Denník N

Sociálna poradkyňa Hradňanská: Aj my na vozíku musíme bojovať s vlastnými predsudkami

Alena Hradňanská. Foto - Pavol Kulkovský
Alena Hradňanská. Foto – Pavol Kulkovský

Keď som jej pri stretnutí chcela automaticky podať ruku, náhle mi došlo, že pre ňu je toto zdanlivo jednoduché gesto úplne nemožné. „Môžete ma chytiť za palec,“ vytušila moje rozpaky a ja som pri dotyku s jej prstom zacítila jemný pohyb.

Alena Hradňanská vyštudovala sociálnu prácu na VŠaZSP sv. Alžbety v Bratislave. Pracuje ako sociálna poradkyňa v Organizácii muskulárnych dystrofikov v SR, v rámci poradenstva sa špecializuje na osobnú asistenciu.

Stretli sme sa vo vašej práci. Koľko času tu zvyknete tráviť?

Dosť. Môj partner hovorí, že som vorkoholička. Pracujem rada, pracujem veľa, niekedy možno až na úkor svojho zdravia. Sama si uvedomujem, že možno potrebujem aj spomaliť, ale je stále veľa vecí, ktoré treba sledovať a učiť sa, ak sa chce človek posúvať dopredu a rásť. Bežne som pri počítači aj do jednej v noci, no je to možno i tým, že pri svojej diagnóze som prirodzene pomalšia a unavenejšia, všetko mi trvá dlhšie.

Som rada, že žijem v tejto technicky vyspelej dobe, ktorá mi umožňuje pracovať jednoduchšie. Keďže dokážem pohnúť len palcom na ruke, neviem si predstaviť, ako by som vybavovala telefonáty bez techniky Bluetooth alebo písala e-maily bez diktovacieho softvéru. Inak pracujem len pomocou myšky a jedného prstu, ním vyťukám všetko, čo potrebujem.

Mnohí si zrejme ani neuvedomujú, aké je to komplikované.

Možno by bolo zaujímavé, keby si každý na chvíľu vyskúšal takto pracovať. No človek si vždy nájde nejaký spôsob a potom to ide. Už existuje dokonca aj ovládanie počítača pomocou očí. Podľa mňa sa treba naučiť používať všetky technické novinky, brať z nich všetky pozitíva.

Diagnóza spinálnej svalovej atrofie sa u vás prejavila už v ranom veku?

Už krátko po mojom narodení si mama začala všímať prvé symptómy,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Životy žien

Teraz najčítanejšie