Architekt Igor Marko: Z podhradia chceme urobiť živé mesto, spojenie s centrom Bratislavy by bolo fantastické
V bratislavskej Vydrici nemá vzniknúť luxusný rezort ani skanzen pre turistov, tvrdí urbanista.
Pôsobí v Londýne, ale dlhodobo sa snaží prispievať k tomu, aby sa Bratislava dala dokopy. Jeho téza je, že problém je vo verejných priestoroch – čiže v tom, ako sa dokážeme v meste pohybovať a používať ho. Aktuálny príspevok architekta a urbanistu Igora Marka sa týka nedávno predstaveného projektu novej Vydrice, ktorá má pod hradným vrchom vyplniť jednu z veľkých priestorových dier Bratislavy.
V rámci kolektívu tvorcov pod vedením ateliéru Compass Architekti prispel návrhmi k tomu, aby nová štvrť žila, pôsobila pozývajúco a vytvorila kontakt s Hradom a Dunajom. Najlákavejšie pritom pôsobí predstava možného budúceho prepojenia Vydrice so Starým Mestom. Spojili by sa tak dva dlhodobo oddelené svety a vznikla by – ako Marko tvrdí – jedna z najväčších peších zón v Európe.
Akú rolu zohráva územie bývalej Vydrice v rámci Bratislavy?
Dnes vlastne mentálne neexistuje. Je veľmi ťažké si ho priestorovo predstaviť, pretože tam príliš dlho nič nebolo. Máme k nemu nejaký abstraktný a nostalgický vzťah, ale nevieme ho popísať, pretože sa tam ani nevieme dostať. Celé miesto je dlhodobo neprístupné. Problém je, že keď sa projekt novej Vydrice prezentuje, ľudia majú rôzne skreslené predstavy. Práve preto, že s týmto miestom nemáme kontakt. O to ťažšie je vysvetľovať, že navrhovaná mestská štruktúra tam kedysi bola, v trochu inej podobe a konštelácii, ale v prirodzenom tvarosloví voči kopcu. To je to, čo zmizlo.
Aké to pôvodne bolo miesto?
Je to miesto, ktoré sa nás bytostne dotýka, pretože sa tam tvorila história mesta. Bratislava je stará ako Vydrica. Zároveň si treba uvedomiť, že Vydrica vždy existovala v nejakom kontexte. Nikdy nebola osamoteným územím. Žila v spojení s hradným vrchom, v spleti uličiek sa dalo prejsť na Hrad. Prepojená bola hlavne s Dunajom, pretože to bola rybárska dedina. A hovoríme aj o prepojení na mesto, ktoré bolo pôvodne za hradbami. Vydrica bola mimo neho, takže tá konštelácia bola iná ako dnes, ale to mestské DNA tam fungovalo.
Prečo Vydrica zmizla?
Vydrica a celé podhradie zmizli postupne. Historicky vieme, že v prvom rade tam bol veľký požiar, ktorý zničil veľkú časť Vydrice, a odvtedy sa nevedela spamätať. Keďže nedošlo k rekonštrukcii, postupne odumierala. Naša vedomosť je však deformovaná a väčšina ľudí si myslí, že všetko zničil Most SNP. Keď sa však začal stavať, už tam boli len fragmenty schátranej štvrte. Treba to vidieť tak, že mesto sa väčšinou mení postupne a nie veľkým zlomom. Z toho plynulo poučenie aj pre nás. A síce, že to územie sa nedá nastaviť do nejakej doby alebo do nejakého konečného stavu. Vnímame to tak, že nová Vydrica sa bude vyvíjať a bude sa musieť zžiť s okolím. K tomu by mala prispieť premena všetkých dotykových území.
Čo dnes Bratislava na tomto mieste potrebuje? Čo ste chceli dosiahnuť?
Nejde o to, čo sme my chceli. To, čo sa deje, vychádza zo strategického plánu mesta. Mesto rozhodlo, že sa Vydrica má znovu postaviť. Je za tým dlhodobá snaha rehabilitovať toto územie. Množstvo architektonických súťaží, ktoré sa v tomto priestore udialo, je toho dôkazom. To, že tam má opäť vzniknúť mesto, je pre mňa úplne prirodzené. Je nepochopiteľné, ak dnes niekto povie, že si zvykol, že tam nič nie je. A že je to tak dobre pre Bratislavčanov.
Nechcem sa hrať na vševedúceho sudcu, ale opieram sa o prirodzený vývoj tohto územia. A je zrejmé, že tam niečo chýba. Keď vám niekto vyrazí zub, tak sa zbytočne budete snažiť neusmievať. Aj tak bude zjavné, že máte nejaký problém. Nám zmizol kus mesta a je prirodzené a strategicky potvrdené, že sa to raz malo dostavať. Je to dlhodobý proces.
Vy ste sa teda len zaradili do tohto procesu a uzavreli ho?
Áno. Riešenie Vydrice má svoju evolúciu, vždy sa niečo zobralo z predchádzajúcich návrhov a našťastie vždy to dobré. Všetky súťaže boli normálnym dozrievaním a dnes sa to konečne ide urobiť. Riešenie tohto územia sme nezačali my pred tromi rokmi, ale beží od momentu, keď Vydrica zanikla. Rovnako dlho sa odvíjala aj verejná diskusia okolo nej. Aj my sme zapracovávali všetky navrhnuté veci, ktoré sme považovali za dobré.
Architektonické súťaže otestovali limity územia a tiež verejnú mienku. Zistilo sa, čo ľudia dokážu akceptovať a čo by si vedeli predstaviť do budúcnosti. Naším východiskom bol územný plán, ktorý je v tomto prípade našťastie naozaj dobrý. Územie bolo predané do súkromných rúk a to do veľkej miery určuje jeho ďalší vývoj. Veľa závisí od múdrosti a prajnosti investora, ktorý v tomto prípade od začiatku deklaruje potrebu spolupráce s mestom, obsahovú a priestorovú kvalitu projektu a hlavne otvorenú komunikáciu.
Ako by ste rámcovo popísali váš vstup?
Na základe poznatkov zo súťaží sme vedeli, že tam musí stáť súčasná architektúra, ale nemôže byť v konflikte s historickým kontextom. Mnohé východiská sú dnes, navyše, zaregulované. Regulačný plán však neodpovie na otázku charakteru a výnimočnosti, ktorú tvoria hlavne spoločenské hodnoty. Jeden z našich princípov bolo autentické mesto, čo znamená, že pre nás bolo neakceptovateľné vytváranie historických replík. Repliky sú falošnou náhradou niečoho, čo sa dlhodobo tvorilo, a nikdy nenahradia plnohodnotnú kvalitu strateného podhradia. Vydrica bude nová a iná, ale spojí to najlepšie z minulosti.
Na architektonickom navrhovaní budov som sa nepodieľal, ale bolo pre mňa dôležité pochopiť a rešpektovať priestorovú a obsahovú filozofiu návrhu. Do procesu som vstúpil niekde v strede s úlohou priniesť riešenie verejných priestorov. Náš vstup nanovo overil správnosť celkového konceptu. Objavil sa pojem „tektonické mesto“, ktorý vyjadruje, že celá zástavba je akoby vysekaná z jedného kusu. Bez zbytočných dekorov, ornamentu a bez použitia veľkej materiálovej škály. Po súťaži v roku 2007 boli jednotlivé objekty tvorené viacerými architektmi a celkový dojem bol veľmi eklektický. V súčasnosti na projekte spolupracuje menší kolektív autorov a platia dohodnuté pravidlá. Rôznorodosť je tvorená spomínanou tektonikou, mierkou a prácou s detailom.
Aký bol váš prístup pri tvorbe verejných priestorov vo Vydrici?
Idea kompaktnosti úplne sedela s mojou predstavou verejných priestorov. Nemá to byť mozaika materiálovej pestrosti, ale skôr hra s kvalitou materiálu, pocitom detailu a nejakými zjednocujúcimi prvkami. Veľa recyklujeme z materiálov, ktoré na mieste už sú, čím sa nové so starým lepšie previaže. Chceme niektoré časti Vydrice urobiť viac domácke.
Architektov možno vytočia vizualizácie s kvetináčmi na stene, ale tým neukazujeme, že máme radi gýč alebo že nemáme vkus. My si len uvedomujeme, že to prostredie musí byť istým spôsobom domestikované. To sa nedá urobiť čisto architektonicky. My tomu môžeme pomôcť, ale atmosféru vytvoria ľudia, ktorí budú priestor využívať. Rovnako nechceme používať prívlastky ako luxus alebo exkluzivita, pretože to je presný opak toho, ako by malo mesto fungovať – a to inkluzívne. Nič by nemalo byť ohradené a neprístupné.
Pri navrhovaní verejných priestorov ste použili aj klasické ručné kreslenie pohľadov na mesto. Čím je táto technika zaujímavá?
V stredoveku nebol Google, a preto nebolo možné – ak nebol po ruke nejaký hrad – pozrieť sa na mesto zhora. Preto bolo navrhovanie mesta do veľkej miery komponované a maľovalo sa. Keď sa robila prezentácia pre nejakého mecéna alebo mestotvorcu, tak sa namaľoval obraz. Pre nás to bol na jednej strane experiment, ale zároveň svieži spôsob, ako v tomto prostredí niečo vymyslieť. A veľmi nám to sedelo so samotným územím, ktoré by chcelo nadobudnúť niečo, čo zažívame v starých mestách – tektoniku, fajnovosť detailu, možno aj istú záhadnosť či zmysel pre humor – všetko to, čo sa nám páči na historických mestských centrách.
V čom môže byť takýto prístup prínosný?
Sú to dva princípy miestotvorby. Jednak je to priestorové stvárňovanie. Nie je to tak, že sa pozrieme na plán a kompozične tam niečo načrtneme. Kreslíme to z pohľadu užívateľa. Maľujeme priestor na základe požadovanej atmosféry. Je to, ako keby ste si napísali, aký efekt chcete psychologicky dosiahnuť, a na základe toho namaľujete priestorové rozloženie z pohľadu používateľa. Ja to nazývam psychogeografia.
Druhý princíp, s ktorým to kombinujeme, je samotný používateľ. Pri písaní vízie pre Vydricu sme zadefinovali niekoľko charakterov jej budúcich obyvateľov a návštevníkov. A dali sme im dej, čiže čo tam budú robiť. Napríklad cez deň, večer alebo v priebehu roka či života, ktorý tam budú žiť. Potom sme sa snažili modelovať ten priestor pomocou možných príbehov z budúcnosti.
Nehrozí, že do Vydrice projektujete ľudí podľa svojich predstáv? Už na základe vizualizácií sa ozvali kritické hlasy o nedostatočnom súkromí a podobne.
Vždy je to podmienené tým, ako si predstavujete dobré mesto. Prirodzene vychádzate zo svojej skúsenosti, odbornosti, ale aj z ľudskej roviny – takto my vnímame, čo je kvalitné bývanie v meste. Je to miesto, ktoré má výrazný príbeh a obsahuje niečo, čo je silnejšie ako to, že si tam kúpite byt za veľa peňazí. Samozrejme, že aj my sme pri navrhovaní inklinovali k nejakej predstave. Ale nechceme nikoho vychovávať a hovoriť, že takto musíte žiť.
Je úplne normálne, ak chcete otvoriť istú možnosť pre ľudí, pretože viete, že tie veci fungujú. Sám som žil vo viacerých veľkých mestách a viem, že existujú isté ingrediencie, ktoré určujú život v centre mesta. Je prirodzené, že sa do Vydrice nenasťahuje niekto, kto chce mať pokoj a za oknom les. Bude to živé mestečko a určite by tiež nemal vzniknúť monotematický turistický skanzen či oáza pre bohatých.
Ako projekt komunikuje s hradným kopcom a s Hradom? Vy hovoríte až o pocite parížskeho Montmartru.
Projekt má dve urbanistické roviny. Jedna sa ťahá z východu na západ, to je ten štandardný pohyb po vrstevnici, pri ktorom mesto objavujete cez uličné čiary. Vinie sa pred vami, vy niečo vidíte v diaľke, zaujíma vás to a idete ďalej. Je to prirodzený lineárny ťah mesta s rôznorodosťou, ktorú poznáme z historických jadier. Tento pohyb je doplnený dôležitými priehľadmi na dominanty. Druhá rovina je to, čo v súčasnosti nemáme a čo ja nazývam topologické scénické mesto.
Znamená to, že stúpate od Dunaja smerom na Hrad. Cez uličky, priehľady, schodištia a neformálne priestory, z ktorých sú mnohé zelené. Je to úplne iný pohyb. Nazývam ho topologický, pretože prechádza cez rôzne pásma. To je niečo, čo v Bratislave ešte len objavíme. Aj dnes môžete stúpať na Hrad, ale nemáte vizuálne spojenie s Dunajom. Preto je v návrhu veľa vecí, ktoré počítajú s týmto pohybom. Historicky tam aj existoval, ako priamy výstup na Hrad, ale dnes je zanedbaný.
Pre Vydricu bol vždy dôležitý dotyk s Dunajom. Dnes ich oddeľuje široká rušná cesta. Snažili ste sa toto prepojenie oživiť?
Zásadné pre nás bolo, že peší pohyb musí byť po zemi. Preto sme zrušili všetky mimoúrovňové rampy a podjazdy. Ako vidieť pri Zuckermandli, tieto priestory dobre nefungujú. Nie je pre chodca prirodzené používať výťahy a komplikované rampy. Naša predstava vychádza z kontinuálnej mestskej krajiny, ktorá nemá fyzické a optické bariéry. Vždy dopredu vidíte, kam chcete ísť. Počítame s tým, že tá široká cesta bude možno raz redukovaná. Keby sme tam urobili nadchody, tak ten stav zabetónujeme a potvrdíme jej hegemóniu.
Treba začať nejakým signálom. Keď tam od Dunaja bude chodiť dosť ľudí, tak vznikne dôkaz, že to funguje. Teraz ešte nevieme ľudí presvedčiť, že tá rušná cesta by sa mala zmeniť. Ďalšia dôležitá vec, ktorá je však mimo nášho riešenia, je integrovaná mestská doprava. Prepojenie lode, električky, autobusu a pešej zóny. Je dôležité, aby tu vznikla zastávka, ktorú považujem za mestotvorný prvok. Keď vytvoríte takýto bod a logické prepojenie, tak zintenzívnite pohyb v tomto priestore. To je ale na vyjednávaní s mestom.
Najzásadnejší posun by nastal vtedy, keby sa podarilo prepojiť novú Vydricu so Starým Mestom. Na to by bol zrejme nutný zásah do privádzačov na Most SNP a ovplyvnilo by to dopravu. Rozľahlá pešia zóna by si isto našla veľa fanúšikov, ale aj odporcov, ktorí si zvykli na automobilový tranzit cez Dunaj. Ako dokáže urbanizmus meniť spôsoby života?
Neexistuje univerzálny návod, ako niečo také urobiť. Zmena spôsobu využívania mesta alebo nastavenia hodnôt v rámci neho je dlhodobý proces. A rolu v tom hrá množstvo faktorov – od vzdelávania, vzťahu k prostrediu, kvality architektúry, dobrých zákonov až k ekológii a ekonómii. A keďže sa v Bratislave veľa vecí pokazilo, tak ľudia žijú v strachu zo zmeny. Pritom by bolo fantastické, keby sa prepojenie Vydrice a mesta podarilo. My stále hľadáme spôsob, ako sprostredkovať tento pocit. Je to často citlivé vysvetľovanie a vyjednávanie. Uvedomujeme si, že vízie môžu byť reálne vtedy, ak preberieme zodpovednosť a vstúpime do procesu. Nečakám, že to bude ľahké, ale je niekoľko ciest, ako by sa to dalo urobiť.
Napríklad?
Ukážete malé víťazstvá. To je model z New Yorku, kde zmenili Manhattan na peší tak, že najprv prezentovali malé veci. Dali tam stoličky, ľudia ich začali používať, potom zbierali dáta a presvedčili investorov aj ľudí, že lepšie je mesto, v ktorom sa chodí. Nedá sa to urobiť perfektne, vždy to bude niekomu prekážať. Mesto však rozhodlo a v tomto je politika silná vec. Vtedajší primátor Bloomberg povedal, že je to vízia na ďalších pätnásť rokov – čo presahovalo jeho mandát – a že naozaj chcú Manhattan zmeniť.
Základ máme aj v Bratislave, lebo nový primátor deklaroval, že s podmostím chce niečo urobiť. Aj tu by sa dalo začať malými víťazstvami a ukázať, že sa potrebujeme vrátiť k chodeniu a k zažívaniu mesta iným spôsobom. Samozrejme, že musí byť pripravený funkčný model znižujúci dosah na tých, ktorých sa to najviac dotkne. Podstatné je, že takáto transformácia by bola prospešná pre väčšinu ľudí a hlavne pre tých, ktorí budú mesto používať po nás.
Keďže verejnosť je skeptická voči abstraktným víziám, určite by pomohla súťaž alebo odvážny prvý návrh, ktorý by vysvetlil hlavné transformačné a hodnotové myšlienky. Ak si chceme naozaj vážiť minulosť Vydrice a jej mimoriadne cenný kontext, mali by sme odvážne pozrieť do budúcnosti. Rehabilitácia podhradia a spojenie mesta je veľmi lákavou šancou.
Igor Marko je architekt a urbanista pôsobiaci v Londýne. Spoluzaložil a vedie ateliér miestotvorby a mestotvorby Marko&Placemakers. Dlhodobo sa venuje rozvoju miest a téme verejných priestorov. Stojí za mnohými transformatívnymi projektmi po celom svete, ako napríklad park Northala Fields v Londýne, ktorý získal rad ocenení a stal sa exemplárnym príkladom udržateľnosti s účasťou obyvateľov. V Bratislave už niekoľko rokov pôsobí ako aktívny facilitátor a mediátor medzi mestom, privátnym sektorom a občianskymi iniciatívami.
Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].