Ak sa prístup k štátu nezmení, nikdy sa ďalej nepohneme

Autorka je podpredsedníčka Most-Híd

Poznáte to. Sú také situácie, keď vopred tušíte, dokonca vopred poznáte výsledok, neviete ho ovplyvniť, a napriek tomu vás ten výsledok „zoberie“. Minulotýždňová voľba predsedu NKÚ bola pre mňa presne takouto situáciou.

Voľba predsedu NKÚ sa počas troch rokov vyvinula na politicko-mocenskú hru bez pravidiel. Robert Fico opakovane ukázal, že keď ide o obsadzovanie kontrolných inštitúcií v štáte, tak sa istí a neváha použiť čokoľvek a kohokoľvek.

Touto voľbou poprel všetky svoje predchádzajúce sľuby o tom, že zvolí len takého kandidáta, na ktorom sa zhodne celá alebo aspoň podstatná časť opozície. Podstatná časť opozície sa síce zhodla, ale Smer aj tak zvolil kandidáta, ktorý mal okrem poslancov Smeru podporu len jediného opozičného poslanca, predsedu SDKÚ Pavla Freša.

Sentiment vo mne hovorí, že koniec, ktorý pre SDKÚ v tejto hre Roberta Fica pripravil Pavol Frešo, si táto strana nezaslúžila. Bola to predsa strana, ktorá sa podstatnou mierou zaslúžila o to, že sa Slovensko po období vlády Mečiara stalo súčasťou demokratického sveta, členom Európskej únie. Bola to strana, ktorá roky programovo ťahala celú slovenskú politickú scénu.

Dnes sa jej predseda ocitol sám a na jej periférii. Dôležitejšie však ako sentiment je, aby v politickom priestore zostal zachovaný ten reformný ťah, odolnosť voči populizmu, odhodlanie nepodliezť latku a orientácia nielen na dnešok, ale aj na budúcnosť. A touto skúškou, povedzme si úprimne, dnes dokáže prejsť len máloktorá strana.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že základným politickým sporom dneška je iný pohľad na sociálne balíčky, na dôchodkové sporenie alebo, povedzme, na voľbu šéfa NKÚ. Programové spory a spory o riešenia konkrétnych situácií sú vo svojej podstate dobré, lebo v súťaži môžu vznikať nové nápady. Zároveň v nich platí, že v konečnom dôsledku sú aj vecou dohody a kompromisov. V prípade voľby šéfa NKÚ však nejde o takýto spor, ale o mocensko-politický spor, v ktorom prihrávka na ovládnutie kontrolných inštitúcií štátu môže mať fatálne dôsledky. Také, aké vidíme napríklad aj dnes na Ústavnom súde.

Potom je tu ešte jeden rozdiel, možno menej viditeľný a skrýva sa viac pod povrchom. Robert Fico napríklad tvrdí, že „ten, kto má lepší plat, si vie zaplatiť lepšieho advokáta. Pokiaľ na Slovensku nebude životná úroveň primeraná ostatným európskym krajinám, nebude tu ani štandardný právny štát“. A možno to tak vidia viacerí.

Ono je to však presne naopak. Pokiaľ v tejto krajine nebude fungovať právny štát naozaj, so všetkým, čo k nemu patrí, vrátane rovnováhy moci, nikdy sa nepohneme ďalej, nebudeme sa mať lepšie a Slovensko nebude môcť rásť.

Svoje úsilie chcem venovať tomu, aby Most-Híd bol a aj zostal tou stranou, ktorá odolá tlakom populizmu, ani v situáciách s vopred známym výsledkom nepodlezie latku a bude dôsledne presadzovať princípy právneho štátu. Pre povolebnú budúcnosť Slovenska je podľa mňa práve takýto postoj kľúčový.