Zdravotný klaun: Keď Tomáško prišiel o nohu, z balóna sme vyrobili supernohu s 10 prstami
Klaun vyhľadáva trápnosť, snaží sa ju prijať a pretaviť na humor. Klaun je človek, ktorý búra spoločenské tabu a robí to cez svoj nevinný charakter, že veci myslí dobre, ale celé sa to skončí katastrofou, vraví v rozhovore Pavel Mihaľák.
Ako sa z vás stal Dodo Cikaj?
Ten príbeh je milý, nevinný a nečakaný. Pred desiatimi rokmi som pracoval v divadle v Prešove, bol som veľmi zaneprázdnený, no keď prišla ponuka zúčastniť sa výberového konania na zdravotných klaunov, prihlásil som sa. Lákalo ma to. Keď som bol na workshope, bola pauza na záchod a kolega vedľa mňa mi hovorí, „do-do-do-docikaj a poď“. Zajakal sa od vzrušenia z workshopu a z toho to vzniklo. (smiech)
Aká je vaša klaunská osobnosť?
Rozdiel medzi hercom a klaunom je, že herec sa naučí nejakú postavu do konkrétnej hry. No klaun si svoj charakter buduje celoživotne a vychádza zo svojich osobnostných daností či skôr ne-daností, zlyhaní a nedokonalostí. Dodo Cikaj miluje hudbu a muzikoterapiu, čo je jeho „odbornosť“. Hrá na akýkoľvek nástroj, väčšinou ukulele, no do nemocnice si doniesol aj flautu či klarinet. Veľmi rád by hral vo filharmónii, no akosi mu to nevychádza. Hovorievam, že sme asi jediná inštancia na svete, kde sa učíme byť blbí a blbší – humorné situácie vznikajú z nevinnosti, že to klaun myslí dobre, ale je taký blbý, že to vypáli úplne inak, ako by malo. Postupom času som si osvojil aj ďalšie zručnosti, napríklad žonglovanie. V minulosti som sa venoval akrobatickému rokenrolu a parašutizmu, takže akrobaciu mám v sebe. Práca s telom je počas klauniády dôležitá, aby sme neboli iba dvaja standupisti, ale vystúpenie bolo živé a rozpohybované. Nabúrať nemocničný stereotyp môžete tým, že inému klaunovi vyleziete na plecia alebo sa postavíte na parapetu.
Prečo klopete, keď vchádzate za pacientom do nemocničnej izby?
Lekár či sestrička potrebujú spraviť svoju prácu efektívne, tak vojdú do izby bez klopania, aby spravili potrebný úkon. Človek stráca intimitu a osobný priestor. Preto klopeme na dvere a pýtame sa, či môžeme vojsť, aby sme poskytli šancu na odmietnutie. Ak rodič alebo dieťa povedia „nie, ďakujeme“, veľmi ich to posilňuje, lebo pri zdravotníckom personále takú možnosť nemajú. Keď odmietnu, môžete povedať „jasné, akceptujem, ja by som tiež nechcel“. Potom skúsite krátky rozhovor na dve minútky a veľmi často sa to zlomí, takže povedia „poďte, keď ste už tu“. Základom je, aby mal klaun silnú empatiu a vedel vycítiť, ako má zareagovať.
Prečo nosíte biele plášte?
Aby sme pomohli búrať syndróm bieleho plášťa. Mal som osobnú skúsenosť, keď operovali môjho trojročného syna. Ako rodič som ho na zákrok pripravoval a hovoril mu, že ho idú opraviť a pomôcť mu, no keď prišla sestrička do izby, videl som paniku v očiach,
