebol Marian, ale ako prvé mi po vražde napadlo, že je za tým

Aké ste mali s bratom detstvo?

Normálne, ako stredná trieda osemdesiatych rokov v Ružomberku. Najprv sme bývali v panelákovom dome na trinástom poschodí a potom sa to podarilo rodičom vymeniť za príjemnejší a väčší tehlový byt s malým dvorom. Mama v ňom býva doteraz. Bol medzi nami pomerne veľký rozdiel, osem rokov, tak sme mali každý svoj okruh kamarátov.

Mali ste spoločnú izbu?

Áno. Až kým Marian neodišiel do Bratislavy do školy. Potom to už bola len moja izba. Keď som bol siedmak, on sa už pomerne mladý ženil – ako prvák na žurnalistike.

Mama bola učiteľka a otec stavbár?

Mama učila celý život prvý a druhý ročník. Učila aj Mariana, ale pri mne si asi povedala, že tú chybu už neurobí.

Prečo chybu?

Mama aj Marian to opisovali tak, že mama skoro všetky „lumpáctva“ alebo veci, ktoré medzi deťmi vznikali, riešila tak, že si ich zlízol Marian. Ako keby nechcela iné deti zaťahovať do vzťahu medzi ňou a jej synom a aj aby nemusela veľmi pátrať, čo sa tam deje. Stal sa tak zrejme aj vinníkom za veci, za ktoré nemohol. Aby si deti nemysleli, že má protekciu. Boli aj opačné extrémy – privilegovaných učiteľských detí, ale to sme my neboli. Marian nebol zlý žiak, ale vždy mal viac energie, ako sa do takého malého tela zmestilo. Bol taký „vykuk“.

Boli na vás rodičia prísni?

Naši vždy hovorili, že na Mariana boli prísnejší, ale neviem to veľmi potvrdiť alebo vyvrátiť, keďže asi od mojich trinástich už nebol veľmi doma a budoval si zázemie v Bratislave.

Ako si naňho spomínate ako na brata?

Mali sme niekoľko spoločných dovoleniek s rodičmi, ktoré boli príjemné. V Bulharsku, Rumunsku, Juhoslávii. Otec celé víkendy a večery kreslil rodinné domy a projektové dokumentácie pre rôzne stavby a veľmi rád cestoval. Marian bol obchodníkom už od detstva a veľa čítal. Napríklad keď mal vysávať, snažil sa z toho vykrútiť. Dal mi desať halierov, aby som povysával, ale nakoniec sa z tých desiatich halierov stala pre mňa záhadným spôsobom pôžička, kde som vlastne o tie peniaze prišiel. Bolo mi to vysvetlené tak, že som to zobral ako úplne v poriadku. Bola to vlastne taká zmenka. Aj keď sme boli v Juhoslávii, Marian obchodoval.

Ako? 

Nazbieral doma veľké množstvo odznakov, čo si potom od neho Švédi, Fíni alebo Nemci kupovali. Nevedeli, prečo ich chcú, ale on ich jednoducho presvedčil, že ich potrebujú – odznaky brigád socialistickej práce alebo pionierov. Stál v kempe a na múriku mal rozložený svoj malý biznis, až kým neprišli policajti, ktorí nás vyhodili. Jasné, že sme sa aj bili, ale dával na mňa pozor a nikdy by mi neublížil, veď bol starší brat.

Marian chcel byť naozaj novinár, keď študoval žurnalistiku?

Najprv študoval knihovnícku nadstavbu, lebo na žurnalistiku ho na prvýkrát nezobrali. Bol otcov sen, aby sme robili niečo so žurnalistikou alebo s dokumentárnym filmom. Otec točil dokumentárne filmy ako amatér a niektoré aj povyhrávali ceny. Chcel, aby jeho deti naplnili jeho sen. Náš starý otec mal obchod a bol považovaný za maloburžoázny živel, tak náš otec nemohol študovať to, čo chcel, lebo nemal dostatočný robotnícky pôvod. Marianovi sa to na druhýkrát podarilo a aj vyzeralo, že bude novinár, moderoval napríklad program pre deti, myslím, že sa to volalo Pionierska lastovička. Počúval Slobodnú Európu, mal pomerne vyhranený názor na komunizmus. Istý čas robil aj v spravodajstve, šéfredaktorom bol vtedy Štefan Nižňanský, neskorší riaditeľ STV. Ešte pred revolúciou asi Marian zistil, že ho to neuživí, tak začal robiť výškové práce, natieral Most SNP a bratislavské komíny.

Vy ste išli na VŠMU tiež kvôli otcovi?

Chcel som to a aj ma to bavilo. Myslím si tiež, že niektoré filmy, čo sme urobili, celkom stoja za to. Možno sa raz s manželkou Zuzkou k tomu vrátime.

Keď ste boli tretiak, natočili ste film aj o Marianovi. Ako to vzniklo?

Bol to ročníkový film a zadanie bolo: portrét blízkeho človeka. Nepovažujem ten film za môj najlepší. Chcel som ním zrejme povedať niečo iné ako Marian. Nestretli sme sa vtedy pri tom ako dvaja ľudia, ktorí by si porozumeli v tom, čo idú komunikovať. Chcel som do toho dostať viac nášho vzťahu a vôbec ho tam nevidieť. Skôr to vyzerá tak, že sledujeme nejakú bizarnú postavičku. Nezainteresovaný človek nepochopí, že to točí brat o bratovi. Nemal som vtedy ešte skúsenosti, ako narábať s človekom, ktorý je trochu tvrdý oriešok. Točili sme to na film a nedovoľovalo to extra improvizácie. Marian si prečítal scenár a zrejme sa mu zdalo, že to bude trochu PR film, čo však veľmi nie je. Nakrúcali sme to metódou trochu štylizovaného dokumentu. Obchodoval vtedy s textilom. Dávali si to šiť niekde v Číne a tu to predávali. Vnímal som to ako kulisu, nakrúcal som, ako s niekým komunikuje, dohaduje biznis, šoféruje a počúva pri tom rádio. Za ten čas, čo v Bratislave študoval, robil aj v televízii a popritom začal robiť výškové práce, zrejme už poznal dosť ľudí, ktorí uvažovali podobne ako on a chceli sa lepšie zabezpečiť. Tá doba to ponúkala.

Pochopili ste časom, že váš brat je mafián?

To dnes píšu noviny, že je mafián. Pochopil som, že v jeho živote je niečo, kde je vnútorne nespokojný s tým, kde a ako existuje. Nechápal som, prečo sa to deje. Aj nám to sťažovalo pozíciu. Keď vám niekto povie, že ty čo chceš, veď ty si v pohode, ty máš toho brata, ktorý ti všetko dá a vybaví. Pre nás to nebola cesta. Tesne po škole mi aj ponúkal, aby som preňho robil niečo v rámci nejakej firmy, ale povedal som mu, že tomu nerozumiem a že sa bude len hnevať, keď to budem robiť zle, že mi bude telefonovať a nadávať do telefónu, čo bol, žiaľbohu, niekedy jeho spôsob komunikácie. Podľa mňa mu niečo veľmi chýbalo. Čím ďalej tým viac som sa vyhýbal akejkoľvek vecnej diskusii s ním.

Video: Ivan Kočner: Stále si prajem, aby objednávateľom vraždy Jána Kuciaka nebol môj brat Marian (autorka: Monika Tódová)

Keď ste prišli do Bratislavy, boli ste v kontakte?

Boli. Jeho dcéry sme občas zobrali do kina, prvýkrát s nami išli električkou a veľmi sa im to páčilo. Ale po tom filme, ktorý je z roku 1993, to trochu ochladlo. Marian si ho prišiel pozrieť do strižne a zdalo sa mu to celkom fajn. Zobral si kazetu aj domov. Po troch, štyroch dňoch volal naštvaný a nechcel, aby bol zverejnený. Bol som s tým filmom na festivale tuším v Augsburgu, ale na Slovensku sa nepúšťal.

Viacerí ľudia hovoria, že vtedajší bos podsvetia Ján Takáč postrelil Mariana do nohy za to, že mu za Technopol nechcel dať peniaze. Pamätáte sa na to?

Pamätám. Keď sa to stalo, bolo mi jasné, že to nie je pád na stavbe na nejaký roxor, čo bola jeho historka k tomu. Keď človek padne na roxor, vyzerá to inak, ide na pohotovosť a nechá sa riadne ošetriť, namiesto toho, aby to riešil po kamarátoch.

S tým doktorom som hovorila.

Bola to malá rana. Veľmi rýchlo tiež vtedy zbalil manželku a deti a do dvanástich hodín boli mimo Slovenska a nikto nevedel, kde sú. Bol vyklepaný a bolo jasné, že sa niečoho bojí. Spätne mi dochádza, že sme asi boli vystavení dosť veľkému riziku, keď sme ho opatrovali, ale našťastie sa nič nestalo. Asi po týždni povedal, že už našu pomoc nepotrebuje, a bol aj pokojnejší. Obidvaja sme vedeli, o čo ide, ale nerozprávali sme sa o tom.

Kedy ste sa prestali stretávať?

Stretnutí bolo stále menej. Po filme zistil, že sa naňho pozerám inou optikou, ako chce on. Asi mu niekto povedal, že som z neho urobil komickú postavičku. Pritom to neboli situácie, kam by som ho vmanévroval, alebo že by sme to točili skrytou kamerou. Na to je on veľmi autentický človek. Druhým zlomom bolo, keď sme predali byt, ku ktorému nám on pomohol.

Nepáčilo sa mu to?

My dvaja s manželkou sme po škole nemali nič. Vedeli sme normálne existovať, ale na vlastný byt v Bratislave, kde sme chceli zostať, aby sme mohli filmy robiť, sme nemali. Na našej svadbe nám dal veľkorysý finančný dar, a keď videl, že máme problém s bývaním, požičal nám jeden byt v Petržalke. Potom nám dal k dispozícii byt v Ružinove, ktorý na nás napísal, s tým, že ho budeme postupne splácať. Keď sme čakali prvé dieťa, rozhodli sme sa odísť do domu na vidiek a ružinovský byt sme predali. Dali sme mu aj tie peniaze, ktoré nám dal ako svadobný dar, a zvyšok sme mu postupne splácali. On sa nahneval, že sme mu to dopredu nepovedali. Hoci sme záväzok voči nemu nijako nepopreli, len sme jednoducho nechceli zostať priamo v meste a na hlučnej ulici. Neskôr rekonštruoval hotel na Donovaloch, kde som mu ponúkol, že mu vyrobíme vitráže ako protihodnotu a tým sa vyrovnáme. To odmietol. Otec mu na Donovaloch pomáhal na hoteli na stavbe, strávil tam minimálne dve zimy v jednej unimobunke, až mi potom otec povedal, že dlh je vyrovnaný. Dnes by to predstavovalo asi 3 300 eur.

Kúpil vám niekedy niečo?

Keď sme o ňom robili film, mali sme problém nahrávať zvuk. Išiel so mnou do prvého obchodu s elektronikou a z fleku kúpil takú malú „nagru“, nahrávací magnetofón, ktorým sme potom nakrúcali všetky naše filmy. Bolo to, ako keby vám dnes niekto kúpil výrobný prostriedok. Bolo to výborné, pretože si to rozumelo s filmovou kamerou. Dnes je úplne iný svet, pokiaľ ide o techniku. Viem, že veľa ľuďom takto pomohol. Nemalou čiastkou prispel aj na nejaké zdravotnícke zariadenie a myslím, že v ružinovskej nemocnici bolo jeho meno na tabuli sponzorov. Sponzoroval aj nejakú reláciu o deťoch v detských domovoch. Nie je to len o tom, že škaredý mafián, ktorého meno dnes čítame každý deň v novinách.

Kedy ste sa s bratom naposledy videli?

Keď mal Marian 50 rokov, pred šiestimi rokmi, boli sme na oslave na golfe v Báči. Chcel tam pozvať otca s mamou, aby to zažili, ale oni chceli, aby sme tam boli aj my, tak nás pozval. Boli tam všetci.

Aj Haščák s Trnkom?

Všetci, a tým to uzavrime. Vtedy vznikol aj môj druhý film o Marianovi. Jeho dcéra ma poprosila, že by mu chcela dať darček, kde by ona so sestrou spomínali na ich spoločne strávený čas. Natočil som s nimi dvoma rozhovory, skombinoval som to s nejakým archívom a vzniklo z toho milé 5-minútové kino, ktoré sa tam premietalo. Dokonca Marian si tam opakovane vyžiadal, aby to premietli. Urobilo mu to dobre a ja som bol spokojný.

Aká bola oslava?

Rozprávali sme sa hlavne s babkou a dedom, lebo oni tam nikoho nepoznali. My sme poznali tie tváre, mená, vedeli sme si to spojiť, ale nerozprávali sme sa s nimi. Prvýkrát sme sa vtedy prechádzali po golfovom ihrisku. Náš syn ani nechcel ísť. Dcéra išla, lebo vedela, že tam bude ohňostroj, a chcela si ho užiť, ale aj ona išla pomerne rýchlo spať.

Ako dlho ste robili v RTVS?

Nastúpil som, keď sa zlúčil rozhlas s televíziou. Novým ministrom kultúry bol Daniel Krajcer, a ako je to zvykom, menilo sa aj vedenie televízie. Mala extrémnu zadlženosť a veľmi nízku sledovanosť. Riaditeľkou sa stala pani Zemková a vypísala konkurz na viaceré riadiace pozície. Nepočítal som veľmi s tým, že by som mohol uspieť, hlavne s mojím menom, ale pani Zemková sa so mnou po konkurze chcela stretnúť a navrhla mi spoluprácu. Ona bola na konkurze pri každom kandidátovi, ale pri mne nie. Vysvetlila to tým, že Marian mal záujem o pozemok okolo rozhlasu kvôli bytovke, ktorá tam je.

To bude Five Star Residence.

Áno, a nechcela, aby tam existovalo podozrenie z konfliktu záujmov. V rozhlase som bol do decembra 2012.

Prepustil vás Václav Mika?

Áno, a bolo to celkom kuriózne. Vtedy sme odchádzali na víkend do Ružomberka, kde naši oslavovali výročie svadby. Išiel som za Vašom Mikom, či mi môže podpísať dovolenku, a hovoril mi, aký je rád, že ma v tíme má, lebo v publicistike a dokumente sa urobilo najviac práce. Vtedy však už niekoho prepúšťal a bolo mi jasné, že pre nich nie som komfortný človek. Marian mi potom cez víkend na oslave povedal, že ma vyhodia, lebo som burič. A tak sa v pondelok aj stalo. Vašo povedal, že mu je to veľmi ľúto, ale že mi musí dať výpoveď. Vôbec ma to neprekvapilo a ani to dodnes neľutujem. Bol som Zemkovej človek a viac-menej som to čakal. Kolegovia sa ma v strachu pýtali, že čo, preboha, budem teraz robiť. Tak som im povedal, že mám zatiaľ dve zdravé ruky a doteraz som sa nimi uživil – o čo teda ide?

Ako ste vnímali kontakty Mariana s politikmi?

Vždy, keď išli nejaké voľby, volal domov rodičom. Keď tam bol Mečiar, volal: voľte Mečiara. Keď nastupoval Fico, tak voľte Fica. Teraz pred prvým kolom vraj volal z väznice mame. Najprv jej dva týždne pred voľbami hovoril, že vie, že Zuzana Čaputová je rozumný človek, ale že on ju voliť nebude. Tesne pred voľbami volal, aby volila pána sudcu, lebo to je najlepšia voľba. Ale zase aby ste si nemysleli… aj my sme volali domov, že treba voliť Zuzanu Čaputovú. (smiech)

Pamätáte sa na kamarátstvo Mariana s Michalom Kováčom mladším?

Viem, že sa poznali a mali spolu jednu firmu, podnikali s textilom. Asi pred rokom bol u nás v kaviarni s rodinou. Bolo milé obsluhovať ich, ale zostal som „inkognito“. Mal som pocit, že si chce skrátka užiť deň.

Marian aj finančne podporil Róberta Remiáša a Oskara Fegyveresa, keď bol Fegyveres na úteku. Aký bol podľa vás jeho motív? Milosť od prezidenta Kováča v kauze Technopol, alebo mu aj prekážal mečiarizmus?

Určite mu prekážal vrchol mečiarizmu, ale ja som to vtedy nesledoval až tak zblízka. Keď bol Marian za kauzu Technopol asi mesiac vo vyšetrovacej väzbe, išiel som za rôznymi ľuďmi z organizácií, ktorí bránili nespravodlivo súdených. Snažil som sa mu nejakým spôsobom pomôcť a mal som to spojené s tým, že je za tým únos a vyfabrikovali na nich nejakú kauzu. A že je za tým mečiarovské krídlo v Slovenskej informačnej službe. Tak to napríklad vtedy podával aj Eugen Korda, ktorý by sa bol za nich aj bil. Nerozumiem, že si to Marian po tých rokoch neuvedomil. Teraz naňho išiel hľadať nejakú špinu?

Ako ste vnímali Marianovo kamarátstvo s Petrom Tóthom?

Otec mi povedal, že sa kamarátia, ale v podstate to sledujem až posledný rok.

Čo ste si hovorili, keď si Marian nahral Richarda Sulíka?

Predstavte si, že celý život zbierate nevybuchnuté míny a ukladáte si ich v pivnici jednu vedľa druhej a chystáte si ich, aby ste ich mohli použiť. Potom sa stane, že zhasne žiarovka a stúpite vedľa. Tak z toho bude ohňostroj… Ja tomu proste nerozumiem. Je to generácia ľudí, ktorá chcela byť v 90. rokoch veľmi dobre a veľmi rýchlo zabezpečená. Mať loď, rozprávkový barak, zlaté kľučky, zlaté záchody. Na trh a do priestoru však nepriniesli ani produkt, ani službu, nič, čím by postupne budovali zmysluplné podnikanie a spoločnosť. To, čo v Nemecku, vo Francúzsku a v Anglicku budujú rody 200 rokov, chceli mať oni za päť. Ale to nejde, preto sa tam pridružila nejaká špinavosť. Urobíte jedno malé darebáctvo, prepečie sa vám to – tak potom skúsite viac. A ešte viac a ešte viac.

Čo ste si pomysleli, keď zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú?

Vždy, keď sa v tejto krajine za posledných 15 rokov diali zásadné veci, nejako tam figuroval. S každou kauzou som si hovoril: Je tam? Nie je tam? Je za tým? Po troch dňoch vždy vyplávala informácia, že áno. Niečo k tomu povedal, doniesol dokumenty, prípadne prečítal bombastické prepisy rozhovorov Gábora Grendela, ktoré sú síce tematicky len o tom, že ahoj, ako sa máš, ale spôsob, akým to podá národu, zapríčiní, že všetci to berú tak, že on vie. Čiže aj v tej chvíli, keď vyšla informácia o vražde, mi napadlo, že čo ak je za tým… Samozrejme, vzápätí som si hovoril, že načo by to robil. Bol dostatočne zabezpečený a situácia predsa nebola taká, že by to vraždou vyriešil. Pýtal som sa aj na to, či to niekto nezorganizoval tak, aby to vyzeralo, že to urobil Marian.

Priali by ste si, aby to nebol Marian?

Áno, to by som si veľmi prial. Kvôli nemu a aj celej rodine.

Asi ste ho nepočuli nikdy hovoriť o Kuciakovi, však?

Nie. Ani ja som o ňom ako o novinárovi nepočul. Aktuality som ako spravodajský portál nečítal, hoci som vedel, že existuje. Tým, že sme sa posledných šesť rokov venovali našej kaviarni, sme na to ani nemali čas. Ráno idem do práce a večer sa vrátim.

Peter Tóth vypovedá, ako bol s Marianom na ostrove Brač a ten mu hovoril, že keby bol zavraždený jeden novinár, ostatní by sa zľakli, a keby aj druhý, bol by už definitívne pokoj. Zažili ste podobnú situáciu?

Áno, aj ja som bol svedkom takého vyjadrenia na tej oslave v Ružomberku. Moja reakcia bola, že čo by to vyriešilo. On to ďalej nerozvíjal, ale už vtedy hovoril, že raz urobí reláciu, kde bude pranierovať, ako sa niektorí novinári správajú, že nehovoria pravdu alebo že uverejňujú skreslené veci.

Pozerali ste Marianovo Na pranieri?

Videl som jeden diel a na to, že študoval žurnalistiku, som od toho očakával oveľa viac.

Nemal materiál. Aj o Kuciakovi mu hlásili, že žije ako mních.

Bola to strašná „sedliačina“.

Ako keby odmietal uveriť tomu, že novinári sú obyčajní ľudia a nemajú žiadne majetky ako napríklad on.

Najzábavnejší bol pre mňa úvod a jeho moderovanie. To ostatné mi prišlo neuveriteľné. Ak si aj Eugen Korda niekde vypil, no a? Čo z toho teraz budeme vyvodzovať? Že fakty, ktoré uverejnil, neboli pravdivé? A že si našiel práve Kordu, ktorý za nich pred pár rokmi ťahal gaštany z ohňa, mi prišlo nehorázne.

Zažila som s Marianom telefonát, kde sa vyjadroval antisemitsky. O Danielovi Lipšicovi hovoril, že je židovský k…, že ja píšem pre židovské noviny. Bol antisemita?

Neviem povedať, kde a ako to v ňom takto narástlo. Takisto ma to prekvapilo, aj nás raz presviedčal, aby sme si prečítali Protokoly sionských mudrcov. Prečo si vôbec našiel vzťah k týmto spravodajským hrám, tomu vôbec nerozumiem. Je celkom iróniou, že v genealógii nášho rodu nie je vylúčené, že naše priezvisko môže mať židovský pôvod. Sme stredná Európa a geneticky pomerne pestrý mix. Marian napríklad vybudoval v Bratislave reštauráciu Ludvík XIV. na Židovskej ulici. Veľmi rád varil. Chodil tam, stretával sa tam s rôznymi poslancami, ale samotná gastronómia ho zrazu prestala baviť. Aj hotely na Donovaloch. Venoval tomu množstvo energie, je to pekné, vkusné, má to vysokú úroveň. Raz povedal otcovi, že keď je niečo už hotové, prestane ho to baviť a napĺňať – a hľadá niečo iné. Zberateľ zážitkov.

Vedeli ste, že chodí k veštici?

Pri jednom rodinnom obede to rozoberal. Riešil nejaký biznis a povedal, že sa musí poradiť s vešticou. My sme to brali ako vtip, ale on vravel, že to myslí vážne a že pri vážnych rozhodnutiach sa radí s vešticou. Nechcel som tomu veľmi veriť a pýtal som sa ho, či nie je lepšie sa rozhodnúť na základe objektívnych faktov, ako sa napríklad tomu podniku darí, a on povedal, že áno, ale nie vždy to funguje a tomuto verí. Prekvapilo ma to, pretože ja som ho považoval za veľmi racionálneho.

Ako ste vnímali v roku 1998 kauzu Gamatex a boj o Markízu?

Siloš Pohanka a jeho štúdio vlastnili vysielaciu licenciu. Ja som sa s ním poznal, aj som v jeho štúdiu ozvučoval nejaké reklamy. O tomto sme sa nikdy nerozprávali, bohato mi stačilo to, čo som vedel z médií. Vedieť viac znamenalo byť v ohrození. Bral som to tak, že ide o nejaké vyrovnanie, niekto kúpil pohľadávku a chce sa domôcť svojich práv. Skončili sa Mečiarove časy, nastúpila SDK a politicky to zafungovalo tak, že národ to pochopil ako boj o nezávislé médium. Pre nás to vtedy znamenalo, že odvtedy až do môjho nástupu do televízie sme sa vôbec nevenovali filmu a mohli sme sa s tým rozlúčiť.

Kvôli čomu?

Kvôli menu. Ak sme niekde prišli do médií a povedali Kočner, Kočnerová, tak dovidenia.

Aj teraz máte problém s menom?

Skoro stále. Aj to je dôvod, prečo spolu robíme rozhovor. Najprv sme sa tomu ako rodina vyhýbali a hovorili si, že to prejde, odíde, zabudne sa na to. Ak budú hviezdy nastavené najlepším možným spôsobom, tak hádam za tou vraždou nebude Marian a aspoň toto by už nikto neriešil. Ale boli chvíle, keď sme si hovorili, že ak za tým skutočne je, tak si budeme musieť zmeniť priezvisko. Zastupujeme na Slovensku jednu čokoládovú manufaktúru. Predstavte si, že prídete niekam na obchodné stretnutie, poviete, že chcete s niekým obchodovať, predstavíte svoj tovar. Ten človek je nadšený, ale keď mu dáte vizitku, väčšinou skončíte. Otvorene to nepovie skoro nikto, hoci aj to sa nám stalo. Málo ľudí vás dokáže vnímať úplne oddelene, ako samostatného človeka s vlastným životom. Musíme si dávať oveľa viac pozor na to, ako a kde vystupujeme alebo čo hovoríme. Neschováme sa. Ani naše deti. Dcéra, ktorá študuje na umeleckej škole, robila pre jedného svojho známeho logo. Pracovala na rôznych návrhoch, ale celé sa to skončilo SMS správou o ukončení spolupráce, pretože mladý muž chce v budúcnosti „byť v politike a nechce mať okolo toho motanice“.

Ako ste sa rozhodli so zmenou mena?

Čakáme. V situácii, keď ešte otec žil, to neprichádzalo do úvahy. To by ho úplne položilo. Myslím si, že mama by to vedela pochopiť. Predstavte si, že po tom, čo fotky našich detí, hlavne neplnoletej dcéry, uverejnil bulvár, som išiel na políciu v Pezinku dať trestné oznámenie. Keď som podal policajtovi na vrátnici občiansky preukaz, opýtal sa ma, čo tam robím, že mám byť v Leopoldove.

Dosť sa na seba s bratom fyzicky podobáte.

Áno.

Keď Mariana v júni zatkli, boli ste prekvapený?

Nebol. Niekoľkokrát som si pozeral video z Najvyššieho súdu, keď išiel definitívne do väzby. Poznám ho dosť dlho na to, aby som vedel povedať, že v momente vyrieknutia rozsudku mu nebolo všetko jedno. Nečakal to. Prichádzal vysmiaty, ale potom mu už do radosti nebolo.

Ako podľa vás znáša väzenie?

Myslím, že sa mu nesedí dobre. Keď som nakrúcal s Dušanom Hanákom film Papierové hlavy asi pred dvadsiatimi rokmi, dal som sa na polhodinu zavrieť v Leopoldove do cely na samotke. Nebolo to nič príjemné. To sú dvere, ktoré nemajú zvnútra kľučku, a bola to najdlhšia polhodina, akú si viem v živote predstaviť. Komu sa tam vodí dobre? Nikomu, to nie je dobrá situácia.

Mohlo by sa podľa vás stať, že začne svedčiť o všetkých vplyvných ľuďoch?

Otázne je, ako by toto svedectvo ovplyvnilo existenciu jeho najbližších. To je základný moment, ktorý asi zvažuje každý, kto je vyšetrovaný za závažnú kriminalitu. Bolo by úžasné, keby sme sa zbavili vo verejnom živote všetkých, ktorí robili špinavosti, ale neviem, či je to reálne.

Záleží mu na rodine?

Veľmi. Urobil by pre nich všetko.

Väzenie je vlastne nápravno-výchovný ústav. Je váš brat napraviteľný?

To si netrúfam povedať. Vždy bol sebavedomý suverén a strašne cynický. Jednotka cynickosti je Marian. Vedel byť aj zábavný a vtipný, ale, samozrejme, vždy si našiel terč, do ktorého sa triafal. Všetkých jeho kamarátov to bavilo a tlieskali mu. V živote sa dá napraviť veľa vecí, ale nikomu sa nedá vrátiť život. Ak vyhasli dva nevinné životy, to sa nedá opraviť.

Vy hovoríte, že ak budú hviezdy naklonené, tak za tým Marian nebude. My novinári si hovoríme, že ak budú hviezdy naklonené, tak sa mu to podarí naozaj preukázať. A všetky dôkazy k tomu smerujú. Aj tá najláskavejšia verzia, že ho len Alena Zsuzsová chcela potešiť, má trhliny, lebo ona by na to bez Mariana nemala peniaze.

Bol by som rád, keby to nebol on, hoci som si ako prvé povedal, že s tým môže mať niečo spoločné. Veľmi si prajem, aby to tak nebolo. Má dve deti, ktoré si to budú celý život niesť so sebou. A sme tu aj my, ktorí sme súčasťou toho mena. Už to nezmyje. Je môj brat, strávili sme spolu detstvo – a teraz za ním mám najbližších 15 rokov chodiť do väzenia? Koľko dostane?

Za zmenky možno 15 a za vraždu, ak sa preukáže, doživotie.

A ak ho raz pustia?

Ak mu preukážu vraždu, tak ho zrejme nikdy nepustia.

Ale možno bude posledný polrok niekde chorý a pustia ho. Kto ho pôjde zobrať? Ak nebude nik iný, tak ja. Nenechal by som ho na ulici. To, čo si pamätám, nehovorím preto, že by som mu chcel ublížiť, ale preto, že to tak proste bolo a je, a aj preto, aby som sa voči tomu vymedzil. Už som unavený z toho byť „ten brat“. Všetci sme z toho unavení.

Ivan Kočner (48)

Vyštudoval VŠMU, réžiu dokumentárneho filmu. Venoval sa réžii, popritom začal podnikať. S manželkou Zuzanou založili sklársku dielňu GLASS IN Studio, potom bol riaditeľ centier publicistiky a dokumentu RTVS (2010-2012). Posledných šesť rokov spolu vedú v Pezinku čokoládovňu, kaviareň a art shop Mlsná Emma. Pomáhal zbierať podpisy v kampani so Zuzanou Čaputovou. Je ženatý, má dve deti.