Jeden z najväčších zločincov v dejinách Slovenska zmizol bohatý a nevedno kam

Pred druhou svetovou vojnou mal v Pezinku tamojší občan Max Kohn železiarstvo. Ako takmer všetci slovenskí židia, aj on o svoj obchod a celý majetok počas holokaustu prišiel. Zarizoval – teda ukradol s pomocou štátu – mu ho starý otec Martina Glváča (Smer).

Túto arizáciu spomíname ako ilustráciu, že vôbec nejde o takú ďalekú a zabudnutú minulosť, ako by sa mohlo zdať.

Preto je veľmi dôležité, ako sa spoločnosť so slovenským holokaustom vyrovná. Či ho bude považovať za niečo, čo sa jej netýka, alebo si podiel Slovenska na hrozných zločinoch dokáže priznať a aj sa z neho poučí.

Prečítajte si

Stiahnite si zadarmo príručku o slovenskom štáte

Najhoršia veta Ľuda Ondrejova

Ľudo Ondrejov. Žiaci sa o ňom učia v škole ako o spisovateľovi, kníhkupectvá ponúkajú jeho knihy, nájdeme ich v knižniciach a mnohí ich máme doma. Pri čítaní Zbojníckej mladosti potom deťom ani nenapadne, že rovnaký muž dokázal napísať aj toto: „Zaistením a odtransportovaním týchto židov obchod ničím neutrpí ani po stránke hospodárskej.“

Ondrejov takýto list poslal úradom v júni 1942. V tom čase už zarizoval (ukradol) známe bratislavské kníhkupectvo rodiny Steinerovcov a jeho pôvodní majitelia mu boli na obtiaž.

Od marca 1942 prebiehali deportácie desaťtisícov slovenských židov do vyhladzovacích táborov. Táto jediná veta v tom čase vlastne znamenala rozsudok smrti.
Steinerovcov mohlo zachrániť iba to, že by ich režim považoval za nenahraditeľných. V prípade kníhkupcov bola šanca mizivá a ak ich arizátor rovno označil za nepotrebných, tak defacto nulová.

Majitelia obchodu naozaj v auguste zomreli v Osvienčime, kam ich odvliekli krátko potom, ako Ondrejov napísal najhoršiu vetu vo svojom živote. Pani Steinerovú roztrhali strážne psy, pán Steiner zomrel v plynovej komore.

Po roku 1989 sa potomkom rodiny, ktorí prežili holokaust, podarilo získať obchod späť. Je na Ventúrskej ulici v Bratislave. Netreba teda chodiť na školské výlety až do Osvienčimu, aby sme dokázali zločiny vojnového slovenského štátu pochopiť. A netreba chodiť ani do Bratislavy. Podobné príbehy sa stávali po celom Slovensku.

Úradník, ktorý to vymyslel

Keď sa hovorí o slovenskom holokauste, diskutuje sa najmä o tom, aká bola zodpovednosť jednotlivých predstaviteľov režimu. Lenže oni „len“ vydávali politické rozhodnutia, zločiny kryli svojou autoritou a vytváraním nenávistnej nálady, ktorá budúce zverstvá podnecovala a ospravedlňovala.

Niekto ich však musel vymyslieť, naplánovať a uskutočniť. V prípade Slovenska tým niekým bol