Denník N

Z Vietnamu do Tvrdošoviec: Susedov sme naučili robiť pho, oni nám nosia slivovicu (reportáž)

Reportáž o živote jednej vietnamskej rodiny na Slovensku a o jej príbuzných, ktorí zostali vo Vietname.

Jaro

Phamh Dac Phong alebo Jaro. Hlavný hrdina reportáže. Foto N – Vladimír Šimíček

Dom s ružovou fasádou vyzerá na prvý pohľad ako každý druhý v Tvrdošovciach. Líši sa len oznamom, že sa tu predáva textil a obuv, aktuálne v 75-percentnom výpredaji. Na dvore je malý diskontný obchod, ktorý by sa však mal do leta zatvoriť.

Bránu nám v nedeľu poobede otvára Jaro. V skutočnosti sa volá Pham Dac Phong, no keď prišiel na Slovensko, „prischlo mu“ slovenské krstné meno podľa toho, že sa narodil v deň, keď má meniny Jaroslav.

„Poďte ďalej, ja si len na chvíľu musím odskočiť. Idem zablahoželať susedovi k narodeninám,“ hovorí nám, zatiaľ čo si sadáme za stôl v obývačke.

Obývačka vietnamskej rodiny je trochu iná, ako poznáme zo slovenských bytov a domov. Okrem vietnamských hodín na stene je dominantou izby rodinný oltár.

Je to v skutočnosti komoda, na ktorej je vystavená fotografia Jarovej babičky. Ovocie, sladkosti či alkohol sú akési obety, ktorými rodina vzdáva úctu svojim predkom. Vietnamci si veľmi vážia predchádzajúce generácie a túto tradíciu udržujú aj na Slovensku. Práve v tento deň si Phamovci pripomínajú výročie úmrtia Jarovho dedka.

Ngyuen Thanh Hoat (Kvetin otec, vľavo) a Pham Dac Phong (Jaro) pred Jarovým domom v Tvrdošovciach. Foto N – Vladimír Šimíček

Jarov mladší syn Erik v detskej izbe. Foto N – Vladimír Šimíček

Pán Nguyen s Jarovými deťmi Erikom a Emilom. Za nimi je rodinný oltár s fotografiou Jarovej babky. Foto N – Vladimír Šimíček

Tvrdý a ťažký jazyk

Jaro (49) je pri prvom stretnutí s novinármi opatrný. Keď však prídeme k nemu domov, rozrozpráva sa, pohostí nás kuracou polievkou pho i slovenskou pálenkou.

Hovorí lámanou slovenčinou a niekedy je mu ťažko rozumieť. „Slovenčina je pre Vietnamcov tvrdý a veľmi ťažký jazyk,“ vraví. Platí to však aj obrátene – niektoré hlásky vo vietnamčine majú až šesť tónov a správne zopakovať čo i len pozdrav nám robí problémy.

Jaro žije na Slovensku s krátkou prestávkou už dvadsať rokov. Zo začiatku pracoval v Šuranoch pre jednu nemeckú firmu na výrobu autosúčiastok. „Bol som tam vtedy jediný Vietnamec,“ hovorí.

Keď firma skrachovala, odišiel na chvíľu do Nemecka za sestrou (manželku a dvoch synov nechal doma v Tvrdošovciach), kde sa naučil variť vo vietnamskej reštaurácii. Teraz už vyše roka pracuje u strýka v Ázijskom bistre v neďalekých Nových Zámkoch.

Dom v Tvrdošovciach si kúpil ešte v slovenských korunách za 780-tisíc. Bol v zlom stave, no strýko mu ho pomohol zrekonštruovať. Jaro má však aj väčšie plány. Na záhrade nám ukazuje miesto, kde si chce postaviť nový rodinný dom.

Na Slovensku žije asi 5- až 6-tisíc členov vietnamskej komunity. Hoci prví Vietnamci k nám prišli ešte za socializmu, neustále pribúdajú noví. Viac trvalých a prechodných pobytov cudzincov z krajín mimo EÚ mali vlani na Slovensku už len Ukrajinci, Srbi a Rusi.

Skúsili sme na rodine Nguyenovcov a Phamovcov opísať príbeh Vietnamcov na Slovensku. Navštívili sme ich v Tvrdošovciach a v Nových Zámkoch a išli sme aj za ich rodinou do Vietnamu.

Chceli sme zistiť, ako sa im tu žije, ako sa integrovali, či chodia voliť, aké zvyky si zachovali aj aké prijali.

A v konečnom dôsledku aj to, či a prečo nám nenápadný príchod týchto „neviditeľných migrantov“ z úplne inej kultúry, ako je tá naša, neprekáža v porovnaní s migrantmi z Afriky či Blízkeho východu.

Jarov otec

Jarov otec pred rodinným oltárom v obývačke. Foto N – Vladimír Šimíček

Hai Duong (číta sa Hai Zuong) je mesto veľké asi ako Bratislava. Nachádza sa na severe Vietnamu asi hodinu a pol cesty od Hanoja. V marci tu teplota v noci neklesá pod 20 stupňov, aj keď cez deň je ešte príjemných 25, je stále pod mrakom a občas spŕchne. V lete však horúčavy presahujú štyridsiatky.

Asi 20 minút jazdy od tohto priemyselného centra sa nachádza dedina Viet Hong. Práve z tejto štyriapoltisícovej poľnohospodárskej obce, kde sa pestuje ryža, liči či guava, pochádza Jaro. Prichádzame sem navštíviť jeho rodičov a ďalších príbuzných, ktorí tu doteraz žijú.

Prvé, čo zaujme, keď prídeme k ich domu, je plot. Ploty v dedine sú postavené z tehál a na vrchole sú primurované kusy skla, aby to odradilo zlodejov.

Vítajú nás Jarovi rodičia a sestra, ktorí pre západniarov, ako tu hovoria ľuďom z Európy, urobili veľkú hostinu. Rezance bún, jarné závitky, bravčové a hovädzie mäso, kuracie kúsky, rybacia polievka. Na prípitok ponúkajú aj špeciálne silné víno z ovocia, ktoré sa podobá na marhule.

Video: Jarov otec želá synovi šťastný život
Autor: Nguyen Thi Hoa

Ako je vo Vietname zvykom, obed sa podáva na zemi. Na dlážku v obývačke sa rozprestrú malé koberčeky a na zem sa dajú jedlá v miskách. Každý si berie, na čo má chuť. Vietnamci väčšinou nemávajú stoly a najradšej jedia na zemi.

Jarovi rodičia sú už na dôchodku. Hovorí väčšinou otec, manželka pripravuje občerstvenie, prípadne sedí obďaleč.

Pham Dac Sam (74) počas života robil šoféra kamióna, po okrese rozvážal hnojivá a iný tovar. Vďaka tomu a službe v armáde dostáva dôchodok v prepočte 122 eur. Jeho manželka, ktorá sa starala o polia, nedostáva nič.

„Pomáha nám Jaro a mladšia dcéra v Nemecku, ktorí posielajú peniaze,“ hovorí, keď spolu sedíme v obývačke. Deje sa tak raz za rok počas vietnamského Nového roka na prelome januára a februára alebo keď príbuzní prídu do Vietnamu.

Jarova mama, otec a svokor počas obeda. Foto N – Vladimír Šimíček

Slávnostný obed pre západniarov. Foto N – Vladimír Šimíček

Dom Jarových rodičov. Foto N – Vladimír Šimíček

Spomienky na vojnu

Jarov otec spomína, že štrnásť rokov bojoval vo vojne s Američanmi. Počas vojny, ktorú Američania videli ako snahu zastaviť šírenie komunizmu, no mnohí Vietnamci ako boj za nezávislosť, zahynuli dohromady odhadom 3 milióny civilistov.

Je to citlivá téma, no predsa sa na druhý deň po obede odhodláme spýtať, či nám o tom nechce porozprávať viac.

Keď ho povolali, mal devätnásť rokov. Po výcviku skončil ako šofér, prevážal muníciu a iný tovar v rôznych častiach severného Vietnamu. Vo vojne bojoval od roku 1963 do roku 1977 a práve v tom čase sa mu narodil aj najstarší syn Jaro, ktorý prvé roky vyrastal bez otca.

Najhorší zážitok vo vojne zažil Jarov otec v roku 1969.

Blahoželáme, máte dobrých priateľov!

Tento článok je normálne zamknutý, ale vy si ho môžete prečítať zadarmo vďaka tomu, že váš priateľ kvetnguyen@... je predplatiteľom Denníka N a článok vám venoval. Stačí zadať váš e-mail, nebojte sa, nikdy ho nepredáme inej firme.

Alebo môžete .

On The Move

Svet

Teraz najčítanejšie