Čo sme robili pred 30 rokmi: Čím ma fascinovali ochranári
V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.
Začiatkom apríla pred 30 rokmi sa stretla pestrofarebná skupina ľudí, ktorá o pol roka neskôr stála pri zrode demokracie.
5. apríla 1989 sa konala v bratislavskom areáli Mičurinsko-technického strediska V. mestská konferencia SZOPK. Bolo to spojenie tretieho druhu. Snúbilo sa v ňom ekologické hnutie s ranou socialistickorealistickou architektúrou Miloša Chorvátha a so súsoším Fraňa Gibalu nad pseudoantickým stĺporadím na streche Mičurina. Ale tak to vtedy chodilo, mnohí sme vyrastali v krúžkoch dole v Pinkáči, niektorí, medzi nimi aj budúci ochrancovia životného prostredia, aj tu hore.
Ja som nepatril medzi ochrancov životného prostredia. Bol som bábkarom. Sídlili sme vedľa výtvarného, divadelného a tanečného súboru a formovala nás Milka Mikulková, neskôr Kaletová.
V roku 1986 som sa však stal šoférom svojho syna Marcela Dávida Zajaca, ktorý vyhľadával v rámci stredoškolskej odbornej činnosti v Bratislave divoké skládky.
Bol to nápad mojej matky a jeho babičky, ktorá mala z našej rodiny najpraktickejší rozum. Jednak ho to bavilo a okrem toho mu to zlepšovalo vyhliadky na prijatie na vysokú školu.
