Denník N

V roku 1956 sa zúčastnil študentskej rebélie: Vtedy som spoznal, čo je diktatúra proletariátu

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Jozef Kamrla študoval na bratislavskej technike, z veselého majálesu a alegorického sprievodu vznikli študentské rezolúcie. Nastolili problém dotácie hodín, ale žiadali ubrať hodiny neodborným predmetom, čím mali na mysli najmä marxizmus-leninizmus.

Jozef Kamrla sa narodil v roku 1935 v Senici. Jeho otec Jozef pochádzal z moravského Buchlova a živil sa ako pokrývač. Počas prvej svetovej vojny sa ako vojak rakúsko-uhorskej armády dostal do ruského zajatia. V rodine sa tradovalo, že po skúsenostiach zo zajatia dedo už nikdy nečakal, kým jedlo vychladne.

Po vojne sa na ceste z Ruska zastavil v Senici, kde spoznal svoju budúcu manželku Františku, s ktorou sa tu usadil. Časom sa z neho stal aj podporovateľ Hlinkovej strany. Založil obchod so stavebným materiálom, ktorý mu po komunistickom prevrate v roku 1948 štát znárodnil, a pracoval ako robotník v bani. Zomrel na rakovinu pľúc, spôsobenú aj uhoľným prachom.

Post Bellum je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Jozef Kamrla bol od malička činorodý chlapec. Vyrastal v katolíckom prostredí, miništroval, naučil sa modlitby v latinčine, chodieval na púte do Šaštína peši až 19 km.

Ako vysoký štíhly chlapec si obľúbil basketbal, v Senici založil basketbalové družstvo a ihrisko. Rodičia ho viedli k hre na husliach, najväčšou láskou mu však boli klarinet, saxofón a klavír, na ktorých sa naučil hrať sám. S kamarátmi si založili kapelu a hrávali na oslavách a svadbách – repertoár si tvorili tak, že si sami prepisovali piesne do nôt.

Počas druhej svetovej vojny musel prijať členstvo v Hlinkovej mládeži. Pamätá si, že počas vojny sa Nemci k Slovákom správali slušne, až ku koncu vojny sa situácia zmenila. „Po Povstaní sa po okolí pohybovalo viacero vojakov, a keď zabili partizánov, vystavili ich v našej škole. Ľudia sa na nich chodili pozerať…“

Jozef Kamrla ako miništrant. Foto – archív J. K.

Vysokoškolské časy

Obdobie dospievania Jozefa Kamrlu poznačil nástup komunistického režimu. Po maturite ešte na katolíckom gymnáziu v Senici pokračoval v štúdiu na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej. Býval na internáte Mladá garda, ktorý pre nedostatok pracovných síl pomáhali stavať sami študenti v rámci socialistických brigád. Aj na vysokej škole bol Jozef aktívnym študentom. Patril do „siedmeho“ krúžku, podľa ktorého nazvali svoj študentský časopis Sedmičkár.

Počas 50. rokov došlo v školstve k zásadným zmenám. Dĺžka vysokoškolského štúdia bola predĺžená zo štyroch na päť rokov a čoskoro sa mala predĺžiť aj vojenská služba vysokoškolákov.

V Bratislave preto začiatkom roku 1956 došlo na internáte Suvorák k prvým študentským rebéliám. Večerného protestu v jedálni, ktorý dostal názov „pyžamová revolúcia“, sa zúčastnilo 200 až 300 študentov. Dožadovali sa zrušenia rozkazu ministra národnej obrany Alexeja Čepičku. Protest vyústil až do spísania petície pre prezidenta republiky, ktorú sformuloval poslucháč práva na Univerzite Komenského Anton Blaha.

Podpísať pod petíciu sa rozhodlo iba dvanásť z prítomných študentov a piati po čase svoje podpisy odvolali. Represie znamenali zväčša vylúčenie zo štúdia.

Jozef Kamrla spomína, že na vysokej škole vtedy vyzerala povinná vojenská príprava takto: „Mali sme raz do týždňa vojenskú prípravu – ráno sme sa obliekli do zelených montérok, mali sme vyfasované baganče, ráno na siedmu sme museli byť pripravení. Mali sme dôstojníka, ktorý kontroloval, ako sme oholení; ak bol niekto zle, musel sa ísť oholiť, hoci tam netiekla teplá voda, iba studená.“

Vojenská príprava na vysokých školách bola povinnou súčasťou dennej formy riadneho štúdia, a to jeden deň v každom vyučovacom týždni. Na tento účel sa zriadili vojenské katedry vysokých škôl.

Študentom okrem neúmerného zaťaženia vojenskou prípravou prekážalo aj prílišné ideologické zaťaženie vzdelávania. „Marxizmu sme mali myslím osem hodín týždenne,“ vraví Jozef. „Okrem toho sme mávali ‚cviká‘, dostávali sme vopred určené, čo si máme prečítať, a tam sa potom o tom diskutovalo.“

Jozef si pamätá, že medzi študentmi bolo „len málo zadubených zväzákov, ktorým to neprekážalo“. Väčšina študentov tieto excesy režimu len ticho trpela.

S kapelou v 50. rokoch. Foto – archív J. K.

 

Odvážny majáles

Študentské rebélie zo začiatku roka 1956 mali pokračovanie v máji toho istého roka – počas omnoho väčšej a výraznejšej akcie. 12. mája sa v obľúbenom parku kultúry a oddychu konal majáles. Študenti niekoľkých vysokých škôl zorganizovali alegorický sprievod ulicami Bratislavy, ktorý kopíroval trasu prvomájových sprievodov. Na alegorických vozoch postavy znázorňovali rôzne neduhy školstva, kritizovali dogmatizmus, formalizmus a povrchnosť na školách.

Celý sprievod bol študentskou recesiou, avšak s čitateľným politickým podtónom. Jozef sa so spolužiakmi preobliekli za Rimanov – zamotali sa do plachiet a podomácky vyrobených sandálov.

„Na Mladej garde sme sa pripravili a vystúpili v mládežníckom pochode od Sovietskej knihy smerom dole do mesta a mali sme kolegu, ktorý mal historické auto – veterána. Dohodli sme sa, že ho dotiahneme vlastnoručne do mesta, k Pallehnerovi (bývalé železiarstvo na rohu Obchodnej ulice a Hurbanovho námestia, pozn. aut.).“

Ich alegorický voz ťahali „otroci“, v aute sedel „akademický funkcionár“ s bičom a s ním sa viezol i „marxizmus-leninizmus“. Za autom kráčali ďalší otroci, ktorí sa hrbili pod kvádrami s nápisom „samoštúdium“.

Dva dni po sprievode si na Mladú gardu študenti dokonca pozvali povereníka školstva Ernesta Sýkoru a rektora SVŠT Ernesta Šišoláka na diskusiu o nízkej kvalite školstva. Niektorí zväzáci však vytasili transparenty s heslami ako: „Súdruh Široký, verní sme ti naveky.“

Iní odvážnejší študenti sa ozvali s otvorenou kritikou školstva. Pripojili sa tak k protestom, ktoré v apríli vypukli v Prahe na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity, Fakulte strojníckeho inžinierstva ČVUT a postupne aj na ďalších vysokých školách po celej republike, a deklarovali radikálne politické požiadavky, napríklad revízie politických procesov a rehabilitácie ich obetí či založenie nekomunistickej socialistickej strany.

Ako futbalista. Foto – archív J. K.

Študentské rezolúcie

V Bratislave na internáte Mladá garda sa situácia vyhrotila, keď funkcionári z nástenky strhli rezolúciu pražských študentov. Hlavným organizátorom následného stretnutia na Mladej garde bol Jozef Kamrla a študenti, ktorí neboli súčasťou Československého zväzu mládeže – oficiálnej organizácie mládeže.

Vo svojich študentských rezolúciách okrem problémov kvality štúdia a vlastnej mládežníckej organizácie nastoľovali aj celospoločenské politické požiadavky. Kritizovali napríklad skrátenie štúdia na základnej a strednej škole, v dôsledku čoho sa na vysoké školy dostávali sedemnásťročné „deti“.

Nastolili problém dotácie hodín, žiadali ubrať hodiny neodborným predmetom, čím mali na mysli najmä marxizmus-leninizmus. Žiadali tiež študentským internátom vrátiť ich pôvodný účel, keďže internát Lafranconi bol vtedy pridelený Vojenskej škole J. Žižku – internátnej škole pre budúcich dôstojníkov.

Študenti žiadali túto rezolúciu vydať v celoštátnych denníkoch, aby sa dostala do povedomia širokej  verejnosti. Komunistická strana ju uverejnila len v bratislavskom vydaní denníka Smena, no protestné postoje funkcionárov ČSM voči iniciatíve študentov v celoštátnom vydaní vyšli.

Po stretnutí na Mladej garde nasledoval prudký zvrat. „Ďalší deň ráno prišli na Gardu nejakí robotníci z Dimitrovky, boli to milicionári a boli ozbrojení; chlapi v montérkach so samopalmi. A povedali nám: ‚Ak chcete robiť revolúciu, my vám ju ukážeme!‘ Tak som vtedy spoznal, čo je to diktatúra proletariátu.“

Vzápätí si Jozefa Kamrlu pozval rektor SVŠT Šišolák s tým, že bude najlepšie, ak hneď odíde do Prahy. Vybavil mu prestup na České vysoké učení technické, čím sa Jozef vyhol osudu vylúčeného študenta a zároveň sa mu splnil sen o štúdiu na najkvalitnejšej technickej škole v republike.

Na pobyt v Prahe si spomína s úsmevom. Oproti Bratislave tu bol študentský život omnoho viac rozvinutý. Fungovali tu rôzne spolky a čítali sa odvážne literárne diela, často satirické k vládnucemu režimu, pričom sa o nich živo diskutovalo. Obľúbil si Werichove vystúpenia a jeho piesne často interpretoval. Počúva ich dodnes. Keď sa v roku 1980 zúčastnil Werichovho pohrebu, mal za to poťahovačky v práci.

Jozef Kamrla v 60. rokoch. Foto – archív J. K.

Umiestenka aj odchod do Alžírska

Po ukončení vysokoškolského štúdia Jozef Kamrla dostal, ako bolo vtedy zaužívané, tzv. umiestenku do podniku v Ostrave a neskôr odtiaľ prešiel do podniku ZIPP (Závody inžinierskej a priemyslovej prefabrikácie) v Trnave.

V roku 1963 sa oženil s Evou Čekanovou, neskoršou uznávanou organistkou. V auguste 1968 sa im narodilo prvé dieťa. Dcérka Barbora mala len tri týždne, keď do Československa vtrhli tanky Varšavskej zmluvy. Jozef vtedy celú rodinu odviezol do Senice, kde mali väčší pocit bezpečia než v hlavnom meste.

Z vývoja situácie boli nešťastní, keďže boli stúpencami Dubčekových ideí „socializmu s ľudskou tvárou“ a vtedy ešte verili v obrodu režimu. V roku 1971 do rodiny Kamrlovcov pribudol syn Tomáš. Nasledujúci rok počas previerok Jozefa vylúčili zo strany – okupáciu totiž verejne neschvaľoval.

V Tatrách začiatkom 80. rokov. Foto – archív J. K.

Počas normalizácie dostal Jozef možnosť vďaka odborným schopnostiam vycestovať aj do zahraničia. Československo totiž vysielalo do rôznych „spriatelených krajín“ odborníkov najmä technického zamerania. Takto sa dostal „von“ aj inžinier Jozef Kamrla.

Bol expertom na prácu s betónom aj inými materiálmi a strojníckym odborníkom na prefabrikáciu. Na projekte v alžírskom meste Annaba pôsobil tri roky.

Pamätá si na ponuku tajnej polície, aby pre nich na misii pracoval. Odmietol. Všetci vyslaní inžinieri však vedeli, kto spomedzi nich túto ponuku prijal.

V miestnej pobočke Francúzskeho kultúrneho strediska, kde sa zdokonaľoval vo francúzštine, sa v knižnici dostal k literatúre, ktorá v Československu bola zakázaná. Vo francúzskom preklade prvýkrát čítal Pasternakov román Doktor Živago. Táto kniha na neho hlboko zapôsobila, lebo „u hrdinov tu vystupujú demokratické názory…, a dospel som tak k presvedčeniu, že demokracia je univerzálny názor“.

Na druhej strane vraví: „Zapôsobili na mňa silno aj ruskí klasici, od ktorých som sa naučil, že za všetko treba zaplatiť.“

Cestu späť domov do Československa si s manželkou Evou a dcérou Barborou naozaj vychutnali – cestovali autom cez celé Francúzsko a Nemecko. Zastavili sa v Avignone, Métach, v Paríži spali u Jozefovej tety, ktorej manžel bol záhradníkom politika a diplomata Štefana Osuského.

V Alžírsku. Foto – archív J. K.

Po návrate domov na Jozefa čakali previerky a povinný „vstupný pohovor“ po príchode do republiky. Tajní sa ho vypytovali, čo si myslí o situácii v Československu, a chceli, samozrejme, počuť, že nemá výhrady k režimu.

Na Nežnú revolúciu v novembri 1989 spomína s nadhľadom. Uvedomuje si, že udržiavať demokraciu je ohromne ťažké. Vraví: „Vždy som bol antikomunista, pre hlboký nedostatok demokracie. V živote sme prežili mnoho diktatúr a ani jedno to obdobie nepovažujem za šťastné. Na politiku mám jednoduché kritérium – ak je niečo diktatúra, je to zle. A som si vedomý, že demokraticky vládnuť je veľmi obťažné.“

Jozef Kamrla žije v Bratislave.

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie