Denník N

Martin Slobodník nedokázal mlčať

Martin Slobodník. Foto - TASR
Martin Slobodník. Foto – TASR

Autorka pracuje v Ústave orientalistiky SAV

Včera som dostala správu, ktorej som v prvom momente nedokázala uveriť. Pozrela som sa na internet, je to pravda. Zomrel náš kolega, spolužiak z univerzity, spolupútnik na dobrodružnej ceste spoznávania vtedy nám všetkým neznámej krajiny, Martin Slobodník. Významný slovenský sinológ, tibetológ, prekladateľ, vedec, univerzitný profesor, dekan…

Jeho fotografia na nás pozerá z novín, s kolegami, priateľmi, jeho bývalými študentmi rozpŕchnutými po celom svete si vymieňame správy, nedokážeme to spracovať. Jeho odchod nás zasiahol. Uvedomujeme si, že nám bude nesmierne chýbať, už nezdvihne telefón, neodpovie okamžite na mail, nepošle správu, neporadí, nezavolá.

Jeho publikačná činnosť a vedecké zásluhy sú obdivuhodné. Keby sa zatvoril do svojej pracovne, keby si na dvere zavesil pomyslenú tabuľku s nápisom Nerušiť, mohol by toho vytvoriť azda ešte viac. Ale to by nebol on, pretože on nikdy pred nikým nezavrel svoje dvere. Neuzatváral sa pred svetom do svojho elitárskeho sveta vedy, naopak, živo a otvorene komunikoval s ostatnými, nielen v rámci akademických a univerzitných kruhov, chodil na rozličné akcie, zúčastňoval sa besied, prednášok, bez ohľadu na to, či tam vystupoval alebo len tíško sedel v hľadisku a počúval.

Často sa my, vedci, stretávame s názorom, že sme vlastne zbytoční, že taká malá krajina, akou Slovensko nepochybne je, nepotrebuje sinológov, orientalistov, či iných vedcov, hlavne pokiaľ ide o humanitné vedy, ale vlastne každý si do tejto vety môže dosadiť iné odvetvie.

Možno si za to tak trochu môžeme aj my sami, lebo príliš často zatvárame tie imaginárne dvere, hovoríme a píšeme veľa, odborne, často po anglicky, uvedomujúc si, že naše vedecké štúdie si po slovensky prečíta iba obmedzený okruh ľudí. Komunikujeme s vedeckou obcou, tvoríme, no náš hlas znie len v našich kruhoch, tam, kde sa cítime doma, kde si neželáme byť rušení, často sa stáva, že bežní ľudia vedia len málo o tom, na čom pracujeme, čo skúmame, pre koho a prečo vlastne toľko píšeme.

Mlčíme o spoločenských udalostiach, ak aj niečo niekde povieme, je to často natoľko vágne, že si to môže hocikto vysvetľovať akýmkoľvek spôsobom. Vieme, že vyjadriť naše poznatky v niekoľkých jasných a zrozumiteľných vetách môže byť ťažké, tak niekedy rezignujeme, vyjadrujeme sa zložito, niekedy nejednoznačne, lebo pravda, objektívna realita je často mnohoznačná.

Možno tak hovoríme preto, že inak hovoriť ani nevieme, niekedy možno preto, lebo si uvedomujeme silu slova, jeho rádius a z toho vyplývajúce možné riziká. Mnohí z nás sa ešte narodili pod červenou hviezdou, a hoci už takmer tridsať rokov žijeme v krajine, kde je dovolené vysloviť svoj názor, v našej kultúrnej pamäti stále rezonuje skutočnosť, akási výstraha, že pravda môže byť nepohodlná, že človeka, ktorý hovorí niečo iné, ako mocní chcú počuť, možno umlčať. Hlboko v našom podvedomí rezonuje historická spomienka na tých, ktorí prehovorili a doplatili na to, spomienka na Giordana Bruna, na Galilea….

Martin bol iný, on dokázal vravieť. Azda by bolo jednoduchšie povedať, že, naopak, nedokázal mlčať. V roku 1989, keď sme si vybojovali právo hovoriť, bol študent ako ja, jeden z mnohých, bezmenných, ktorí vtedy stáli na námestiach. Ako vtedajší študent čínštiny a neskorší sinológ však nikdy nezabudol, že tí čínski študenti v Pekingu na Námestí nebeského pokoja nemali také šťastie ako my, že mnohí z nich doplatili svojimi životmi, keď niekoľko mesiacov pred nami demonštrovali za svoje práva, za viac slobody.

Martin Slobodník hovoril, hovoril jasne a nahlas. Vyjadroval sa k témam, ktoré rezonovali v spoločnosti, hovoril aj vtedy, keď sa ostatným zdalo rozumnejšie mlčať. Ale to by už nebol on. Ak sa ho niekto spýtal na jeho názor k situácii v Číne, odpovedal jasne a jednoznačne, trpezlivo vysvetľoval, vyvracal mýty a bludy, snažil sa poukázať na tú tenkú hranicu medzi objektívnou skutočnosťou a nádychom propagandy.

Vo svojich početných článkoch a interview sa neodkláňal od reality. Vedel o Číne veľmi veľa a hovoril o všetkom, najlepšie a najobjektívnejšie, ako sa dalo. Spomínal klady, úspechy krajiny, ktorá mu nebadane prenikla do života, no nezabúdal pripomínať negatíva čínskeho ekonomického zázraku, ktorý aj u nás niektorí politici či ekonómovia tak obdivujú.

Neustále nám pripomínal, že napriek nespornému pokroku, ktorý Čína za posledné štvrťstoročie zaznamenala, nie je to krajina, ktorú by sme si mali brať za príklad vo všetkom. Priznával hranice čínskej (ne)slobody, no pripomínal jej odtiene, presne definoval obdobia, v ktorých bola situácia lepšia či horšia. Pripomínal, že to, čo sa v Číne deje a stojí v centre našej pozornosti, nemusí platiť v oblastiach, o ktorých čínske médiá skôr mlčia.

Zúčastňoval sa rozličných akcií, spolupodieľal sa na organizovaní petícií za zlepšenie podmienok národnostných menšín v Číne, neustále upozorňoval na porušovanie ľudských práv v Tibete.

Martinove slová sa však neobmedzili len na krajinu, ktorej kultúru študoval. Vo svojich vyjadreniach neostával len pri Číne a sinológii, jeho hlas bolo počuť, keď sa hovorilo o mnohých veciach, ktoré pália a bolia túto krajinu. Hlavne vďaka nemu sa Univerzita Komenského ozvala jasne vtedy, keď zavraždili Jána a Martinu, keď sa prevalila kauza o Dankovom plagiátorstve a mnohé univerzity zahanbene mlčali.

Ako keby nám svojimi slovami pripomínal, že humanitné vzdelávanie vyrastá z ideí humanizmu, že práve my, tí, ktorí máme vedomosti, sa môžeme a máme ozvať, keď sa naša krajina začína nebezpečne nakláňať smerom k hodnotám, ktoré sú v rozpore s princípmi ľudskosti, že je to nielen naše právo, ale niekedy aj povinnosť. Nemlčať, hovoriť. Upozorňoval na nárast extrémistických nálad v našej spoločnosti, aj na možné riziká, ktoré prináša nekritický obdiv voči krajinám, ako je Čína, pripomínal, že ekonomický rast nie je všetko.

Martin Slobodník nemlčal. Jeho vážne a starostlivo vážené slová si získali rešpekt. Medzi tými, ktorí ho poznali bližšie, to bol kolega, kamarát, učiteľ, na ktorého jeho bývalí študenti dodnes s úctou a láskou spomínajú, ktorý si nepotreboval získavať autoritu, lebo ju prirodzene mal, nielen vďaka svojim vedomostiam, ale predovšetkým vďaka svojej povahe, pracovitosti, skromnosti, zmyslu pre humor.

Bol to ten, na ktorého sme sa obracali s prosbou o radu, ten, ktorý sa s elánom a veľkým nasadením zapájal do všetkého, v čom videl zmysel a čo sa vmestilo do jeho diára nabitého povinnosťami. Bude nám všetkým chýbať, jeho hlas, volanie po spravodlivosti, ľudskosť, vďaka ktorým už dávno presiahol rámec univerzitných kruhov a stal sa tým, kým bol. Človekom.

Čo dodať na záver? Len to, že mu môžeme byť vďační, za to, že sme ho poznali, za to, že tu bol, že svojou neúnavnou prácou vytrvalo posúval hranice nášho poznania.

Martin Slobodník sa narodil 10. apríla 1970. V roku 1988 začal študovať čínštinu, ako jeden z prvej generácie slovenských sinológov na tejto univerzite, smer prekladateľstvo-tlmočníctvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Počas štúdia absolvoval v rokoch 1991 – 1993 študijný pobyt na Pekinskej univerzite. Po skončení štúdia v roku 1994 až do roku 2000 pôsobil na Ústave orientalistiky Slovenskej akadémie vied, kde absolvoval doktorandské štúdium, v rámci ktorého v roku 1995 získal Humboldtovo štipendium a študoval dva roky na univerzite v Bonne.

Jeho ďalší život bol pevne spätý s univerzitou, na ktorej vyštudoval. V roku 2007 sa habilitoval na docenta v odbore všeobecné dejiny. V rokoch 2007 – 2013 pôsobil ako vedúci katedry východoázijských štúdií. Od 1. júna 2013 zastával post prodekana pre rozvoj fakulty a informačné technológie a od apríla 2017 do jeho kompetencie patrili aj medzinárodné vzťahy. V roku 2016 sa stal profesorom, od 1. februára 2019 bol dekanom filozofickej fakulty.

Vydal viacero publikácií, dve vedecké monografie, dve odborné publikácie, desiatky vedeckých štúdií doma či v zahraničí, množstvo odborných článkov, článkov v novinách, prednášal na viacerých svetových univerzitách. Prekladal z čínštiny aj z tibetčiny, bol odborník na tibetský buddhizmus, zaoberal sa postavením národnostných menšín v Číne, hlavne v Sin-ťiangu a Tibete, ktorý viac ráz navštívil.

Teraz najčítanejšie