Zmierenie: s kým a s čím, pani prezidentka?

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Už doznievajú eufória aj sklamania z prezidentských volieb, a ak chceme dosiahnuť akúkoľvek „zmenu“, musíme jasne vedieť, od čoho k čomu. A paradoxne, prezidentka, ktorá bola zvolená ako symbol zmeny, si dala námahu v povolebných týždňoch zdôrazňovať potrebu „zmierenia“.

Čo chce pani Čaputová zmierovať? Navyše, zmierovanie bude z jej strany nadprácou a aktivizmom. Jej úlohy a právomoci sú dosť konkrétne určené ústavou a osobne nemám veľké pochybnosti, že bude schopná kvalifikovane ich vykonávať.

S aktivizmom je to však ťažšie. Andrej Kiska vykonával svoju funkciu z ústavného hľadiska korektne, ale o žiadnu zmenu ani zmierenie sa viditeľne neusiloval. Jeho korekcia určitých tendencií spochybňovať slovenskú zahraničnopolitickú a bezpečnostnú orientáciu spadala do jeho ústavnej zodpovednosti a výmeny premiéra a ministra vnútra neboli jeho iniciatívou, aj keď tieto výmeny procesne aj ústavne zvládol.

Čo teda zmierovať? Menšiny a väčšinu? Na akom princípe? Toto úsilie je tu už 30 rokov a napriek provokáciám zo strany maďarských aj slovenských nacionalistov sa určité úspechy dosiahli. Lenže skutočným úspechom by bolo, keby v politickej rovine prestalo byť dominantné delenie na menšiny a väčšinu a prevládlo by pohyblivé ideologické, názorové delenie na ľavičiarov, liberálov či pravičiarov. Lebo to je občiansko-politické a nie etnicko-historické delenie.

Bugárov Most-Híd sa o to pokúsil. Vnútorne prekonaním uzatvárania sa vo veľkomaďarskej mytológií, ale aj navonok – až sebaobetujúcou koalíciou s národniarmi, čo vyslalo viac ako pozitívny signál prinajmenšom v euroamerickom priestore. (Tento Bugárov čin však padol do zabudnutia len preto, že fanatickí smerobijci nevidia nič iné iba jeho zradu; nebyť však tejto „zrady“, vládne nám tu dnes podarená svätá trojica Matovič, Kollár, Sulík – a garantujem vám, že by veselo hľadala podporu u kotlebovcov zakaždým, keby jej hrozil pád – a to veru nie s ficovským ostychom…) Na toto Bugárovo dedičstvo by sa dalo pri zmierovaní nadviazať.

No a teraz sa nám dostávajú do popredia nové delenia: na liberálov a konzervatívcov (lebo toto delenie mnohým propagandistom vyhovuje…) a na liberálov a kresťanov (ako sa o to usiluje Matovič a dobre vie prečo…). Ako zmieriť tieto protiklady, keď už vo východisku sú zle postavené? Iba medzi samotnými konzervatívcami máme katolíckych fundamentalistov, tradicionalistických nacionalistov, klérofašistov aj kresťanských demokratov. Líšia sa tým, na čo dávajú vo svojom konzervativizme dôraz: na katolícku doktrínu, na národ (v jeho etnicko-mýtickom poňatí), na štát ako reprezentanta národne poňatého katolicizmu alebo na demokraticky poňaté kresťanské hodnoty.

A medzi liberálmi máme tých pravicových s koncepciou minimálneho štátu a voľného trhu, tých stredových s konceptom „rovnosti možností“ a tých sociálnych s dôrazom na ľudské práva, ženskú emancipáciu, práva sexuálnych menšín. A všetci ešte preťatí rôznymi pohľadmi na „zelenú“ politiku.

A akoby sa v novom slovenskom diskurze pozabudlo na ľavičiarov: od tých radikálnych aj tých zelených cez sociálnych demokratov až po ľavých liberálov. Iba zdanlivo je toto spektrum prekryté Smerom. Pod jeho povrchom tieto prúdy žijú, kryštalizujú sa a formujú, aj keď v dočasnej skepse a depresii.

Potrebujú tieto prúdy zmierenie? Podľa mňa vôbec nie. Naopak: potrebujú si s oveľa väčšou jasnosťou sformulovať svoje hodnotové postoje, svoj svetonázor, svoje politické smerovanie a svoju politickú reprezentáciu. Svoje vlastné odpovede na výzvy doby, výzvy domáce aj svetové. Proste prekročiť príznačnú slovenskú popletenosť, matnosť politických vízií kompenzovanú zjednodušeným symbolizmom. Práve na tejto matnosti, popletenosti a symbolizme môžu v tom lepšom prípade parazitovať politickí amatéri a naivisti, a demagógovia a manipulátori v tom horšom. Poznám plejádu ľudí, ktorí sami seba pokladajú za pravičiarov a majú jasne ľavicové názory, rovnako ako názorovo čistých konzervatívcov, čo sa pokladajú za ľavičiarov.

A je rovnako humorné ako tragické, keď čítam, či v televíziách počúvam rôznych „píáristov“, reklamných agentúrnych guruov a politických analytikov, ktorí nemajú ani šajnu o základných hodnotových rozdieloch medzi politickými ideológiami. Nemusia študovať veľké politické teórie, stačilo by im iba sledovať napríklad zápasy medzi liberálmi, sociálnymi demokratmi, konzervatívcami, zelenými či ľavičiarmi pri prijímaní konkrétnych zákonov v Európskom parlamente. Tu by videli tú presnosť, vyhranenosť tém, hodnôt a postupov, ktoré tieto politické prúdy používajú, a ktorými sa líšia. A to v riešení každodenných problémov nášho života.

A potom stále omieľanie delenia na populistov a nepopulistov; na systém a antisystém. No a ešte na slušných a tých ostatných. To všetko sú delenia, ktoré viac zakrývajú, o čo vlastne ide, ako by niečo vyjasňovali. Sú Kotlebovci „antisystém“? Neviem, čo to je, ale viem, že sa pohybujú na škále medzi klérofašistami a ľudáckymi nacionalistami. A to nám aj niečo historicky zmysluplné vypovedá. Ale „antisystém? Sú sulíkovci trhoví populisti, smeráci sociálni populisti, matovičovci kresťanskí populisti? Z pohľadu jedného je vždy populistom ten druhý. Je to prázdne označovanie.

To, čo potrebujeme, milá pani prezidentka, nie je zmierovanie. Potrebujeme oveľa jasnejšie delenie na vykryštalizované politické prúdy; ich kvalitnú a profesionálnu reprezentáciu. Aby sme jasne videli stret záujmov, ktoré sú prirodzene v spoločnosti rozdielne. Aby sme tak v diskusiách vedeli odhaľovať demagógov a manipulátorov.

A potrebujeme prísny a transparentný právny štát. Iba v jeho rámcoch môže prebiehať jasné formulovanie protikladných záujmov, politický boj, ktorý neprerastie do násilia, ale do hľadania kompromisov. To je zmysel demokracie. Povedané natvrdo, kto neakceptuje právny štát, nemá právo vstupovať do politického ringu. To je spodná hranica sebaobrany demokracie a kto to nechápe, stráca aj legitímne právo na politickú súťaž. To je poučenie z dvoch tragických totalít. Jediné zmierenie, o ktoré by sa mala pani prezidentka usilovať, je zmierenie všetkých s právnym štátom. A tu bude mať veľké možnosti.