Slušné a spravodlivé Slovensko – aj pre Rómov

Autor je verejný teológ

Apríl sa mi okrem iného spája s výročím zavraždenia Martina Luthera Kinga jr. a Medzinárodným dňom Rómov. Pred štyrmi rokmi som v texte Kde je slovenský Martin Luther King, keď ho potrebujeme? vyjadril presvedčenie, že „príde deň, keď si spoločnosť hlbšie uvedomí, že nedostatočné a neefektívne zaoberanie sa problémami rómskej menšiny v ostatnom štvrťstoročí bolo vážnou (aj) morálnou chybou“. Zároveň som tvrdil, že „jedným z dôvodov súčasného nelichotivého stavu je, že slovenská cirkev nemala vo svojom strede osobnosť ako Martin Luther King jr.“.

Za ostatné mesiace sa toho na Slovensku veľa zmenilo, najmä v súvislosti s ohavnou vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Zrodila sa vízia za „slušné a spravodlivé“ Slovensko, ktorá u mnohých občanov zarezonovala, čoho dôkazom bolo aj nedávne zvolenie Zuzany Čaputovej do prezidentského úradu. Žiaľ, zatiaľ pozorujeme len málo náznakov jasnejšieho vnímania otázky slušnosti a spravodlivosti aj vo vzťahu k rómskej menšine.

Chcem sa čitateľom úprimne priznať, že sa mi o tejto téme nepíše ľahko. Prial by som si, aby ju adresoval niekto, kto je geograficky, profesionálne aj vzťahovo bližšie k rómskej komunite a súčasne rozpoznáva morálnu stránku veci, ako aj potenciál cirkví prispieť k zlepšeniu postavenia rómskej menšiny. Dokým také osoby povstanú, prosím čitateľov o zhovievavosť, že dôležité posolstvo – aspoň sporadicky – prinesie priamo neangažovaný posol.

Na Slovensku žije množstvo slušných ľudí, ktorí neposudzujú človeka podľa farby pleti a napĺňajú tak „sen“ Martina Luthera Kinga. Sú medzi nimi rodičia, ktorí si adoptovali dieťa rómskeho pôvodu, zamestnávatelia, ktorí nediskriminujú uchádzačov na základe priezviska, novinári, ktorí pomáhajú odstraňovať predsudky, učitelia, ktorí nerobia rozdiely medzi študentmi, kňazi, ktorí vidia v každom človeku obraz Boží, či bežní ľudia, ktorí by sa nikdy neuchýlili k rasistickým poznámkam.

Obávam sa však, že aj keby sa počet týchto cnostných občanov zdvojnásobil, postavenie rómskej menšiny v spoločnosti by sa výraznejšie nezlepšilo. Individuálne prejavy lásky a porozumenia – hoci mimoriadne dôležité – majú obmedzenú schopnosť priniesť trvalú sociálnu zmenu. Téma sa musí stať pre spoločnosť prioritou, aby taká zmena mohla nastať.

Jednou z dobrých správ je, že prezident Andrej Kiska si počas svojho pôsobenia v úrade všímal Rómov viac ako jeho predchodcovia. Vo svojom facebookovom statuse pri príležitosti Medzinárodného dňa Rómov poukázal na to, že diskutovaná téma je pre politikov nezaujímavá, a urgoval, aby sa stala prioritou. Jeho angažovanosť treba oceniť a zároveň dúfať, že nepopulárna téma sa nestratí z jeho radaru ani po vzniku ohlasovanej strany.

Kiska nie je King – je prezidentom Slovenska, nie prorokom sociálnej spravodlivosti –, ale nasledujúce tri vety zo zmieneného statusu majú prorocký náboj a nemali by zostať nepovšimnuté: „Na Slovensku máme vyše 400 000 Rómov. Z detí, ktoré sa na Slovensku narodia vo vylúčených komunitách, takmer polovica zostane medzi najchudobnejšími celý svoj život. Musíme uťať tento bludný kruh chudoby.“

Na Slovensku sa začali množiť politické zoskupenia s odkazom na kresťanské hodnoty a viacerí politici vsadili svoju politickú budúcnosť na kresťanskú kartu. Žiaľ, ani pre nich nie sú vylúčené komunity prioritným záujmom, podobne ako nie sú prioritou verejnej služby väčšiny cirkevných spoločenstiev. Z pohľadu kresťanskej sociálnej etiky tu možno hovoriť o morálnom zlyhaní. Cestou von zo sveta nevedomosti, ľahostajnosti a predsudkov môže byť aj premýšľanie nad životom a dielom Martina Luthera Kinga.

Spojené štáty americké sú v mnohých ohľadoch výnimočnou krajinou, no zďaleka nie dokonalou. Najväčšou morálnou škvrnou v dejinách tejto krajiny boli otroctvo, segregácia a rasová diskriminácia. Vážnosť tohto morálneho zlyhania znásobuje fakt, že sa udialo v krajine, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bolo (najmä) protestantské kresťanstvo. Hoci mnohí abolicionisti a bojovníci za rovnoprávnosť boli vernými kresťanmi, väčšine kresťanov status quo vyhovoval.

Paradoxne, otázka rasovej spravodlivosti bola prehliadaná aj progresívnymi kresťanmi, ktorí boli súčasťou hnutia sociálneho evanjelia. Lídri ako Washington Gladden a Walter Rauschenbusch predstavovali tvár sociálne angažovaného kresťanstva, záležalo im na odstraňovaní chudoby, ale nebojovali proti diskriminácii černošského obyvateľstva. Zmena nastala až o niekoľko desaťročí neskôr, keď na scénu prišli afroamerickí kresťanskí lídri ako Howard Thurman a Benjamin Mays, ktorí formovali aj myslenie Martina Luthera Kinga.

Kingova predstava ideálnej spoločnosti zahŕňala a súčasne presahovala slušnosť a spravodlivosť – jeho víziou bolo vytvorenie „milovanej komunity“. Bol presvedčený, že láska (agapé) je správnou cestou a najlepšou stratégiou na vytvorenie inkluzívnej a integrovanej, zmierenej a zjednotenej spoločnosti. Jej formy môžu byť rôzne vrátane nenásilného odporu a občianskej neposlušnosti, avšak ľudská dôstojnosť – nielen utláčaných, ale aj utláčateľov – musí byť rešpektovaná.

King odmietal nenávisť – veril, že nesentimentálna láska má moc premeniť srdce nepriateľa. Dejiny nás učia, že ide skôr o výnimku než pravidlo. Napriek tomu sa musíme usilovať, aby sme v zápase o lepšiu krajinu nepodľahli nenávisti a neodplácali zlým za zlé – ani na sociálnych sieťach. King by neprešiel procesom svätorečenia a s aspektmi jeho sociálnej a politickej filozofie možno polemizovať. Čo ho urobilo veľkým a v čom je inšpiráciou aj pre nás, bola nezlomná túžba po spravodlivosti a nepodľahnutie nenávisti pri jej presadzovaní.

Slovensko už dnes mohlo mať svojho Martina Luthera Kinga. V obci Žakovce pôsobí kňaz, ktorému by jeho dlhoročná obetavá práca so znevýhodnenými osobami dávala – v diskutovanej oblasti – jedinečnú morálnu autoritu. Je charizmatickou osobnosťou so silným príbehom, má popularitu v cirkvi a rešpekt mnohých mimo nej, nebojí sa konfrontovať goliášov a je ochotný znášať dôsledky za svoje presvedčenia. Mal potenciál otriasť svedomím národa a zásadným spôsobom prispieť k tomu, aby sa téma rómskej menšiny a chudobných stala jednou z priorít nového – slušnejšieho, spravodlivejšieho a milujúcejšieho – Slovenska.

Martin Luther King viedol v roku 1963 štvrťmiliónový Pochod na Washington za pracovné miesta a slobodu, Marián Kuffa mohol viesť masový národný pochod, napríklad s názvom „Pochod za lepší život znevýhodnených spoluobčanov“. S pomocou tímu kompetentných ľudí, s podporou cirkvi, priazňou médií a angažovanosťou tisícov občanov dobrej vôle mohol spustiť lavínu súcitu a odhodlania, ktorú by zlo prameniace z nevedomosti, ľahostajnosti a predsudkov ťažko dokázalo zastaviť. Žiaľ, tento potenciál zostal nevyužitý a v súčasnosti je – zo zrejmých dôvodov – značne oslabený.

Na výraznejšiu zmenu v prospech rómskej menšiny teda stále čakáme. V zápase o nové Slovensko predstavujú Rómovia lakmusový papierik miery našej slušnosti, spravodlivosti a lásky. Pozitívnym sociálnym zmenám často predchádza prebudenie morálneho vedomia a viera, že transformácia je možná. Ostatné bude nasledovať – kde je vôľa, tam sa obvykle nájde aj cesta.