Šéf správ RTVS Chuguryan: Poslaním RTVS sú aj povinné jazdy

Vahram Chuguryan (44) je riaditeľ sekcie spravodajstva RTVS, kam nastúpil pred rokom. Krátko nato z verejnoprávnej televízie a rozhlasu odišlo – dobrovoľne aj nedobrovoľne – vyše dvadsať novinárov. V rozhovore hovorí:

• či je RTVS pod jeho vedením objektívnejšia a prečo,
• prečo večerným správam po prvý raz po rokoch klesla sledovanosť,
• prečo RTVS kandidátom na prezidenta posielala dopredu otázky na rozhovor,
• či sa ako bývalý zamestnanec ministerstiev dostal do konfliktu záujmov,
• ako vníma otázky o vzťahu medzi SNS a RTVS.

Pred rokom ste nastúpili do funkcie šéfa spravodajstva RTVS. Pochváľte sa, ktoré tri úspechy ste za ten čas dosiahli?

Najväčším prekvapením po príchode do redakcie spravodajstva pre mňa bolo, že tu nefungoval samovzdelávací proces. Ľudia tu dlhé roky nemali žiadny workshop. To by vo verejnoprávnom médiu fungovať malo, začali sme sa teda orientovať týmto smerom. V týchto dňoch finalizujeme zmluvu s Európskou vysielacou úniou (EBU), vďaka ktorej sa RTVS stane vzdelávacím centrom EBU.

Čo to znamená?

Budú k nám chodiť novinári z členských krajín EBU, ktorá združuje takmer 120 verejnoprávnych médií z 56 krajín. Prvý medzinárodný workshop na pôde RTVS bude už v júni, príde k nám 24 novinárov, ktorí sa budú venovať dátovej žurnalistike. Vzdelávať ich budú spíkri z BBC a zo švédskej verejnoprávnej televízie, ktorí sa dátovej žurnalistike dlhodobo venujú.

Okej, to je taká vec dovnútra. Skúste menovať úspech, ktorý mohli zaznamenať aj diváci.

Vnímam to tak, že keď sa dovzdeláme my, porastie aj kvalita spravodajstva na obrazovke i v rádiu. Podobne ako s EBU, BBC alebo Českou televíziou spolupracujeme s Európskym parlamentom. Vďaka partnerstvu s EP sme požiadali o grant a k blížiacim sa európskym voľbám sme pripravili veľmi užitočnú a potrebnú reláciu „V centre Európy“, ktorá interaktívnym a atraktívnym spôsobom divákom približuje, o čom je Európsky parlament. Vysielame redaktorov na rôzne podujatia do sveta a znalosti, ktoré si prinesú, sú obohatením aj pre divákov a poslucháčov.

Zaujímajú ma skôr obsahové úspechy. Výkladnou skriňou redakcie spravodajstva RTVS by mali byť večerné správy – aké zmeny tam mohli postrehnúť diváci?

Redakcia spravodajstva nie je len o večerných správach. Viacerí si to neuvedomujú, ale pripravujeme množstvo relácií – od Ranných správ cez Občana za dverami, ktorý je jednotkou na trhu, Slovensko v obrazoch, Svet v obrazoch, K veci, Z prvej ruky až po Správy a komentáre. Napríklad obnovená redakcia Reportérov prišla s novým formátom a nedávno zaznamenala veľký úspech, reláciu venovanú výročiu vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice sledovalo 200-tisíc ľudí.

Za sedem rokov Reportéri takúto sledovanosť nemali. Sledovanosť kontinuálne stúpa aj vďaka promu v správach a na Facebooku. Okrem toho sme zriadili nové oddelenie dátovej žurnalistiky, snažíme sa analyticky pracovať s otvorenými dátovými zdrojmi. Kolegovia boli na stáži v BBC a v Českom rozhlase, kde dátová žurnalistika funguje dlhšie.

Každá spravodajská redakcia si cení, keď príde s novou kauzou alebo otvorí veľkú tému, ktorú preberajú aj iné médiá. V ktorých reportážach sa prejavilo to, o čom hovoríte?

RTVS napríklad mapovala prevody majetkov Ladislava Bašternáka, ako prví sme prišli s informáciou, že má vilu na Donovaloch. Boli sme citovaní v desiatkach médií. Ako prví sme prišli s informáciou o výsluchu Silvie Volzovej v kauze zmenky v Nemecku, o čom tiež slovenské médiá nevedeli. Venovali sme sa prevozu Kočnera do iného väzenia, otvorili sme kauzu toxickej skládky v Hlohovci. Otvorili sme tému Dávida Brtvu v kauze BMG, ktorý pokojne chodil na súdne pojednávania, hoci bol v policajnom pátraní. Za toto všetko sme boli citovaní, výsledkov je dosť a toto všetko je dôsledkom práce s verejnými a otvorenými zdrojmi.

Váš nástup do čela spravodajstva RTVS bol sprevádzaný debatou o objektívnosti a nestrannosti, a najmä sporom s redaktormi, ktorí neskôr z redakcie odišli…

… nechcem to hĺbkovo rozoberať. Považujem to za etapu života, ktorú máme, chvalabohu, za sebou. Bolo to pomerne traumatizujúce obdobie, no snažím sa pozerať do budúcnosti a nejatriť staré rany.

Nebudem sa tomu venovať extrémne dlho, no predsa len: v tom čase ste kolegom viackrát adresovali výhrady, že sú tendenční či robia politiku. Boli ste podpísaný pod listom vedenia, kde sa písalo: „Spravodajská tvorba niektorých redaktorov preto dosiahla také bezbrehé parametre, že neraz obťažuje diváka a poslucháča neprofesionalitou, tendenčnosťou, vsúvaním vlastných názorov.“ Sú dnes, po roku, správy RTVS objektívnejšie?

Chcem vás poopraviť: myslím si, že RTVS má najlepších profesionálov v slovenskej žurnalistike, bolo to tak roky. Až na výnimky nenájdete v súkromných médiách šikovných ľudí, ktorí by neprešli cez Slovenský rozhlas alebo Slovenskú televíziu. Toto je inštitúcia, ktorá má „genius loci“ a vyrába tie najkvalitnejšie žurnalistické kádre…

… ja sa ešte budem pýtať, či si ich dokážete aj udržať…

… a poopravím vás aj druhýkrát, hovoril som o niektorých redaktoroch, nikdy nie o všetkých. Ako inak nazvete konanie redaktora, ktorý ide za politickými stranami a žiada o podporu? Je to žurnalistika? Alebo je to o politike?

Také niečo sa dialo?

Mám informácie, že chodili niektorí ľudia za politikmi.

Potvrdené?

Áno, potvrdené.

Od koho?

Svoje zdroje by som rád nechal pre seba. Ale môžete mi veriť, že je to tak.

Späť k otázke. Sú dnes, po roku, správy RTVS objektívnejšie?

Určite áno. V redakcii sme sa aj v tom období každý deň bavili hodinu až hodinu a pol o každom jednom príspevku. Rozoberali sme vetu po vete, hovorili sme si, kde to nebolo objektívne, kde to nespĺňalo parametre nestrannosti a nadhľadu. Ako inak než nevyváženou nazvete reportáž, kde máte piatich respondentov z jednej strany a jedného respondenta za druhú stranu?

V ktorej reportáži sa toto odohralo?

Išlo o desiatky reportáží, ktoré boli nevyvážené v neprospech niektorej strany. A ešte jedna vec – ako by ste narábali s kolegom, ktorý vám povie, že on nepotrebuje oslovovať druhú stranu, lebo vie, kde je pravda? Niektorí redaktori sa v tom čase snažili podľa tohto kľúča fungovať a ja si myslím, že to nie je úplne korektné.

Pamätám si tieto vaše tvrdenia už spred roka, ale pozrime sa na dáta. V prvom kvartáli 2018, teda v čase vášho nástupu, považovalo podľa Medianu spravodajstvo RTVS za najobjektívnejšie 25,3 percenta ľudí. V predposlednom kvartáli minulého roka, čo sú zatiaľ posledné dáta, to bolo 23,4 percenta ľudí. Bavíme sa teda o rovnakých, možno nižších číslach. Nezdá sa, že by ľudia považovali správy RTVS pred vaším nástupom za tendenčnejšie.

Nehovorím, že všetky správy boli tendenčné. Rozoberali sme konkrétne reportáže a snažili sme sa posúvať ďalej. A stále to robíme. Nie je to tak, že dnes je úplne všetko perfektné. No už sa nám nestáva, že by sme mali v príspevku prevahu z jednej či druhej strany. To, že máme vysielať vyvážené správy, nie sú moje výmysly, to nám ukladá zákon o RTVS, štatút RTVS či etický kódex.

To nespochybňujem, no snažím sa dopátrať, na základe čoho tvrdíte, že ste mali desiatky nevyvážených príspevkov. Po vašom nástupe od apríla 2018 doteraz dostala rada pre vysielanie 38 sťažností na spravodajstvo RTVS, ktoré vyhodnotila ako neopodstatnené. V šiestich prípadoch začala správne konanie. Rok predtým, teda od apríla 2017 až do apríla 2018, dostala rada 35 neopodstatnených sťažností, správne konanie začala v piatich. Štatisticky – bolo to rovnaké ako za vás. Nebola tá tendenčnosť len vaším osobným pocitom?

Určite nie, išlo o argumenty podložené faktmi. Nikdy nezabudnem, ako nepríjemne sme sa všetci cítili, keď sme sa pred hlavnými správami RTVS museli tri dni za sebou ospravedlňovať za to, že sme vysielali neobjektívne. Viacerí aj nakoniec uznali, že to takto bolo. Keby ste si pozreli spätne tie reportáže, tak by ste to videli.

Preto som sa pýtal na konkrétnu reportáž, ale dobre. Vlani v máji ste pre Hospodárske noviny o číslach objektivity povedali: „Je vítané, aby sme sa pokúsili toto číslo možno aj zdvojnásobiť, a urobíme pre to naozaj všetko.“ Ten dvojnásobok má prísť v akom horizonte? Lebo uznajte, že je to odvážny cieľ.

Je to odvážny cieľ, ale musíme si dávať odvážne ciele, aby sme mali šancu dosahovať výsledky. No nemôžem vám povedať presný dátum. Musíte uznať, že takmer do septembra minulého roku sme mali mimoriadne turbulentné obdobie a nemohli sme sa poriadne venovať odbornej práci, lebo sme sa venovali prekáračkám. No smerujeme k tomu, aby sme získali lepšie hodnotenia objektivity aj vysielania celého spravodajstva. Robíme pre to maximum.

Správy RTVS o 19.00 zaznamenali vlani po niekoľkých rokoch prvý mierny pokles sledovanosti. Ročný podiel na trhu oproti roku 2017 klesol zo 17,1 percenta na 16,3 percenta. Čím si tento trend vysvetľujete?

Nehovoril by som o trende. Spravodajstvo treba brať ako celok, pri správach o 12.00 či 16.00 rastieme, a o viac ako o percento. Aj keď pokles pri devätnástkach ma určite mrzí, berieme to pragmaticky, vplýva na to situácia na celom trhu. Noviny televízie Joj klesli ešte viac. Je to v dôsledku toho, že káblovým televíziám rastie podiel na trhu. Ľudia majú oproti minulosti viac možností, a preto veľké stanice mierne klesajú.

Veľkou udalosťou pre redakciu spravodajstva boli určite prezidentské voľby. Ako ste v RTVS zvládli pokrývanie kampane a dvoch volebných dní?

Bol to obrovský rozsah práce. Zákon nám ukladá, aby sme k voľbám odvysielali desať hodín v televízii a desať hodín v rozhlase, čo je na elektronické médiá veľká záťaž. Toto boli, po komunálnych, naše druhé veľké voľby a už teraz ideme do volieb do Európskeho parlamentu. Ale my sa tomu tešíme, lebo prinášať komplexné informácie je poslaním verejnoprávneho média. Nakoniec sme len v rámci Jednotky priniesli 26 hodín špeciálneho vysielania, ktoré sa týkalo prezidentských volieb. Sumárne si volebné vysielanie zaplo 2 513 000 divákov. Najviac divákov, takmer pol milióna, si pozrelo tretiu diskusiu prezidentských kandidátov pred prvým kolom. Rovnako sme vysielali aj v rozhlase.

Informovanie o kandidátoch ste okrem iného rozdelili medzi debaty, kde sa kandidáti stretli vo vzájomných súbojoch, a individuálne rozhovory s moderátormi. Pri tomto formáte ste kandidátom poslali presné otázky dopredu. Prečo?

Zákon nám ukladá, aby mali všetci rovnaké podmienky. Vyhodnotili sme to tak, že rovnaké podmienky budú mať v tejto fáze čo do priestoru, ale aj čo do otázok. Otázky dostali všetci kandidáti, aby sa mohli pripraviť dopredu a mohli divákom predstaviť svoje programy čo najlepšie.

Čisto novinársky, načo je dobrý rozhovor, kde kandidát vie dopredu, čo sa ho bude moderátor pýtať, takmer mu nekladie doplňujúce otázky a s ničím ho nekonfrontuje? To vám mohli kandidáti nahrať videá a vy ste ich mohli len odvysielať, nie?

Chápem to tak, že sa na to pozeráte optikou komerčného média, čo je absolútne legitímne…

… Myslím si, že sa na to skôr pozerám optikou novinára.

RTVS mala pred voľbami zákonné povinnosti. V zákone je napísané, že sme povinní poskytnúť kandidátom priestor, aby sa mohli odprezentovať. Inými slovami, zákon nie je postavený štýlom „nachytajte kandidátov na niečom, dajte im nejakú podpásovku, nech ich zhovädíte“.

V zákone sa nepíše ani to, aby ste kandidátom vyhradili priestor na ich vlastné PR.

Ja to zase beriem ako isté verejnoprávne poslanie. Kde inde, v akom inom médiu, nájde aj posledný kandidát s takmer nulovými preferenciami priestor, aby mohol bez hejtovania, bez snahy ho nachytať, v pokoji odprezentovať svoj program?

Pán Chuguryan, novinársky rozhovor predsa nie je a priori o snahe nachytať. Ale mal by mať ambíciu konfrontovať respondenta s faktmi. Viete si predstaviť, že by Česká televízia odvysielala rozhovory s prezidentskými kandidátmi, kde im poslali otázky dopredu?

Viem si to predstaviť. Netreba zabúdať, že štruktúrované rozhovory neboli jediné, čo sme vysielali. Všetkých kandidátov sme následne konfrontovali v diskusiách, kde žiadne otázky dopredu nemali. Išlo o moderované diskusie s kritickými otázkami, na ktoré kandidáti pripravení neboli. Splnili sme aj túto novinársku povinnosť. Len na úvod sme im dali možnosť predstaviť sa v štruktúrovaných rozhovoroch. Nemyslím si, že sme spravili niečo zlé.

Zaznelo v tých neskorších debatách všetko, čo malo?

Nie som si vedomý, že by sme vynechali nejakú kritickú pasáž niektorého z kandidátov. Ak máte na mysli niečo konkrétne, povedzte.

Marian Kotleba bol jediný z prezidentských kandidátov, ktorý bol v čase kampane trestne stíhaný – za odovzdávanie šekov s číslicou 1488 eur, ktoré odkazujú na neonacistickú symboliku. Vo finálovej debate RTVS tento fakt nezaznel. Nebola to chyba?

Neviem. Dramaturgovia a moderátori našich relácií majú pri tvorbe absolútnu slobodu. Takto sa rozhodli, možno im to jednoducho nenapadlo. Niektoré veci majú oveľa jednoduchšie vysvetlenie, ako by sa zdalo.

Tomu rozumiem, ja sa tiež v rozhovore zabudnem spýtať na veľa vecí, a šéf mi to aj neraz vytkne. Preto sa pýtam na váš názor.

Nerád by som hovoril o kolegoch, že spravili chybu. Skôr si myslím, že im to nenapadlo. Určite by som nemal problém s tým, keby takáto otázka v diskusii padla, bolo by to na mieste. Na druhú stranu, položili desiatky iných, aj kritických otázok. Diskusie urobili dobre.

Ešte k tej spokojnosti s prezidentskými debatami: kým súkromnej Markíze počet divákov medzi finálovou debatou pred 1. kolom a duelom pred 2. kolom rástol (z 595-tisíc na 639-tisíc divákov starších ako 12 rokov), pri Jednotke to bolo naopak; finálovú debatu pred prvým kolom videlo 476-tisíc divákov, prezidentský duel 346-tisíc divákov. Ako si to vysvetľujete?

Tým, čo ukázala neskôr aj účasť. Záujem ľudí o voľby pred druhým kolom poklesol.

Na Markíze nie.

Na rozdiel od Markízy, my sme sa o diváka, žiaľ, delili s inou televíziou, ktorá presne v našich časoch zaradila záznamy diskusií s tými istými kandidátmi a začala ich vysielať pred nami. Okrem toho je náročné sa porovnávať s komerčnou televíziou, kde je vybudovaný silný návyk diváka na tieto veci. Tiež by som videl príčinu v tom, že ľudia pred druhým kolom stratili svojich favoritov a mali menší záujem o tých, ktorí postúpili. To sa ukázalo aj na účasti, ktorá bola v prezidentských voľbách historicky najnižšia.

Pred piatimi rokmi bola prezidentská debata RTVS prenášaná z Bratislavského hradu. Neuvažovali ste, že by ste aj tentoraz priniesli debatu z vizuálne zaujímavejšieho prostredia, než je klasické štúdio?

Z reakcií divákov aj odborníkov mám pocit, že sa scéna, vizuál aj logo volebného štúdia tešia mimoriadnemu oceneniu. Prezidentské voľby na Bratislavskom hrade spred piatich rokov som pozeral a priznám sa, že naše štúdio mi prišlo dynamickejšie, modernejšie a krajšie. Tam sedeli na barových stoličkách niekde v rohu v interiéri a v pozadí, samozrejme, nebolo vidieť Hrad.

Takže štúdio bol lepší nápad?

Nám sa podarilo preniesť prvok z priečelia Prezidentského paláca, štátny znak, priamo do štúdia. Pôvodne sme chceli volebné štúdio robiť priamo v Prezidentskom paláci, ale nedostali sme povolenie prezidentskej kancelárie.

Česká televízia nemala len jeden prvok, ako kulisu využili celý palác. Počas volebných dní prinášali rozhovory z Hodžovho námestia. To sa vám nepáčilo?

Bolo to veľmi pekné. Keď budeme robiť české voľby, tak isto to budeme robiť z exteriéru. No je rozdiel, keď robíte cudzie voľby, kde máte niekoľko vstupov, a keď robíte to, čo sme robili my. Bolo to rozsahom niečo úplne iné.

Oni odtiaľ nerobili len pár vstupov, ale kontinuálne vysielanie pre ČT24, vrátane 30-minútového rozhovoru s víťazkou volieb.

Opakujem, že je obrovský rozdiel, keď robíte voľby doma a v zahraničí. Doma musíte mať prístup úplne všade, ste vo všetkých centrálach, v štátnej volebnej komisii, na Štatistickom úrade. Štáby prepájate z réžie a na to potrebujete určité zázemie, aby ste tento kolos ustrážili. Áno, jeden zo vstupov mohol byť spred Prezidentského paláca, ale celé voľby sa z ulice robiť nedajú. Keby sme dostali od prezidentskej kancelárie povolenie, nasťahovali by sme do paláca celé zázemie.

Mimochodom, prezidentské debaty nemoderoval Jozef Hajko, teda tvár vašej výkladnej politickej debaty O päť minút dvanásť. Prečo?

Pán Hajko sa venoval prezidentským témam v relácii O päť minút dvanásť, ktorá je mimochodom v čase vysielania vždy jednotkou na trhu. Mal v štúdiu prezidentských kandidátov a na záver aj novozvolenú pani prezidentku. Podieľal sa na prezidentskom vysielaní, ale zo svojej pozície moderátora O päť minút dvanásť.

Zostane moderátorom O päť minút dvanásť aj v ďalšej sezóne?

Pán Hajko je rešpektovaný dlhoročný novinár. Na pravidelnej báze pracujeme na spätnej väzbe a snažíme sa zlepšovať kvality každého jedného moderátora. Keby som vám teraz povedal, že to bude tak alebo inak, nebol by som ani v jednom prípade úprimný. Vyvíja sa to.

Keď ste do funkcie šéfa spravodajstva nastupovali, bola jednou z hlavných výhrad, že do nej idete ako bývalý hovorca od ministra Petra Plavčana, predtým ste boli na tlačovom odbore ministra Ľubomíra Jahnátka. Nedostali ste sa ani raz za rok vo funkcii do konfliktu záujmov?

Ani raz. Na ministerstvách som nikdy nebol vo funkcii hovorcu. Pracoval som na komunikačnom odbore na dvoch ministerstvách. Doprial by som každému novinárovi, aby aspoň mesiac praxoval na komunikačnom odbore niektorého z ministerstiev a zistil, o čom to je. Je to ťažká odborná drina. Deväťdesiat percent práce spočíva v tom, že sa snažíte zložitý odborný text poľudštiť, preložiť do zrozumiteľnej podoby a posunúť ďalej. Priamo verejnosti alebo novinárom.

Je to služba novinárom a občanom. Asi desať percent práce sú posolstvá ministra či štátnych tajomníkov, čo sú politickí nominanti. Ale robíte to presne v tom istom odbornom režime. S politikou to nemá nič spoločné. Mrzí ma, že hovorcovia sú prezentovaní, ako keby boli nejakí vrahovia.

Nič také som nepovedal. Ale predsa len, ako zamestnanec komunikačného odboru ste pracovali s politikmi a vystupovali s nimi. Pamätám si, ako ste boli s pánom Plavčanom na splave, na Facebook ste si zase raz zavesili odkaz na článok, v ktorom predvádzal stojku na hlave, a vy ste k tomu napísali: „Kto má takého super šéfa“.

Tento status však nemá nič spoločné s politikou. Áno, bol môj nadriadený, a áno, boli sme aj na splave, kde sme počas slovenského predsedníctva v EÚ takýmto atraktívnym spôsobom predstavili Čunovo najvyšším špičkám z Bruselu a ministrom rôznych krajín. No a k stojke. Povedzte – koľkých ministrov ste videli stáť na hlave? Bol som prekvapený, ako rovno to vie urobiť. Bolo to vtipné, bolo to nečakané a veselé. Nebolo to o politike, ale o medziľudských vzťahoch. Keby váš šéf urobil stojku na hlave, tiež nezostanete ľahostajný.

Asi by som bol skôr prekvapený…

Ja som bol tiež. Podeliť sa o ministra stojaceho na hlave na Facebooku sa mi zdalo byť vtipné. Keď už ste sa pripravovali takto dôkladne, určite ste prišli aj na to, že ste nenašli jediné moje politicky zafarbené stanovisko. Som ako otvorená kniha na Googli a keď ste nič nenašli, znamená to, že som svoju prácu robil odborne, tak ako to ukladá zákon o štátnej službe. Troška ma mrzí, že aj keď som na tlačových odboroch robil len dva a pol roka, stále dookola mi médiá pripomínajú hovorcovanie. A opomínajú, že som osem rokov pracoval v STV.

Pri iných kolegoch sa spomínajú veľké úspechy a exkluzívne rozhovory. Skromne poznamenám, že som mal desiatky exkluzívnych rozhovorov, pokrýval som samity, voľby, rôzne revolúcie. Ako jediní sme boli na Oranžovej revolúcii úplne od začiatku. Prvýkrát v dejinách STV sa stalo, že jej rozhovor ukazovali v CNN, BBC, Euronews, všetky televízie sveta a v celom znení ho odvysielala aj Česká televízia. Neviem, kedy sa niečo podobné zopakuje.

Ako často vám dnes telefonujú politici?

Nemám číslo na žiadneho politika.

To vám asi ani neverím.

Viem, že budem vyzerať zvláštne. Netelefonujú mi. Ak mi telefonujú z nejakých neznámych čísiel, a ja som to nedvihol, to sa mohlo stať.

Za posledný rok vám teda nevolal žiadny politik?

Nekomunikujem so žiadnym politikom.

Ani raz ste si s nikým netelefonovali?

Ani raz.

Sám som bol svedkom, ako poslanec SNS Karol Farkašovský na mediálnom výbore parlamentu v súvislosti so spornými pravidlami pre rozhlasových správarov, pre ktoré rezignovala Petra Stano Maťašovská, hovoril, že si u vás overoval, „ako to je“.

Ospravedlňujem sa, to je pravda. Ale to som nebral ako niečo, čo by bolo o politike. Išlo o odbornú otázku, ktorú mal záujem vysvetliť. Na tento prípad som zabudol, lebo som to ani nebral tak, že by mi volal politik. Bolo to turbulentné obdobie a pán Farkašovský ma ako člen mediálneho výboru kontaktoval s odbornou otázkou, ako to bolo. Ja ho navyše zrejme stále vnímam viac ako novinára, nie politika. Takže platí, že mi nikdy nikto nevolá a nerieši vysielanie, alebo že by mi niekto hovoril – toto urob tak, toto tak. Nič také sa nedeje.

Chcete mi naozaj povedať, že vám politici nevolajú ani vtedy, keď sú nespokojní s nejakou reportážou?

Nie. Naozaj, ja nemám čísla na politikov a myslím si, že ani oni nemajú na mňa. Bola to jedna z mojich podmienok pri nástupe. S pánom generálnym riaditeľom sme sa dopredu dohodli, že nebudem komunikovať s politikmi a nebudem im dvíhať telefón, aj keby mi volali. A je to dodržané.

S pánom Farkašovským máte aj nejaký typ iného vzťahu?

Viem, kam mierite. V jednom období som dostal dve pracovné ponuky. Jedna ponuka bolo ministerstvo školstva, druhá ponuka bol post asistenta poslanca Farkašovského. Bolo to v hre asi 5 – 6 hodín. V tom čase som o oboch ponukách povedal kamarátom na futbale a aj sme to tam doriešili. Bohužiaľ, potom jeden váš kolega to veľmi nekorektným spôsobom dezinterpretoval a vytiahol von. Pánovi Farkašovskému som sa poďakoval a ponuku odmietol.

Politici ponúkajú novinárom pracovné miesta relatívne často, to je bežná vec. No možno rozumiete, prečo je vzťah manažérov RTVS k SNS vnímaný citlivo. Jaroslava Rezníka do tejto funkcie presadzovala práve táto strana. Preto sa pozerá na to, ako RTVS o SNS informuje. Vnímate to?

Neviem, či pána generálneho riaditeľa presadzovala SNS. Zákon je taký, že politici sa musia zhodnúť na osobe generálneho riaditeľa, hlasuje zaňho parlamentná väčšina a tak to aj bolo. Vnímam verejnoprávne poslanie RTVS, ktoré – neviem, či mám povedať bohužiaľ – obsahuje aj nejaké povinné jazdy…

… čo je povinnou jazdou?

Povinná jazda je, keď napríklad niekde ide prezident, tak s ním ide aj štáb RTVS. Samozrejme, nie je to povinné zo zákona, ale snažíme sa informovať aj o takýchto cestách. Vychádzame z toho, že ide o volených zástupcov ľudí, a ľudia, ktorí ich zvolili, by chceli vedieť aj o aktivitách, ktoré možno nie sú také zaujímavé pre komerčné médiá. Napríklad, keď ide o oficiálne štátne návštevy. To pracovne voláme „povinné jazdy“, podujatia, ktoré sú pre komerčné médiá často nezaujímavé.

Andrej Danko vás vlani v júni vyhrešil, že RTVS málo informuje o jeho pracovných cestách. Že vaši redaktori idú s ním a potom nespravia reportáž. Potom na jeseň prišla reportáž o jeho ceste do Prahy, kde vystúpil v českom parlamente, a diváci sa dozvedeli, že mu českí poslanci zatlieskali. Nie je to trochu „málo“ na reportáž v hlavných správach?

Neviem, či ste trochu účelovo tieto dve veci nespojili, lebo medzi nimi sa udialo veľa iných udalostí. Takto by sme vedeli spájať tisícky iných prípadov. Vrátim sa k redakčnej nezávislosti – tá je u nás absolútna. Nikto nevraví redaktorovi: „Strihni toto, nedávaj tamto.“ Snažíme sa, aby reportáže boli nestranné, overené, neskreslené, vyvážené, mali nadhľad a prinášali pluralitné informácie. To je niečo, na čo dbáme. Ale naozaj redaktorom nehovoríme – tento potlesk tam nedávaj.

Ide mi skôr o to, či ste si vo chvíli, keď ste túto reportáž videli, povedali – tak toto je pecka.

Neviem presne, o ktorej reportáži hovoríme, ale predpokladám, že tam nebol len potlesk. Čo do reportáže redaktor dá, je na jeho rozhodnutí. Mne sa ako redaktorovi tiež nepáčilo, keď mi počas protestov v Bielorusku volali a povedali, aby som ohlásil, že zmlátili tristo ľudí a je tam veľa krvi.

Kto to od vás chcel?

To nebudem konkretizovať.

Už ste to načali. Ak od vás niekto chcel, aby ste klamali, tak povedzte kto.

Načo? My sme si to doma vysvetlili.

Povedali ste mi to teraz v rozhovore. Ak by ste to nechceli vytiahnuť, tak to nespomeniete.

Povedal som to len ako ilustráciu, príklad, že keď je redaktor v teréne a niečo vidí, spoliehame sa na to, že má potrebné penzum informácií, a bolo by zvláštne, keby mu niekto z Bratislavy volal a hovoril, čo má do reportáže dať, alebo nie. Je to na slobodnom rozhodnutí tvorcu v teréne. Preto ho vysielame do epicentra udalostí a spoliehame sa na neho. Potlesk z českého parlamentu sa redaktorovi možno hodil. Ja som tiež ako redaktor sledujúci voľby v zahraničí niekedy začínal reportáž potleskom, napríklad z víťaznej centrály po zobrazení exit pollov alebo predbežných výsledkov volieb. V reportáži ide často o atmosféru.

Ja som ten príklad vybral preto, aby som sa spýtal, či vnímate, že postoj RTVS k SNS je sledovaný citlivejšie. Dnes sa napríklad veľa debatuje o americkej investícii do slovenských letísk. V marci zmizol zo stránky Správy RTVS na Facebooku príspevok bývalého funkcionára letiska Sliač, kde povedal, že na Sliači je dnes zrejme viac Rusov ako Američanov. Prečo ste ho vymazali?

Nebola splnená podmienka, ktorú nám ukladá zákon: že máme prinášať overené, neskreslené a vyvážené informácie. Respondent, ktorý je bývalým zamestnancom letiska, sám použil slovo „zrejme“. Sám si nebol istý tým, čo vlastne povedal. Nemali sme to overené z dvoch zdrojov, vlastne ani z jedného. V tejto podobe sa mi zdalo, že nie je dobré takúto informáciu priniesť.

Rozumiem. No zároveň na Facebooku Správ RTVS zostal napríklad výrok podpredsedu SNS Jaroslava Pašku, ktorý tvrdil, že prijatie amerických peňazí je podmienené výstavbou 30 muničných skladov na Záhorí. Pripomeniem, že ministerstvo zahraničných vecí vydalo vyhlásenie, v ktorom tvrdenia Jaroslava Pašku nazvalo klamstvami a napísalo, že o muničných skladoch nerokuje. Prečo ste Paškov neoverený výrok nechali?

Neviem o tom, nespochybňujem, že je to tak, ako hovoríte. Nesledujem všetky naše statusy, to naozaj nestíham, na to máme ľudí…

… no práve reakciu bývalého funkcionára letiska ste si všimli.

Dávame desiatky statusov, niektoré si všimnem, lebo viacero vecí v rámci redakcie vecne riešime. No určite sú aj kolegovia z online poučení, že vždy musíme mať dve strany.

Dva statusy z facebookovej stránky Správ RTVS:
ľavý vymazali, pravý zostal

Bežne tam dávate jednotlivý výrok jedného politika či respondenta.

Nie vtedy, keď je to sporné. Výrok pána Pašku mi možno ušiel, no vždy trvám na tom, že ak ide o spornú tému, musia byť zastúpené obe strany. Ak to takto nerobia, je to chyba. Pozrieme sa na to.

Rozhovor sme začali tým, že chcete redaktorov v RTVS vzdelávať a že potrebujete skúsených ľudí. Pred rokom ste pre Stratégie povedali: „Keď som sem prišiel, zistil som, že tu chýba funkcia seniorov, mimoriadne dôležitá pre každú redakciu (…) Seniorov je veľmi málo a ani o ich názory akoby doteraz nikto nestál, čo je obrovská škoda.“ Dnes je to už lepšie? Nechýbajú vám naďalej skúsení redaktori a editori?

To sa asi nedá vyriešiť za pár mesiacov, je to problém, ktorý nastal za poslednú dekádu, keď odišlo 80 percent skúsených tvorcov. Keď som nastúpil ja, mal som tú česť, že som sa mal od koho učiť. Boli tu napríklad takí skúsení redaktori ako Igor Barát, Igor Pokojný, Elena Linczényiová, Eva Koprena a mnohí ďalší. Každý sa venoval svojej oblasti a navzájom sme si konkurovali, ale aj sa pochválili. Keď som prišiel do RTVS pred rokom, takýchto redaktorov tu zostalo minimum. Keď tu bol niekto dva-tri roky aj s cestou, už sa považoval za skúseného redaktora.

Dnes to tak nie je?

Nie je jednoduché z večera do rána obmeniť kolektív. Skúsení ľudia musia vyrásť, musíte ich vychovať. No vytvorili sme akési tímy redaktorov, ktorí majú svoje penzum rezortov a tém, a každá takáto skupinka má svojho senior redaktora, ktorý odovzdáva know-how a mladým juniorom pomáha. Robíme, čo sa dá.

Na jedinom príklade odchodu z minulého roka – ako ide toto vaše volanie po skúsenostiach s tým, že ste si nechali odísť Oľgu Bakovú?

Oľgu Bakovú považujem za veľkú profesionálku, veľmi si ju vážim. No keď som prišiel do spravodajstva, jej odchod už bol vo finálnej fáze.

Nemali ste možnosť ju preradiť z rozhlasu do televízie?

Uvažoval som rôznymi spôsobmi. Stretol som sa s ľuďmi v rozhlase, no je ťažké prísť do rozbehnutého vlaku. Na záver to skončilo tak, že Oľga v spravodajstve nezostala, ale som rád, že má v RTVS vlastnú reláciu, ktorú moderuje.

Pripomeniem vám vaše plány v súvislosti so zahraničnými spravodajcami, o ktorých ste hovorili pre Hospodárske noviny pred rokom. „Vrcholia rokovania s nádejnou kolegyňou z Nemecka a rovnako z Veľkej Británie. Chceme otvárať Varšavu, Moskvu, Izrael. Čiže vrátiť aj originálne zahraničné spravodajstvo.“ Ako sa vám to podarilo?

Viac-menej sme aj otvorili. Máme Londýn, Berlín, máme Moskvu…

… tam máte študenta, s ktorým spolupracujete externe…

… áno, s viacerými spravodajcami spolupracujeme externe. Snažíme sa chrániť aj záujem koncesionára, aby sme nemuseli minúť veľa peňazí, ale ponúkli mu reportáže z čo najviac miest na svete. Najnovšie máme aj kolegu na Taiwane, ktorý pokrýva celú juhovýchodnú Áziu, podobne máme kolegu v Iraku. Zostáva Česko, Maďarsko, USA, Brusel.

Nie sú tieto externé spolupráce vidieť aj na obraze? Len čisto technicky, videl som niekoľko reportáží z Berlína a kvalita obrazu bola veľmi slabá. Ako divákovi to – zjednodušene – pôsobilo, akoby to niekto nakrúcal na mobil.

Určite áno. Je veľa toho, na čom pracujeme. Je veľmi náročné zohnať šikovného kameramana v zahraničí, ktorý by robil exkluzívne len pre RTVS, a zároveň by to nebolo drahé. Chceme veľa muziky za málo peňazí. Sčasti sa nám to darí. No máme čo vylepšovať.

Ešte jedna dlho diskutovaná vec, spravodajský web RTVS. Tam za Českou televíziou zaostávate roky, čo ste priznali už vlani: „Naberáme redaktorov, editorov, dátových žurnalistov, posilňujeme online a pripravujeme sa na spustenie spravodajského webu,“ povedali ste Stratégiám vlani v septembri. Je apríl 2019 – čo je s webom dnes?

Vo všeobecnosti nie je jednoduché sa vo všetkom porovnávať s ČT, ktorá má násobne vyšší rozpočet aj personál. Spravodajský web nepatrí do sekcie spravodajstva, je to projekt sekcie nových médií. Podľa mojich informácií to chcú zvládnuť do konca roka. My sa zatiaľ venujeme nášmu spravodajskému Facebooku, ktorý zaznamenal organický nárast, teda bez reklamy, na 60-tisíc fanúšikov. Streamujeme tam rôzne výrazné udalosti, vrátane volebných štúdií, Sobotných dialógov, ktoré môžu diváci sledovať aj vo video podobe na webe RTVS, či relácie O päť minút dvanásť. V krátkom čase plánujeme začať streamovať aj niektoré tlačovky. Všetko toto sa neskôr prenesie aj na spravodajský web.

Keď sa takto stretneme o rok, čo bude v spravodajstve RTVS nové?

Niekedy mám pocit, že neviem, čo bude o desať minúť. Takže táto otázka je veľmi ťažká…

… ako manažér však určite máte nejaké plány.

Budeme sa snažiť, aby sme našim divákom a poslucháčom prinášali čo najkvalitnejšie a profesionálne informácie. Robili sme si teraz prieskumy a vieme, že nás ľudia vnímajú ako dôveryhodné médium. Dúfam, že keď sa takto stretneme o rok, budú všetky čísla, o ktorých sme sa rozprávali, lepšie. Ak to tak nebude, tak vám priznám, že som veľmi sklamaný. Urobím pre to zo svojho hľadiska maximum.