Denník N

Ako vyzerá prototyp politika – prevracača kabátov

Zdeněk Fierlinger, Hana Benešová a Edvard Beneš na oslavách konca vojny v Bratislave. Foto – TASR
Zdeněk Fierlinger, Hana Benešová a Edvard Beneš na oslavách konca vojny v Bratislave. Foto – TASR

Žiadne „medziobdobie“ sa nezaobíde bez prisluhovačov, ktorí sa chvíľu tvária ako reprezentanti jedného systému, potom sa tvária bezpartajne a nakoniec sú z nich jasní exponenti novoutvoreného zriadenia.

Zásadné politické zmeny v našich dejinách vyžadovali okrem nových politických hviezd aj politikov prepájajúcich to staré s tým prichádzajúcim. Tí dodávali novému režimu legitimitu, pomáhali ho inštalovať a za zásluhy si v ňom väčšinou hoveli. Sú to prevádzači medziobdobiami, prievozníci nemennej politickej konformity. Hrali v očiach spoločnosti väčšinou negatívnu úlohu ako prevracači kabátov, zradcovia a pokrytci. Politológovia ich označujú za pragmatikov, realistov a konjunkturálnych politikov.

Gustáv Husák po tom, čo mu spravili súdruhovia v boji za krajšie zajtrajšky v 50. rokoch 20. storočia, bol jednou z hybných síl Pražskej jari, ale už po auguste 1968 konštituoval normalizáciu a oživoval kult svojich trýzniteľov, akým bol napríklad Klement Gottwald. V novembri 1989 sa tiež našlo zopár „umiernených“ komunistov, s ktorými sa dalo dohodnúť a výrazne prispeli k zmene pomerov a dokonca sa aj ich zásluhou nedemokratický systém menil na demokratické pomery.

Od hlinkovcov ku komunistom…

Bol to premiér vlády národného porozumenia Milan Čič, do roku 1989 minister spravodlivosti SSR, alebo Marián Čalfa, predseda federálnej vlády po novembri 1989 a dovtedy minister komunistickej federálnej vlády. V menšom alebo väčšom rozsahu je týchto príkladov na tisíce, od celoštátnej úrovne po tie najmenšie slovenské viesky.

Z hlinkovcov sa stávali komunisti, z komunistov demokrati a tak podobne. Z mečiarovcov sa stávali dzurindovci a neskôr ficovci… dnes je všetko akurát rýchlejšie a nestabilnejšie, inak „obracať“ sa treba vždy.

Nedávno v médiách prebiehala debata, či rok 1945 priniesol oslobodenie alebo nás rovno uvrhol z jednej totality do druhej. Dôležité je, že žiaden prelom sa nedeje bez prisluhovačov, ktorí sa chvíľu tvária ako reprezentanti jedného systému, potom sa tvária bezpartajne a nakoniec sú z nich jasní exponenti novoutvoreného zriadenia.

Typický muž medziobdobia

V českých krajinách sa o jednom takom farizejovi hovorí viac, ale mali by sme ho poznať tiež, je ním Zdeněk Fierlinger. Viedol československú vládu Národného frontu Čechov a Slovákov v rokoch 1945 – 1946 ako sociálny demokrat s „dôverou“ od komunistov.

Je to typický muž „medziobdobia“, ktorý sa uplatnil v každom prežitom režime a splnil svoju predurčenú úlohu. Jeho osud je veľmi zaujímavý. Pracoval pre americkú firmu v cárskom Rusku, stal sa úspešným československým legionárom v Rusku, USA a Francúzsku. Počas prvej ČSR bol kariérnym diplomatom a hájil mladú demokraciu napríklad v USA či vo Švajčiarsku. Od polovice 20. rokov 20. storočia bol politicky činný v sociálnej demokracii.

Rozumel si s Edvardom Benešom do tej miery, že bol jeho susedom. Vždy však mal slabosť na Rusko, napísal knihu o Sovietskom zväze a povráva sa, že bol agentom NKVD. Minimálne v časti obdobia, keď pôsobil ako československý diplomat v ZSSR od roku 1937 do roku 1945. Počas druhej svetovej vojny bol tiež predstaviteľom odboja v Moskve, tam pravdepodobne pochopil, kam smeruje povojnové usporiadanie sveta, a veľmi sa tomu ani nebránil, keďže v rámci sociálnej demokracie vždy predstavoval „ľavé krídlo“.

Svoju historickú úlohu zohral práve po vojne, keď okrem predsedania vláde národnej jednoty viedol aj sociálnu demokraciu, kde presadzoval úzku spoluprácu s KSČ. Pred februárom 1948 ho síce v strane odstavili na druhú koľaj, ale po februári bol tvorcom „zjednotenia“ evolučných socialistov s revolučnými a fakticky sa pričinil o likvidáciu sociálnej demokracie v Československu, čiže spolupracoval na deinštalácii akej-takej demokracie v ČSR. Za to všetko bol náležite ocenený a až do vysokého veku zastával rôzne vysoké štátne funkcie a bol v predsedníctve KSČ.

Pikoškou je to, že v roku 1968 bol zvolený do delegácie Národného zhromaždenia, ktorá mala na sovietskom veľvyslanectve protestovať proti okupácii. Bol podrobený kritike a v roku 1969 sa musel vzdať väčšiny funkcií. Vo Federálnom zhromaždení vydržal až do roku 1971. V tom čase už mal 80 rokov.

Český historik a politológ Michal Pehr o ňom tvrdí, že sledoval iba svoje záujmy a tomu prispôsoboval svoje konanie. Chcel byť jednoducho úspešným človekom s elitným postavením. Vždy sa vraj vedel prikloniť na tú správnu stranu a v čase vlády jednej strany zdarne kľučkoval medzi jednotlivými mocenskými silami vnútri KSČ.

Posledný dôkaz u nás

Tento typ ľudí pre svoj osobný blahobyt, ambície a chuť po úradoch neváha byť súčinný s akoukoľvek aktuálnou mocou.

Posledným dôkazom je u nás dianie okolo NKÚ. Niektorí aj zakladali opozičné strany, boli nominanti a zástupcovia týchto strán v politike a inde, potom sú nominanti opozície, ale akoby boli kandidátmi vládnej strany a nakoniec získajú takmer výlučne podporu vládnej strany a v úrade vyhlásia, že zmeny ani nie sú potrebné.

To sa týka aj poslancov prebehlíkov a mnohých iných. Čo by si slovenská politika počala bez prototypu konjunkturalistického politika?

Teraz najčítanejšie