Denník N

Ja som tu ten faktograf

Martin Slobodník. Foto - TASR
Martin Slobodník. Foto – TASR

Martin Slobodník bol zvedavý, mimoriadne bystrý a vzdelaný, poctivý, skromný, pracovitý, mal dobrý humor, a preto mi imponoval.

Spoznali sme sa len nedávno, asi pred piatimi rokmi nás zoznámila historička Marína Zavacká. V tom čase sa stal prodekanom filozofickej fakulty, ja som sa zaoberal témou normalizačných previerok na fakulte a to nás spojilo. Normalizácia, revolúcia, politika, dejiny – to boli naše témy na rozhovor, no Martin nebol ten typ, ktorý by iba rád nezáväzne konverzoval. Hlavne sa popritom muselo niečo robiť. A urobili sme toho spolu viac. Vždy to súviselo so súčasnými dejinami a s fakultou.

Na jeseň roku 2017 sme tak stáli a fajčili na balkóne v malom átriu na Gondovej. Pred nami vo dvore bola budova, ktorá tam chátrala, a Martin sa opýtal, či by sme sa tam nepokúsili niečo urobiť. Tak sme založili náš spoločný „veľký“ projekt. Pridali sa ďalší absolventi a pedagógovia fakulty a vznikol UniverSaal, občianske združenie a iniciatíva postaviť na pôde školy nové kultúrno-akademické  centrum. Sen a plány. Robota. Potom sa stal dekanom a to bolo výborné, lebo mal jasný plán a schopnosti, ako s vecami pohnúť.

Generácia 1989

Martin bol odo mňa len o päť rokov starší, no vnímal som ho tak, že generačne je už inde, o poschodie vyššie. Nebolo to dané ani tak vekom, pripisoval som to rozdielu v skúsenostiach s revolúciou v novembri 1989. Patril do tej šťastnej generácie, ktorá zažila zmenu režimu na fakultách, kde sa týmto ľuďom – dnes okolo päťdesiatky – doba menila priamo pod rukami. Môžeme si to zveličujúco predstaviť ako politickú „skúšku ohňom“, pri ktorej vtedajší študenti obhajovali nové politické túžby – a vyhrali. Skrátka, oni boli pri tom, kým my sme chodili na gymnázium a sledovali revolúciu v televízii.

November ’89 bol pre nás všetkých formatívnym zážitkom, z ktorého každý vyrástol nejako po svojom – no predsa len vtedajší vysokoškoláci mali tú výhodu, že do rozkývaných 90. rokov vstupovali politicky vyzretejší a pevnejší. Z celej tej šťastnej generácie vzišlo pre mňa viacero dôležitých ľudí, medzi ktorými Martin vynikal tým, aký bol priamy, vnútorne slobodný a absolútne rovný. Bol pre mňa príkladom toho, že vždy sa dá dobre zorientovať aj v situácii, keď je spochybnené všetko. A ako sa dá pritom naučiť principiálnosti a jasnozrivosti a vďaka tomu rozvinúť svoj život na pevných morálnych a intelektuálnych základoch.

Čína a Tibet

Martin bol mimoriadne pracovitý, vedel si dobre vybrať tému a dotiahnuť ju do konca. Mal nos na to, keď niečo niekde smrdelo klamstvom, pretvárkou, zahmlievaním. Raz mi takto vysvetľoval dôvod, prečo sa začal venovať Tibetu a tibetskému buddhizmu: boli za tým brožúry čínskej propagandy, ktoré si všimol všade, keď prišiel prvýkrát do Číny. Mal tú citlivosť a vedel zareagovať. Napokon tam bol veľakrát a stal sa medzinárodne uznávaným znalcom na témy spojené s Tibetom a Čínou. Vždy, keď na Slovensko prišiel dalajláma, on bol skromne a v tichosti pri tom.

Zanechal za sebou rozsiahle a unikátne dielo – bol skvelým učiteľom pre desiatky absolventov sinológie, napísal dve výborné vedecké monografie, urobil unikátny preklad tibetskej poézie a preložil aj iné knihy, je autorom viac než 60 vedeckých štúdií. Na verejnosti bol známy vďaka svojim novinovým článkom. Vedel sa ozvať vždy, keď bolo treba – bol mimoriadne vplyvným hlasom rozumu vo verejnej diskusii nie iba o Číne a Tibete, ale aj o slovenskom vysokom školstve. Spomínam si na jeho odvážny uvítací prejav pre dalajlámu v októbri 2016 na pôde univerzity, ktorý vtedy nahneval aj rektora. Alebo na výzvu z decembra minulého roka, ktorú on precízne sformuloval a spolu s ďalšími sinológmi a osobnosťami ňou ostro upozornili na porušovanie ľudských práv v Číne a vyzvali čínske vedenie na zatvorenie prevýchovných táborov.

Skrátka, Martin mal odvahu a bol slobodný (veď aj bol Slobodník). Zároveň mal v sebe potrebnú vedeckú a inštitucionálnu disciplínu, vďaka čomu témy nielen otváral, neostal len pri kritike, ale vždy rozmýšľal, ako veci vylepšiť, a mal tú schopnosť doťahovať ich do konca. A ja som ho za to obdivoval.

Drahý Martin,

poznal som ťa ako otvoreného, priateľského a mimoriadne bystrého a múdreho človeka. V diskusiách si bol suverénny, a pritom obyčajne ľudský. Na nič si sa nehral. Vedel si veci otočiť, pospájať a vysvetliť v skratke, mal si v sebe vedeckú úctu k pravde a zároveň ľudovú potrebu hovoriť zmysluplne. Svoje názory a postoje si nikomu nevnucoval. Často si hovoril „dajme tomu“. Páčil sa mi tvoj humor, ktorým si decentne dával najavo zdravú skepsu a odstup. Vždy galantný, vždy skromný. Neznášal si pátos a prázdne reči. Tak mi, Martin, prepáč tento môj pátos a tieto reči. Raz si mi o sebe povedal vetu, ktorá ťa úplne presne vystihuje: „Ja som tu ten faktograf.“

Martin Slobodník zomrel predčasne, vo veku 49 rokov.

Stratili sme človeka, ktorý sa vedel postaviť za pravdu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie