Spravte niečo nečakané

Ešte ako študent angličtiny a ruštiny na filozofickej fakulte som dostal ponuku učiť tretiakov na základnej škole. Poobede po vyučovaní. Mal som za sebou už takmer tri roky pedagogického štúdia, ale o tom, ako učiť deti, som nemal ani šajn. A ony mi to dali poriadne vyžrať… Áno, zažil som aj horšie chvíle, ale moje sebavedomie dostalo poriadnu nakladačku. Po mesiaci som to definitívne vzdal.

Prečo o tom píšem práve pred Veľkou nocou? Pretože presne v tomto období pred dvadsiatimi šiestimi rokmi som nečakane stretol človeka, ktorý ma naučil, že učiť iných môže byť obrovská radosť aj zábava. Naše stretnutie bolo také krátke, že som si dokonca nezapamätal ani jeho meno. Kým som očarený pochopil, čo sa vlastne stalo, bol preč.

Na strednej škole ma učila ruštinu pani profesorka Sporinová. Keď videla, že mi to celkom ide, už ma nenechala na pokoji. Venovala sa mi hodiny aj mimo vyučovania a pripravovala ma na všetky ruské olympiády a recitačné súťaže, aké v tom čase existovali. Donekonečna so mnou drilovala výslovnosť a so svojím špecifickým zmyslom pre humor ma učila zvládať rôzne situácie. Hoci sa ruštine už roky profesionálne nevenujem, často na ňu myslím. Mal som šťastie aj na výbornú profesorku angličtiny. Asi najviac ma však vždy zaujímala literatúra. Bohužiaľ, žiadny nadšený a rozhľadený učiteľ slovenčiny a literatúry nebol počas mojich školských rokov k dispozícii. Zúfalstvo, že sa nemám šancu venovať tomu, čo ma najviac baví, bolo asi silnejšie ako pocit, že väčšina predmetov ma vôbec nezaujíma. Peter Pišťanek, ktorý chodil na to isté gymnázium desať rokov predo mnou, mi spomínal, že z podobných dôvodov školu úplne znenávidel. Začal blicovať a nakoniec ho vyhodili. Maturitu absolvoval až v dospelom veku.

Na vysokej škole bolo opäť nutné vydržať množstvo nezáživného bifľovania – historickú gramatiku, fonetiku, morfológiu, syntax, pedagogiku… ako prvák som nemal ďaleko k odchodu, ale zaťal som sa. Začal som zhromažďovať audio nahrávky v jazykovom laboratóriu, hrať anglické divadlo a v treťom ročníku sme dostali amerického lektora. Volal sa David Williams. Konečne som mal s kým diskutovať, objavovať nových autorov, americkú aj domácu popkultúru, navštevovať slovenských výtvarníkov a cestovať za najbizarnejšími cieľmi… A škola sa konečne dala vydržať.

S tretím učiteľom, ktorý mal pre môj život rozhodujúci význam, som sa zoznámil náhodou. Ako štvrták som učil v jazykovej škole angličtinu. Dospelých. Osvietený pán riaditeľ zorganizoval tesne pred Veľkou nocou pre svojich učiteľov dvojdenný kurz kreatívneho vyučovania a pozval skvelého rakúskeho lektora.

Ten človek nám ukázal, že odovzdávanie vedomostí je fajn, ale dobrá vyučovacia hodina by mala byť hlavne silným zážitkom. Čímsi medzi divadelným predstavením a vystúpením kúzelníka. Naučil nás pracovať s energiou, o ktorej sme ani netušili, že ju v sebe máme. Ukázal nám, ako ju dostať medzi študentov a usmerňovať jej tok.

„Spravte niečo nečakané. Prekvapte samých seba. Nebojte sa narušiť hranice – iba tak nezabudnú, čo im hovoríte. Kto sám nehorí, nič nezapáli…“

Rodičia majú ambíciu, aby ich deti získali kvalitné vzdelanie. Náš vzdelávací systém však väčšinou pripomína obedy v školskej jedálni. Nasýti, ale príliš nenadchne. Možno je čas spraviť niečo nečakané.