Denník N

Koľko máme kín? Sú v nich drahé lístky v porovnaní s inými krajinami? Ktorý slovenský film videlo najviac ľudí v histórii?

Miroslav Ulman. Foto - Miro Nôta
Miroslav Ulman. Foto – Miro Nôta

Odpovedá filmový kritik a publicista Miroslav Ulman.

Aké prostredie vás formovalo?

Otec bol vojak z povolania, mamka zdravotná sestra, ale po mojom narodení ostala doma, lebo mám dvoch mladších bratov. Mali sme množstvo kníh, takže som veľa čítal, a keďže vo Zvolene fungoval filmový klub, v puberte ma očarilo kino.

Vyštudovali ste racionálnu matematiku, venujete sa však filmu, čo je skôr subjektívna záležitosť. Dá sa to prepojiť?

Samozrejme. Už počas vysokej školy som si na magnetopáskových jednotkách veľkých sálových počítačov vyrobil prvú databázu československých filmov. Cez dierne štítky som tam nahodil každý vyrobený film, takže som mohol v zozname vyhľadávať podľa názvov, rokov nakrútenia, mien režisérov a množstva ďalších kritérií. Kombinácia toho, že som sa vyznal v počítačoch aj filmoch, mi tiež už pred revolúciou umožnila zamestnať sa v Slovenskom filmovom ústave. Film sa pre mňa stal relaxom aj prácou.

Po revolúcii ste však z ústavu odišli.

Prišla ponuka robiť časopis o filme. V septembri 1990 som odišiel zo SFÚ a v januári 1991 už vyšlo prvé 64-stranové číslo mesačníka Film Fan na kriedovom papieri v náklade 30-tisíc výtlačkov. Dnes sa filmoví kritici sťažujú, že nemajú kam písať, nám vtedy jeden film recenzovali na veľkom priestore až dvaja kritici.

Vtedy ste začali robiť aj rozhovory s filmovými hviezdami?

Áno, odvtedy som mal dobrú možnosť cestovať po svete a filmových festivaloch, hoci najviac takých príležitostí prišlo až po roku 1995, keď časopis skončil a ja som začal pracovať na voľnej nohe.

Stretávali ste sa s veľkými menami ako Jack Nicholson, Kevin Spacey, Nicolas Cage, Priscilla Presley, Andie MacDowell, Renée Zellweger či Scarlet Johansson. Aký to bol pocit?

Úplne prvý môj rozhovor bol s držiteľom Oscara Genem Deitchom, čo je Američan, ktorý prišiel do Prahy v roku1959. Okrem skvelých vlastných filmov v Československu realizoval napríklad i 13 dielov Toma a Jerryho. Bol to príjemný človek, ukazoval mi svoje archívy aj časopis, ktorý vydával od svojich ôsmich rokov.

Potom som sa stretol s Jackom Nicholsonom. To je taká legenda, že keď mi podal ruku, myslel som si, že si ju už ani nebudem umývať. Pôsobil na mňa presne ako vo svojich filmoch – bol sám sebou.

Za tie roky som si všimol, že veľké hviezdy sa k novinárom správajú slušne, nerobia problémy, pristupujú k ľuďom profesionálne. Problémy s rozhovormi a najmä s ich autorizáciami som mal len u niektorých našich domácich hviezd.

Celkovo som mal šťastie, lebo som bol na voľnej nohe a spolupracoval s viacerými médiami vrátane českých. Cestovanie na filmové festivaly do Benátok či Berlína bolo úplne normálne. Rozhovory sa dohadovali zväčša vopred. Niektoré boli medzi štyrmi očami, iné skupinové, čiže sa pýtalo viac novinárov naraz.

Neodpovedajú hviezdy všetkým novinárom to isté?

Jasné, že áno. Ako profesionáli majú podpísané zmluvy, ktoré ich zaväzujú k tomu, aby promovali každý nový film. Na niečo sa ich opýtate, oni niečo odpovedia, vy to prepíšete, zverejníte, a kamarát vám zrazu povie, že neverí, že ste sa s tým hercom stretli, že ste to len odpísali, lebo tie odpovede čítal už inde. Odpovede teda majú zväčša naučené a všetkým novinárom hovoria to isté.

Občas sa to však podarí prelomiť, lebo si vzájomne ľudsky sadnete, a tak získate aj zaujímavé reakcie. Takto sme sa trebárs s hercom Edom Harrisom bavili o Václavovi Havlovi, alebo so spevákom Chrisom Reom o rozdelení Československa. Pôvodne mi dal 10 minút, jeho sprievod mu už chodil ukazovať, že končíme, ale on to stále odďaľoval, lebo ho to bavilo, a tak sme debatovali 45 minút.

Dá sa po toľkých desaťročiach kinematografie nájsť vo filmoch ešte niečo úplne nové a invenčné? Nejde už z princípu len o recyklovanie starých postupov?

Máte pravdu v tom, že vo filmoch už máločo prekvapí. Filmová teória hovorí o dvoch zlomoch v kinematografii počas posledných desaťročí. Jednom v polovici 60. rokov a druhom v 90. rokoch. Na druhej strane, stále vznikajú filmy, ktoré človeka potešia. Mňa napríklad nadchol film Mareka Kuboša Posledný autoportrét, ktorý teraz dostal cenu Slnko v sieti za najlepší dokument.

Ako vníma znalec filmov produkty ako Kameňák či Babovřesky? Nekladú síce nárok na intelekt divákov, ale tí ich vo veľkom sledujú, a tak ich aj televízie až trápne často opakujú.

Kritik by nemal vopred žiadny film a priori odsúdiť, a to ani v prípade, keď vie, kto ho robil a akú mal predchádzajúcu tvorbu. Musí sa naň pozerať ako na nový a poctivo ho zhodnotiť. Iná vec je, že niektoré filmy je problematické vôbec dopozerať. Na druhej strane, ja sa snažím vidieť primárne všetky slovenské filmy, ktorých vzniká ročne dosť veľa. A musím povedať, že ich kvalita sa výrazne zlepšila.

V roku 2007 ste pre SME povedali, že slovenský film sa už prebúdza. V rokoch po páde komunistov bolo bežné, že sa tu vyprodukovali jeden až dva filmy ročne.

Dnes sa dá povedať, že slovenský film nielenže sa prebudil, ale aj slovenská audiovízia je stabilizovaná a štandardná, a čo je najdôležitejšie, domáca tvorba je čoraz viac atraktívna aj pre divákov. Tento rok sa na Slnko v sieti prihlásilo 30 filmov. To je toľko, koľko ich bolo nakrútených za prvých desať rokov samostatného Slovenska, teda v rokoch 1993 až 2002. Dokazuje to obrovský nárast.

Kedysi na naše najkomerčnejšie filmy prišli do kín možno dve až štyri tisícky divákov, človek ich s trochou preháňania mohol poznať po mene a zmestiť na jeden amfiteáter. Jeden český producent raz na prezentácii pripravovaných projektov povedal, že na svoj experimentálny, teda klubový, film očakáva 60- až 80-tisíc divákov.

Ľudí slovenská filmová tvorba zjavne nenadchýnala.

Lenže v roku 2017 už na slovenské filmy prišlo viac ako 1,4 milióna divákov. Do prvej desiatky najnavštevovanejších sa dostali štyri z nich, pričom

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie