Denník N

Mestá to prežijú, dediny nie. Reportáž z Moldavska, ktoré opustí tristo ľudí denne

Severné Moldavsko. Foto - Respekt/Matěj Stránský
Severné Moldavsko. Foto – Respekt/Matěj Stránský

Až polovica obyvateľov najchudobnejšej európskej krajiny žije v zahraničí a odtiaľ posiela peniaze príbuzným.

Reportáž pôvodne vyšla v českom týždenníku Respekt a je súčasťou projektu reportáží o migrácii On The Move, ktoré podporil Vyšehradský fond.

V miernom pásme je ťažké nájsť vidiecku krajinu, ktorej začiatok jari prináša zvláštny pôvab. Moldavsko rozhodne nie je výnimkou. Skôr naopak: stepná tráva na mierne a nekonečne sa vlniacich pahorkoch je ešte spálená zimnými mrazmi a pôda pod ňou je rozmočená a bahnitá.

Žltohnedý čvachtavý priestor pretínajú deravé cesty, ktoré spájajú navzájom si podobné dediny a mestečká: rozpadnutá fabrika na kraji, blyštiaca sa zlatá kupola kostola uprostred a medzi tým spleť nízkych jednoposchodových domčekov, skrčených, akoby ich neviditeľná sila tlačila k zemi. Steny majú sivé alebo vyblednuto modré a na záhradkách stoja postupne rozoberané vraky áut a ďalšie zvyšky náradia a strojov, ktoré by sa mohli ešte niekedy hodiť. Železo zápasí o miesto so zatiaľ holými stromami a krovinami.

Z jednoliatej nevzhľadnej masy ľudských obydlí len občas vysvitne nová žiarivo oranžová omietka, opravená strecha, biele plastové okná či obzvlášť výstavná brána v plote. Znamená to spravidla jedinú vec: člen rodiny, ktorá tu žije, pravidelne posiela časť svojho zárobku zo zahraničia. Z Talianska, Ruska, Francúzska, Nemecka, Británie, Kanady.

Dosť na to, aby si tí, čo zatiaľ zostali doma, nakúpili jedlo, šaty a ďalšie potreby a ešte im zostalo na zveľadenie skromného domčeka. Oficiálne žije v krajine vyše troch miliónov obyvateľov. V skutočnosti o polovicu menej. Druhá polovica žije a pracuje v zahraničí. Odchádzajú dospelí, svoje deti berú buď so sebou, alebo ich nechávajú doma dovtedy, než si budú môcť dovoliť presťahovať sa.

Podľa odhadov opustí Moldavsko každý deň tristo ľudí, veľká časť z nich sa nikdy nevráti, a krajina sa vyľudňuje. Veľký problém má občas novú – a mätúcu – fasádu.

Rezina, východné Moldavsko. Foto – Respekt/Matěj Stránský

Ťažké, ale najlepšie riešenie

Viorica Mamaligová je veselá mladá žena. Zakaždým, keď urobí vtip, a to robí často, na chvíľu sa zarazí a nechá poslucháčov v neistote, a až potom sa rozosmeje. Tento týždeň sú chvíle ticha trochu dlhšie ako inokedy.

Je štvrtok – a v nedeľu jej manžel odišiel preč na celý budúci polrok. Tento model prevádzkuje rodina Mamaligovcov už niekoľko rokov. Manžel šesť mesiacov pracuje v západnej Európe, časť peňazí si odkladá, časť posiela rovno domov, a polovicu roka je doma. Už po tretíkrát takto odišiel do Írska, kde pracuje na bitúnkoch. Práca i život sú tam dobré.

Dvadsaťdeväťročná Viorica zostáva s päťročným synom Corneliom a šesťdesiatročnou matkou vo Vorniceni, mestečku asi pol hodiny cesty autom od hlavného mesta Kišiňov. „Je to ťažké, ale zatiaľ najlepšie rozhodnutie,“ hovorí s pokrčenými ramenami čiernovláska, než sa zase hlasno rozhovorí smerom k matke, ktorej práve pomáha s pečením buchiet.

Vo Vorniceni zostáva po celý rok z niekoľkých dôvodov. Nechce tu nechať matku, ktorá by tu po jej odchode zostala úplne sama. Vioricin brat sa tiež odsťahoval a do Moldavska sa vracia len veľmi zriedka, čo mu má jeho sestra za zlé. Aj obaja jej švagrovia sú v cudzine. A čo je veľmi podstatné, vo Vorniceni má Viorica Mamaligová prácu.

Pol roku trochu viac ticha. Viorica Mamaligová. Foto – Respekt/Matěj Stránský

Na tunajšom mestskom úrade má na starosti to, čomu sa v úradníckom žargóne hovorí „rozvoj komunity“ – zháňa knihy do miestnej knižnice, techniku ​​na odpratávanie snehu z ulíc aj investorov, ktorí by vo Vorniceni chceli zriadiť nejaký malý podnik. Presviedča spoluobčanov, aby sa zapojili do chodu mesta aj inokedy než pri voľbách. „Moja práca je vlastne robiť všetko pre to, aby tu aspoň niekto zostal,“ hovorí.

Úspech má obmedzený. Z okresu, v ktorom Vorniceni leží, sa za posledných desať rokov odsťahovalo štyridsať percent ľudí a ďalší odchádzajú. V okolí nie je práca a tá, ktorá tu je, je zle platená. Z jedného úradníckeho platu by Viorica seba, syna a matku neuživila, a tak sa rodina spolieha na manželove peniaze zarobené v Írsku.

Keď Viorica Mamaligová prechádza svojím mestečkom, s každým sa zdraví a ľutuje, že na konci februára nemá zmysel ukázať návšteve tunajšie najväčšie lákadlo – starý les, ktorý je zatiaľ holý. „A to je ďalší dôvod, čo ma tu ešte drží. Mám to tu rada, je to môj domov. Je hrozné vidieť, ako sa postupne vyľudňuje,“ hovorí.

Postupne vychádza najavo, že tento život „doma“ je až príliš provizórny. Jej úradnícke miesto existuje len vďaka jednému z rozvojových programov Európskej únie. Až tu jej matka nebude, zostala by Viorica so synom v pomaly sa vyľudňujúcom meste sama. A bude mať dve možnosti.

„Buď sa nejako zásadne zmení moldavská politika a to prinesie nádej, že má zmysel o niečo sa pokúšať. Tomu neverím. Alebo odídeme za manželom do Írska, za prácou, do krajiny, kde sa dobre žije a kde sú lepšie školy pre naše deti,“ hovorí. „A bude to znovu ťažké, ale najlepšie rozhodnutie,“ opisuje budúcu cestu z mesta, ktoré sa teraz snaží udržať pri živote.

Veľké mestá to prežijú, dediny nie. Foto – Respekt/Matěj Stránský

Zbohom, vidiek

Exodus sa začal koncom deväťdesiatych rokov. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Moldavsko prepadlo do hlbokej ekonomickej krízy, ktorá z neho urobila najchudobnejšiu krajinu Európy. „Napriek tomu sme ešte dlho verili tomu, že doma je to síce zlé, ale v cudzine ešte horšie,“ spomína Silvia Bicencová, ktorá v súčasnosti, po pendlovaní medzi biznisom a štátnou správou v Moldavsku i zahraničí, vedie tunajšiu pobočku českej mimovládky Človek v tiesni.

„Potom sa prví ľudia odhodlali ísť za prácou do Rumunska. A potom ešte ďalej, do strednej a západnej Európy. A ukázalo sa, že doma je zle a v cudzine lepšie,“ hovorí.

Nasledovala prvá vlna emigrantov, vtedy odchádzali hlavne tridsiatnici. Pôvodne len s cieľom zarobiť peniaze – často prácou načierno – a vrátiť sa domov. Deti mnohokrát nechávali v starostlivosti starých rodičov alebo iných príbuzných. „Návrat však nebol taký ľahký. Väčšina rodín sa stala závislou od peňazí zarobených v zahraničí. Len vďaka nim tu bolo možné ako-tak slušne žiť,“ vysvetľuje Bicencová.

Od polovice nultých rokov preto odchádzajú aj mladí ľudia – po základnej škole, po vyučení alebo po univerzite. Do Únie alebo do Ruska, hlavne do Moskvy a okolia. „Z nich sa už nechce vrátiť takmer nikto, nemajú tu žiadne záväzky,“ hovorí plynulou angličtinou seriózna štyridsiatnička.

Floresti, severné Moldavsko. Foto – Respekt/Matěj Stránský

Masový odchod a fakt, že emigranti na svojich príbuzných nezabúdajú a posielajú peniaze naspäť, vytvára paradoxnú situáciu. Moldavsko má na papieri skoro dvakrát toľko obyvateľov ako v realite. Nezamestnanosť je podľa oficiálnej štatistiky zanedbateľná, ale je to tak preto, že podstatná časť dospelých ľudí v krajine nežije. Krajina sa môže chváliť obstojným hospodárskym rastom, celú štvrtinu moldavského hrubého domáceho produktu však tvoria remitencie – peniaze, ktoré do krajiny plynú od emigrantov – čo je podľa Svetovej banky takmer svetový rekord.

V polmiliónovom Kišiňove, hlavnom meste Moldavska, nie je nič z toho na prvý pohľad poznať. Po zotmení sa síce jeho ulice vyprázdnia, ale inak sa veľmi nelíšia od ďalších veľkých miest postsovietskeho sveta. Na hlavnom bulvári, lemovanom okázalými budovami z päťdesiatych rokov, majú svoje obchody drahé módne značky a cez prúd áut je ťažké ním prejsť. Na okraji mesta sa otáčajú stavebné žeriavy a pribúdajú bytové domy.

„Kišiňov to prežije. Práce je tu viac a láka ľudí, ktorí nechcú alebo z nejakého dôvodu nemôžu opustiť krajinu. Kišiňov a pár väčších miest. Zvyšok krajiny sa počas budúcej generácie vyprázdni,“ predpovedá Bicencová.

Chcela som viac, Kišiňov mi nestačil. (Diana Raileanuová v talianskych Benátkach) Foto – Respekt/Matěj Stránský

Čo tam?

Vidiek aj Kišiňov pozná 39-ročná Diana Raileanuová dobre. Vyrástla v Drochii, okresnom mestečku na severe krajiny, vyštudovala a niekoľko rokov pracovala v hlavnom meste. Talianske Benátky už však tiež pozná dobre – tunajšími postrannými uličkami, kde každý turista v snahe vyhnúť sa preplneným hlavným uliciam nevyhnutne naráža na kanály a slepé konce, sa prepletá s istotou miestnych. Žije tu dva roky, predtým strávila sedem rokov v Belgicku.

„Neodišla som preto, že by som vyložene musela. Kišiňov mi nestačil, bola som si istá, že mám na viac,“ hovorí elegantne oblečená žena, ktorá svoj život opisuje vecne a systematicky, ako niekto, kto vie, čo chce, a ide si za tým.

O odchode premýšľala dlho, so štátnicami z angličtiny a taliančiny mala ľahšiu cestu ako väčšina spoluobčanov, ale nakoniec sa rozhýbala až vďaka pracovnej ponuke, ktorú dostal jej vtedajší partner. Presťahovali sa do belgického Liege. Nemala v pláne naplniť stereotyp o východoeurópskom prisťahovalcovi, ktorý vykonáva podradné práce. V Belgicku si našla zamestnanie vo firme, ktorá zariaďuje logistiku pre módne butiky. Rovnakú spoločnosť teraz zastupuje aj v Benátkach.

So svojím talianskym životom je spokojná. Žiadne úradné prekážky jej nestoja v ceste, tak ako mnoho Moldavcov má aj rumunský pas (obe krajiny majú silné historické puto a hovoria rovnakým jazykom) a je tu jednoducho občiankou EÚ pracujúcou v inej členskej krajine.

Moldavsko, február 2019. Foto – Respekt/Matěj Stránský

Rozhodnutie odísť urobila jednak kvôli sebe, ako i kvôli rodičom v Drochii, ktorých môže finančne podporovať. Ani po desiatich rokoch v cudzine na domov nezabudla, rodinu navštevuje štyrikrát alebo päťkrát do roka. A kladie si otázku, či je správne, že aj ľudia ako ona, ktorí by sa v Moldavsku bez problémov uživili, húfne odchádzajú.

„Som tu šťastná, no netvrdím, že sa nikdy nevrátim,“ hovorí. Podobne ako Vioricu Mamaligovú znechutenie nad moldavskou politickou scénou zrejme prinúti k odchodu, Dianu Raileanuovú zase drží v Taliansku. „Nie je to bežné nadávanie na politiku,“ hovorí, „vrátila by som sa však len v prípade, že budem mať aspoň základnú istotu, čo sa stane zajtra, pozajtra alebo za mesiac. A to v dnešnom Moldavsku nemám,“ dodáva.

Tak ako úradné moldavské štatistiky ponúkajú uspokojivé čísla, vyzerá zvonku uspokojivo aj moldavská vláda. Horlivo proeurópska a prinajmenšom deklaráciami sa hlásiaca k funkčnému a transparentnému právnemu štátu podľa vzoru Únie – kam napokon Moldavsko už desať rokov oficiálne smeruje. V Kišiňove veje na úradných budovách viac modro-žltých vlajok ako v hociktorom úniovom hlavnom meste.

Prozápadní politici sa k moci dostali v roku 2009 po násilných protestoch, ktoré – pre podozrenie z falšovania volieb – ukončili osemročnú vládu komunistickej strany. Opakované voľby sa skončili tesným víťazstvom proeurópskej koalície. Tá na chvíľu priniesla nádej občanom a stala sa miláčikom úniových politikov. Reputáciu jej však zničili korupčné aféry, z ktorých najznámejšia je z roku 2014 a v Moldavsku ju všeobecne poznajú ako „kauzu jednej miliardy“.

Moldavsko, február 2019. Foto – Respekt/Matěj Stránský

Z bankového systému krajiny vtedy zmizla miliarda amerických dolárov, suma zodpovedajúca tretine ročných príjmov štátneho rozpočtu. Existuje podozrenie, že s podvodom je spojená vládna Demokratická strana, ovládaná Vladom Plahotniucom, oligarchom a najmocnejším mužom krajiny. V posledných dvoch rokoch stratila s moldavskou vládou trpezlivosť aj Únia sama a výrazne obmedzila dovtedy štedrú finančnú podporu.

Odchod toľkých ľudí (a zároveň aktívnejšej časti populácie) krajinu výrazne mení. V medziročných porovnaniach OSN je Moldavsko najmenej rozvinutou krajinou kontinentu a len tak-tak sa drží nad hranicou rozvojového sveta. Všetko umŕtvuje trvajúci politický pat: jedinou opozíciou k súčasnej vláde sú socialisti súčasného prezidenta Igora Dodona, k Moskve obrátená strana plná postsovietskej nostalgie. V krajine, kde sa mierna väčšina voličov vidí skôr na Západe, nemá šancu na skutočne výrazný úspech. V nedávnych voľbách uspela aj nová, protestná a proeurópska strana ACUM (Teraz) – nie je však dosť silná na to, aby monopol dvoch najsilnejších strán rozbila.

„Vzdala by som sa čohokoľvek zo svojho súčasného života, ak by som mohla mať pocit, že takáto obeť nevyjde nazmar. Ale zatiaľ som sebe aj svojim rodičom platnejšia tu,“ uzatvára Diana Raileanuová.

Keď už sme späť, prečo nie napríklad kúpalisko? Veronica Černogalová. Foto – Respekt/Matěj Stránský

Skúšame to

Niekto sa však vracia. Kto sa chce v strednom Moldavsku ísť pobaviť na kúpalisko, má dve možnosti. Ísť do hlavného mesta Kišiňova alebo do druhého najväčšieho mesta krajiny, stotisícového Bălţi, vzdialeného dve hodiny cesty autom. Inde verejný bazén nie je.

Toto leto pribudne nová možnosť. Na okraji Sîngerei, malého okresného mesta, jedno malé kúpalisko rastie a spolu so svojím manželom ho stavia drobná čiernovláska Veronica Černogalová.

Do domovského Sîngerei sa vrátila pred tromi rokmi, doteraz bola doma so synčekom. Šesť rokov žila v talianskom Turíne, kde pracovala v cukrárni a v obchode so športovými potrebami. Zoznámila sa tu so svojím manželom. Už spolu sa na rok presťahovali do Francúzska a potom sa vrátili do Moldavska.

Cieľavedomá tridsiatnička sa na svoj život, na svoje mesto a na svoje kúpalisko pozerá bez sentimentu. Návrat domov bol výsledkom zložitého rodinného rozhodovania – manžel, ktorý je o niekoľko rokov starší, strávil na stavebných prácach v západnej Európe pol života a „už jednoducho nemohol a nechcel ďalej“, hovorí Veronica Černogalová. Vyštudovaná ekonómka by vo Francúzsku alebo v Taliansku aspoň nejaký čas ešte zostala, ale rozhodla sa vrátiť domov a skúsiť tam niečo naozaj veľké. Výsledkom je stavenisko, ktoré už má jasné obrysy a v júni sa naplní vodou a možno aj platiacimi návštevníkmi.

Na nápad manželov padli všetky životné úspory a ešte bol nutný bankový úver. Veronica Černogalová má v ruke prepočet, podľa ktorého by sa náklady mali vrátiť za šesť rokov a potom by kúpalisko malo začať zarábať. „Spokojná? To ešte neviem. Neviem, ako to dopadne. Som ale pyšná, pretože už je jasné, že to dotiahneme do konca,“ hovorí, keď stojí na okraji zatiaľ prázdneho bazéna. „Skúšame to. Keď už sme tu, nič iné nemá zmysel.“

Ľahké to mať nebude. Podľa medzinárodných rebríčkov sa v Moldavsku podniká najhoršie v Európe – porovnateľne s africkým alebo so stredoamerickým priemerom.

Tento projekt je spolufinancovaný vládami Česka, Maďarska, Poľska a Slovenska cez Vyšehradské granty z Medzinárodného vyšehradského fondu. Misiou fondu je presadzovať myšlienky udržateľnej regionálnej spolupráce v strednej Európe. 

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

On The Move

Svet

Teraz najčítanejšie