Denník N

O jarnej čerešni, o tichu a samote

Čerešňový sad. Foto – TASR
Čerešňový sad. Foto – TASR

Čaká márne. Nikto už nepríde. Nikto. Všetci sú mŕtvi.

Dom ožíva. Puká. Rozpráva. Zvlášť v zime. Prebúdzajú sa radiátory. Kov sa rozťahuje. Stará liatina. Strašidelné zvuky. Cvrlikanie vody. Pískanie ventila. Najhoršie je, keď sa v noci ozve chladnúca plechová rúra komína. Rana ako z dela. Ak človek zadrieme, vystrelí ho to z kresla. A do toho neustále ticho. Aj keď hrá televízor. Rádio. Bublú hrnce na sporáku. Stále tu hučí ticho.

Blúdi zrakom po tmavozelenom koberci. Kvetovaný vzor. A zrazu zbadá špinku. Vstane. Zdvihne ju. Medzi palcom a ukazovákom ju odnesie do smetí. Znova sa posadí. A za okamih vidí ďalšiu. Celý tanec sa zopakuje. To napĺňa jej deň.
Hodiny v kuchyni a obývačke tikajú do kontry. Stretávajú sa na prahu. Minúta tak má stodvadsať sekúnd. Deň štyridsaťosem hodín. Štyridsaťosem hodín ticha a samoty a čudného prázdna.

Všetko sa zmenilo. Aj dopraskaný

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie