Denník N

Ja som tu ten faktograf

Martin Slobodník. Foto - TASR
Martin Slobodník. Foto – TASR

Martin Slobodník bol zvedavý, mimoriadne bystrý a vzdelaný, poctivý, skromný, pracovitý, mal dobrý humor, a preto mi imponoval.

Spoznali sme sa len nedávno, asi pred piatimi rokmi nás zoznámila historička Marína Zavacká. V tom čase sa stal prodekanom filozofickej fakulty, ja som sa zaoberal témou normalizačných previerok na fakulte a to nás spojilo. Normalizácia, revolúcia, politika, dejiny – to boli naše témy na rozhovor, no Martin nebol ten typ, ktorý by iba rád nezáväzne konverzoval. Hlavne sa popritom muselo niečo robiť. A urobili sme toho spolu viac. Vždy to súviselo so súčasnými dejinami a s fakultou.

Na jeseň roku 2017 sme tak stáli a fajčili na balkóne v malom átriu na Gondovej. Pred nami vo dvore bola budova, ktorá tam chátrala, a Martin sa opýtal, či by sme sa tam nepokúsili niečo urobiť. Tak sme založili náš spoločný „veľký“ projekt. Pridali sa ďalší absolventi a pedagógovia fakulty a vznikol UniverSaal, občianske združenie a iniciatíva postaviť na pôde školy nové kultúrno-akademické  centrum. Sen a plány. Robota. Potom sa stal dekanom a to bolo výborné, lebo mal jasný plán a schopnosti, ako s vecami pohnúť.

Generácia 1989

Martin bol odo mňa len o päť rokov starší, no vnímal som ho tak, že generačne je už inde, o poschodie vyššie. Nebolo to dané ani tak vekom, pripisoval som to rozdielu v skúsenostiach s revolúciou v novembri 1989. Patril do tej šťastnej generácie, ktorá zažila zmenu režimu na fakultách, kde sa týmto ľuďom – dnes okolo päťdesiatky – doba menila priamo pod rukami. Môžeme si to zveličujúco predstaviť ako politickú „skúšku ohňom“, pri ktorej vtedajší študenti obhajovali nové politické túžby – a vyhrali. Skrátka, oni boli pri tom, kým my sme chodili na gymnázium a sledovali revolúciu v televízii.

November ’89 bol pre nás všetkých formatívnym zážitkom, z ktorého každý vyrástol nejako po svojom – no predsa len vtedajší vysokoškoláci mali tú výhodu, že do rozkývaných 90. rokov vstupovali politicky vyzretejší a pevnejší. Z celej tej šťastnej generácie vzišlo pre mňa viacero dôležitých ľudí, medzi ktorými Martin vynikal tým, aký bol priamy, vnútorne slobodný a absolútne rovný. Bol pre mňa príkladom toho, že vždy sa dá dobre zorientovať aj v situácii, keď je spochybnené všetko. A ako sa dá pritom naučiť principiálnosti a jasnozrivosti a vďaka tomu rozvinúť svoj život na pevných morálnych a intelektuálnych základoch.

Čína a Tibet

Martin bol mimoriadne pracovitý, vedel si dobre vybrať tému a dotiahnuť ju do konca. Mal nos na to, keď niečo niekde smrdelo klamstvom, pretvárkou, zahmlievaním. Raz mi takto vysvetľoval dôvod, prečo sa začal venovať Tibetu a tibetskému buddhizmu: boli za tým brožúry čínskej propagandy, ktoré si všimol všade, keď prišiel prvýkrát do Číny. Mal tú citlivosť a vedel zareagovať. Napokon tam bol veľakrát a stal sa medzinárodne uznávaným znalcom na témy spojené s Tibetom a Čínou. Vždy, keď na Slovensko prišiel dalajláma, on bol skromne a v tichosti pri tom.

Zanechal za sebou rozsiahle a unikátne dielo – bol skvelým učiteľom pre desiatky absolventov sinológie, napísal dve výborné vedecké monografie, urobil unikátny preklad tibetskej poézie a preložil aj iné knihy, je autorom viac než 60 vedeckých štúdií. Na verejnosti bol známy vďaka svojim novinovým článkom. Vedel sa ozvať vždy, keď bolo treba – bol mimoriadne vplyvným hlasom rozumu vo verejnej diskusii nie iba o Číne a Tibete, ale aj o slovenskom vysokom školstve. Spomínam si na jeho odvážny uvítací prejav pre dalajlámu v októbri 2016 na pôde univerzity, ktorý vtedy nahneval aj rektora. Alebo na výzvu z decembra minulého roka, ktorú on precízne sformuloval a spolu s ďalšími sinológmi a osobnosťami ňou ostro upozornili na porušovanie ľudských práv v Číne a vyzvali čínske vedenie na zatvorenie prevýchovných táborov.

Skrátka, Martin mal odvahu a bol slobodný (veď aj bol Slobodník). Zároveň mal v sebe potrebnú vedeckú a inštitucionálnu disciplínu, vďaka čomu témy nielen otváral, neostal len pri kritike, ale vždy rozmýšľal, ako veci vylepšiť, a mal tú schopnosť doťahovať ich do konca. A ja som ho za to obdivoval.

Drahý Martin,

poznal som ťa ako otvoreného, priateľského a mimoriadne bystrého a múdreho človeka. V diskusiách si bol suverénny, a pritom obyčajne ľudský. Na nič si sa nehral. Vedel si veci otočiť, pospájať a vysvetliť v skratke, mal si v sebe vedeckú úctu k pravde a zároveň ľudovú potrebu hovoriť zmysluplne. Svoje názory a postoje si nikomu nevnucoval. Často si hovoril „dajme tomu“. Páčil sa mi tvoj humor, ktorým si decentne dával najavo zdravú skepsu a odstup. Vždy galantný, vždy skromný. Neznášal si pátos a prázdne reči. Tak mi, Martin, prepáč tento môj pátos a tieto reči. Raz si mi o sebe povedal vetu, ktorá ťa úplne presne vystihuje: „Ja som tu ten faktograf.“

Martin Slobodník zomrel predčasne, vo veku 49 rokov.

Stratili sme človeka, ktorý sa vedel postaviť za pravdu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie