Denník N

Ako sa z manažérky v korporáte stala farárka: Rodičia dúfali, že ma to časom prejde

Martina Viktorie Kopecká. Foto N - Tomáš Benedikovič
Martina Viktorie Kopecká. Foto N – Tomáš Benedikovič

K teológii ju priviedla latinčina a túžba po titule. Až neskôr si uvedomila, že je veriacou, a rozhodla sa stať farárkou. Martina Viktorie Kopecká tvrdí, že vo viere našla hĺbku, ktorá jej v živote dovtedy chýbala. Pojmu gender sa podľa nej netreba báť, pretože nám pomáha vidieť nerovnosti medzi ľuďmi a zlepšiť spoločnosť.

Ako sa stane z dvadsiatničky, ktorá vyrástla v neveriacej rodine a pracuje v nadnárodnej korporácii, farárka?

Bola to v podstate náhoda. Po pár rokoch v korporátnom prostredí som bola vyčerpaná a znudená. Hovorila som si, že by som vo voľnom čase mohla niečo vyštudovať, aby som mala aspoň nejaký titul. Vôbec som nemala vzletné ideály meniť svet k lepšiemu. Bolo to vlastne sebecké prianie.

Prečo ste sa rozhodli pre teológiu?

Začala som si pozerať, čo sa dá študovať diaľkovo, pretože som chcela zostať v práci a zarábať peniaze, na ktoré som si zvykla. V ponuke bolo učiteľstvo pre materské školy, história, chémia a teológia. A pretože som mala na gymnáziu latinčinu a som z husitského mesta Louny, povedala som si, že skúsim husitskú teologickú fakultu. Potešila som sa, že tam nie sú žiadne prijímacie skúšky, pretože ak by boli, nikdy by ma tam nevzali.

Čo ste vtedy vedeli o kresťanstve?

Poznala som akurát príbeh Adama a Evy a vedela som, že na Vianoce sa narodil Ježiško. Ale tam sa to končilo.

Vedeli ste, čo vás čaká?

Nie. Myslela som si, že to najťažšie bude latinčina, ale vkročila som do toho veľmi naivne. Moji rodičia ešte vtedy dúfali, že ma to časom prejde. Spočiatku som sa k tomu snažila pristupovať vedecky. Veľmi rýchlo ma to však začalo baviť a pohltilo ma to. Mala som pocit, že som zrazu objavila hodnoty, ktoré som celý život hľadala.

V prvom ročníku sme mali hebrejčinu a úvod do Starého zákona. Raz v noci som sedela nad knihou Kazateľ a čítala som si o tom, ako je čas sadiť a aj čas žať, ako má všetko svoj čas. Bola to múdrosť, ktorá ma pozvala k tomu, aby som ju ďalej poznávala. Štúdium som prestala vnímať ako niečo, čo robím len kvôli titulu a chcem to mať rýchlo za sebou.

Čo pre vás v tom čase bola viera?

Mala som z toho veľké obavy a bála som sa do toho ponoriť. Stále som mala pocit, že je to určitý systém pravidiel a hodnôt, ktorý nesmiem porušiť, a cítila som sa v tom ako slon v porceláne. Až keď som v škole pričuchla k Novému zákonu, prečítala som si evanjelium a začala sa tomu venovať aj v originálnych jazykoch, ako je hebrejčina, gréčtina a latinčina, uvedomila som si, že Kristus je v mojom živote prítomný ako niekto, kto mi dáva slobodu a kto ma, naopak, učí nezväzovať sa skostnatenými moralistickými a povrchnými tradíciami, ale vedie ma k istej autenticite. Boh ma prijíma so všetkými chybami a miluje ma práve takú, aká som, a vedie ma k tomu, aby som sa snažila byť lepšia a prežila hlbší život, v ktorom ma sprevádza práve Kristus.

Ako reagovali rodičia, keď vás nadšenie z teológie neopúšťalo?

Začali sa ma na to vypytovať a všimla som si, že ich to samých trocha zaujíma. Rozprávala som im napríklad príbeh o milosrdnom Samaritánovi. Obaja moji rodičia pracujú celý život v záchranke a kriesia telo, aby mohlo ďalej žiť. Duchovne o tom nepremýšľali, ale pomáhajú blížnemu na tej najzákladnejšej úrovni, vo chvíli, keď sa život môže skončiť.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Boli aj na vašom krste?

Sledovali celú moju prípravu a boli aj na bohoslužbe. Videli, ako sa premieňa moje vnímanie

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie