Denník N

Martina Slobodníka iritovalo, keď naši politici prezentovali Čínu ako reálnu alternatívu pre Slovensko

Martin Slobodník. Foto - TASR
Martin Slobodník. Foto – TASR

Dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, významný sinológ Martin Slobodník, zomrel vo veku 49 rokov. Prinášame vám ukážku z pripravovanej a zároveň nedokončenej knihy rozhovorov o Číne s Tomášom Gálisom.

Bolo to pred viac ako tromi rokmi. Akurát mi vychádzala kniha rozhovorov s Alexandrom Dulebom, keď mi došlo, že okrem Ruska je pre Európu obrovskou – i keď zatiaľ menej viditeľnou – výzvou a hrozbou aj Čína. A keď Čína a keď opäť kniha rozhovorov, tak do úvahy pripadal len Martin Slobodník.

Pamätám si, ako som v kaviarni do mobilu ťukal všetko, čo mi v súvislosti s Čínou napadlo, a vzápätí som mu to poslal, s tým, či by si našiel pár desiatok hodín na odpovede a autorizáciu. Súhlasil, ale bol vyťažený a zabudli sme si dohodnúť termín. A ja som to raz z lenivosti, inokedy pre inú prácu začal z mesiaca na mesiac odkladať.

Prešli takmer tri roky, keď som opäť raz zistil, aká krutá dokáže byť pamäť. Hoci som to stále vytesňoval, meno Martina Slobodníka sa ako zlé svedomie stále kdesi vynáralo. Až som si koncom minulého roka povedal: teraz alebo nikdy.

Hovoril som si, že to vlastne vychádza veľmi dobre: v máji 2019 bude sto rokov od študentského hnutia 4. mája, o čosi neskôr tridsiate výročie masakra na Námestí nebeského pokoja a v októbri si pripomenieme 70 rokov od vzniku Čínskej ľudovej republiky. Sú ľudia, ktorí si vedia zdôvodniť akékoľvek meškanie.

Nakoniec sme však skutočne začali a išlo to celkom rýchlo – každý týždeň jedna dvojhodinovka, ktorú som do ďalšieho stretnutia stihol prepísať.

Ale opäť prišiel jeden týždeň, keď nemohol ani on, ani ja. A napokon bol z týždňa mesiac, ba ešte viac.

Keď som mal pocit, že už prokrastinujeme skutočne dlho, aj som mu párkrát napísal. To, že neodpisuje, som pripisoval tomu, že má ako čerstvý dekan určite veľa práce. Dnes už viem, že to bolo inak.

Z knihy, v ktorej Martin Slobodník vysvetľuje, prečo sa dnešná Čína správa čoraz sebavedomejšie či až agresívne, sme sa dostali len asi do polovice. Skončili sme v tridsiatych rokoch, keď bola Čína stále ponížená a v defenzíve a agresívne sa správalo Japonsko.

Z nahraného a prepísaného nestihol autorizovať ani prvú kapitolu. Naša kniha, ktorá mala vyjsť vo vydavateľstve Premedia, sa skončila predčasne, podobne ako jeho úradovanie na poste dekana Filozofickej fakulty UK. Odišiel múdry človek, ktorý toho vedel veľa nielen o Číne, ale aj o tom, že na vysokých školách a vo verejnom živote alibizmus nemá miesto.

Hádam to bude jasné aj z prvej – neautorizovanej – kapitoly pripravovanej knihy.

 

Vo vašej pracovni visí mapa, na ktorej je Čína akási menšia, než ju poznáme v súčasnosti. Nie je na nej ani provincia Sin-ťiang, ani Tibet. Čo je to za zobrazenie?

Je to staršia a dnes politicky nekorektná mapa, ktorá ukazuje situáciu predtým, ako Čína tieto oblasti ovládla. To mi je hlavne v posledných rokoch sympatické.

V súčasnosti sa za Čínu považujú dva štátne útvary. Jednak je to Čínska republika, známejšia ako Taiwan, ktorá sa považuje za právneho nasledovníka predrevolučnej Číny. A je tu aj Čínska ľudová republika, ktorá Taiwan, podobne ako Tibet či Sin-ťiang, považuje len za jednu zo svojich provincií. Čo pojem Čína označoval v minulosti a čo označuje dnes?

To je zásadná otázka. Pojem Čína sa vyvíjal v čase a v priestore. Rešpektujem fakt, že súčasťou Čínskej ľudovej republiky sú aj autonómne oblasti Tibet, Vnútorné Mongolsko a Sin-ťiang. To však nie je historický fakt, ktorý má tisícročnú tradíciu. Do veľkej miery je to výsledok udalostí z druhej polovice 19. a z prvej polovice 20. storočia. Keby som chcel byť politicky korektný, čo nechcem, tak by som tvrdil, že súčasťou Čínskej ľudovej republiky je aj Taiwan, lenže ten pokladám za de facto nezávislý štát. Otázka, čo je to Čína, má aj inú rovinu. Nielen v slovenskom, ale aj v iných jazykoch si pod pojmom Číňan predstavíme príslušníka majoritného etnika, ktorý hovorí po čínsky a je trebárs zakorenený v konfuciánskej tradícii. No existuje aj politická interpretácia: v tomto zmysle je Číňanom každý občan Čínskej ľudovej republiky, teda aj Ujgur, Mongol či Čuang. Okrem toho, v Číne sa na označenie majority používa pojem Chuan, ktorý je však neologizmom.

Nie je to ani pol storočia, čo bola členským štátom OSN Čínska republika, teda Taiwan. Dnes je to naopak a väčšina krajín sveta Taiwan neuznáva. To mu zrejme robí problémy.

Taiwan je de facto nezávislý štát. Má vlastné územie, vlastnú armádu, vlastnú menu, vlastnú zákonodarnú, výkonnú i súdnu moc a Čínska ľudová republika nemá na taiwanskú spoločnosť nijaký dosah. Ale, samozrejme, nie je to bez problémov. Čínska ľudová republika v medzinárodnej politike dôrazne presadzuje, aby všetky štáty tento jej fiktívny nárok či interpretáciu akceptovali. Väčšina štátov, vrátane nás, to formálne robí, ale s Taiwanom udržiavajú ekonomické i politické styky.

Aj od nás chodia na Taiwan trebárs poslanecké delegácie, ale Slovensko ho ako samostatný štát neuznáva.

Taiwan uznáva len šestnásť viac-menej marginálnych krajín. Ale aj tie ostatné na nižšej diplomatickej úrovni a pri dodržiavaní istých ceremoniálnych limitov vzťahy s Taiwanom fakticky udržiavajú. Je to napríklad bohatá ekonomická, politická či kultúrna spolupráca. Ale, samozrejme, je nepredstaviteľné, aby Taiwan oficiálne navštívil napríklad americký prezident alebo nemecká kancelárka.

Čo by sa stalo?

Prišla by veľmi tvrdá diplomatická reakcia, ktorá by mohla mať nielen podobu protestov, ale aj hospodárskych sankcií. A pokiaľ ide o postavenie Taiwanu, do istej miery by to bolo aj kontraproduktívne. Taiwanskí politici si uvedomujú limity svojej krajiny, ktoré sú dnes väčšie ako trebárs pred dvadsiatimi rokmi, čo súvisí s tým, že Čínska ľudová republika je už naozaj globálnou mocnosťou.

Čiže to, čo je Čína, nie je vôbec jednoduché. Bude v poriadku, keď v tejto knihe budeme používať zaužívané názvy: Čína pre Čínsku ľudovú republiku a Taiwan pre Čínsku republiku?

Áno.

Celý problém jednej či dvoch Čín sa začal pred sedemdesiatimi rokmi, keď komunistickí povstalci vyhlásili Čínsku ľudovú republiku. Čo to znamenalo?

K vyhláseniu ČĽR došlo 1. októbra 1949, ale, samozrejme, bolo to len vyvrcholenie dlhšieho procesu. Politický konflikt medzi dvoma hlavnými prúdmi čínskej politiky sa začal už pri vzniku republiky v roku 1911 a zintenzívnil sa v druhej polovici 30. rokov. V období takzvanej protijaponskej vojny, ako Číňania nazývajú svoj boj s Japonskom počas druhej svetovej vojny, tento konflikt ustúpil do úzadia, ale opäť sa naplno rozhorel po roku 1945. Politický problém prerástol do podoby občianskej vojny, čo prakticky trvalo až do jesene 1949, keď vtedajší vládnuci režim reprezentovaný Kuomintangom vojensky porazila Komunistická strana Číny. Mao vyhlásil vznik Čínskej ľudovej republiky v období, keď ešte veľkú časť krajiny nemal pod kontrolou, ale hlavné mesto už hej.

Snažil sa Kuomintang ešte bojovať alebo sa rovno stiahol na Taiwan?

Kuomintanské elity, vrátane prezidenta Čankajšeka, utiekli na tento ostrov, ktorý bol mimo dosahu vojenských kapacít nového čínskeho režimu. Spočiatku to vnímali ako dočasné útočisko, z ktorého potom neskôr oslobodia pevninu od – ako ich nazývali – komunistických banditov. A tento stav, hoci v inom politickom aj ekonomickom kontexte a s inou rétorikou, pretrváva dodnes.

Ako sa za tých sedemdesiat rokov zmenila komunistická Čína?

Dá sa to rozdeliť na dve obdobia. Prvé trvalo od roku 1949 do septembra 1976, keď zomrel Mao Ce-tung. Po jeho smrti sa začal proces, ktorému sa v čínskej chronológii hovorí nové obdobie ČĽR. Za Maovej vlády šlo o komunistickú diktatúru najhrubšieho typu, ktorá síce pomohla zjednotiť Čínu, stabilizovala situáciu, vďaka novej vláde sa zvýšila gramotnosť či dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ale najmä od druhej polovice päťdesiatych rokov krajinu jej vedenie reprezentované práve Maom v rôznych politických kampaniach systematicky devastovalo. To bolo najmä v období hladomoru na konci päťdesiatych rokov alebo v prvej polovici kultúrnej revolúcie po roku 1966, keď bola Čína na hranici občianskej vojny a totálneho rozkladu politických, ekonomických či vzdelávacích inštitúcií.

A druhé obdobie?

To asi najviac reprezentuje Teng Siao-pching. Na námestí Tchien-an-men síce visí veľký Maov portrét, ale to, ako Čína vyzerá posledné desaťročia, je najmä Tengova zásluha. Samozrejme, stále hovoríme o komunistickom štáte, ale Tengovi treba uznať, že urobil ekonomické reformy, že krajinu otvoril svetu, že pritiahol zahraničné investície alebo že vysielal čínskych študentov do zahraničia – na americké či iné západné univerzity, čo napríklad v osemdesiatych rokoch v komunistickom Československu nebolo mysliteľné. Mimochodom, s tým súvisí aj to, prečo som začal študovať čínštinu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Viac od tohoto autora? Napísal knihu 2018: Rok protestov

Viac info

Teraz najčítanejšie