Denník N

Koniec 80. rokov zažil ako študent aj ako fotograf, po sviečkovej demonštrácii mu eštebáci zhabali film

Marián Sedílek. Foto - Post Bellum
Marián Sedílek. Foto – Post Bellum

Novinár a fotograf Marián Sedílek sa narodil 21. apríla 1968 v Ružomberku. Jeho otec pôsobil ako vojak z povolania v Československej ľudovej armáde. Mama pracovala ako upratovačka, neskôr ako predavačka v potravinách. Marián vyrastal v Piešťanoch, kam sa presťahovali kvôli otcovým pracovným povinnostiam na letisku.

Komunizmus sa javil ako bezpečný

Rodičia, ktorí sa narodili počas 2. svetovej vojny, vnímali komunistický režim pozitívne. „Rodine to pomohlo dostať sa do akejsi bezpečnej zóny. Otec ako príslušník armády bol v princípe zabezpečený, bol oblečený od ponožiek až po čapicu. Mali sme štátny byt, rodičia prácu, boli sme, ako sa hovorí, na poriadku.“

Doma sa veľa o politike nerozprávali, Marián však začal vnímať rozpory medzi tým, čo sa verejne deklarovalo, a skutočnosťou.

Post Bellum je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

V Piešťanoch sa každoročne konávali medzinárodné preteky automobilov a motocyklov aj zahraničných tímov. Marián rád fotografoval a v depe pretekov využil príležitosť odfotiť si autá a motorky, ktoré bežne na cestách nebolo možné zhliadnuť. Popritom oslovoval výrobcov a predajcov a nechával si zasielať ich prospekty a nálepky. Jeho otec však mal strach, aby ho niekto neudal za to, že mu chodia listy z kapitalistickej cudziny, a tak od syna chcel, aby s tým prestal.

„Vtedy som si uvedomil, že to nie je normálne, aby človek mal strach z toho, čo dostane do schránky.“

Marián Sedílek. Foto – Ľubomír Kiraľ-Varga

Socialistický zväz mládeže a jeho „dobrovoľnosť“

Pioniersku organizáciu na základnej škole Marián nevnímal ideologicky, bral ju skôr ako voľnočasovú organizáciu. V rámci pionierskych oddielov najviac využíval možnosti turistiky. Prvý máj vnímal ako nezmyselné pochodovanie, inak tomu ako dieťa nepripisoval veľký význam.

Na gymnáziu bol ideologický tlak SZM už citeľnejší. Škola vydávala študentský časopis a Marián Sedílek ako jeho šéfredaktor bol aj členom celoškolského výboru SZM. V treťom ročníku sa stal „patrónom“ jednej z prváckych tried. Jeho úlohou bolo urobiť aj nábor študentov do SZM, čo sa považovalo za formálnu záležitosť.

„Jeden študent však uviedol, že on do SZM vstúpiť nechce. Keďže SZM sa svojimi stanovami deklaroval ako dobrovoľná organizácia, bral som to normálne, že predsa človek má právo rozhodnúť sa aj nebyť členom.“

Skutočnosť však bola iná. Triedny učiteľ musel vysvetľovať vedeniu školy, ako je možné, že má v triede žiaka, ktorý odmieta vstúpiť, a na žiaka bol tiež vyvíjaný nátlak. To bola jedna z prvých vážnych negatívnych skúseností s komunistickým režimom.

Generálny štrajk (zľava): Milan Novotný, Stanislav Šimko, Martin Homza, Róbert Letz, Radoslav Števčík, Dionýz Hochel, Patrícia Petergáčová. Foto – Marián Sedílek

Štúdium v zovretí ideológie

Na žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského sa Marián dostal v roku 1986 až po odvolaní.

„Napodiv som si naozaj myslel, že budem môcť slobodne písať,“ hovorí dnes so smiechom.

Samozrejme, že po čase nastalo precitnutie, hoci zákazy, o čom smú a nesmú písať, neboli explicitné.

Čo ho však najviac zarazilo, bolo, že okrem minima odborných predmetov zahŕňalo vysokoškolské štúdium množstvo ideologického vzdelávania. „Žiadne dejiny literatúry, žiadne tvorivé diskusie. Mali sme však dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia a Komunistickej strany Československa, marxisticko-leninskú filozofiu, vedecký ateizmus, dejiny marxizmu-leninizmu, dejiny žurnalistiky ZSSR a socialistických krajín, kritiku buržoáznych teórií a praxe žurnalistiky a iné.“ Študenti to podľa pamätníka brali ako nutné zlo.

Vtedy už v Sovietskom zväze vládol Michail S. Gorbačov a jeho nový spôsob vlády vnímali na univerzitách zväčša pozitívne. Najmä mladá generácia dúfala, že „glasnosť a perestrojka“ sa dostane postupne aj do Československa, no nakoniec prišlo rozčarovanie.

Hneď na začiatku štvrtého ročníka Marián spolu so spolužiakmi pripravoval založenie nového nezávislého vysokoškolského časopisu Proglas. Do prvého čísla pripravil reportáž zo spomienkového zhromaždenia na Bradle pri príležitosti 70. výročia smrti Milana Rastislava Štefánika.

„Problém s Proglasom bol ten, že ako časopis študentov filozofickej fakulty by sme ho oficiálne museli vydávať pod záštitou SZM. Nechápali sme, prečo to nemohlo byť inak, pripravovali sme sa aj na vydávanie časopisu vo forme samizdatu. Prvé číslo nakoniec, aj vzhľadom na dynamiku druhej polovice roka 1989, vyšlo až vo februári 1990.“

Spolu s Mariánom Sedílkom časopis pripravovali mnohí jeho spolužiaci z fakulty: Svetoslav Bombík, Daniel Bútora, Pavol Cesnak, Tomáš Hrivnák, Dionýz Hochel, Martin Homza, Ján Hučko, Ľubomír Kiraľ-Varga, Michal Kovalčík, Jozef Lupták, Peter Maťovčík, Milan Novotný, Boris Strečanský.

Sviečková manifestácia a vodné delá

V marci 1988 študentom na Filozofickej fakulte UK odporúčali nezúčastniť sa plánovaného a údajne „protištátneho“ zhromaždenia veriacich za náboženské práva, ktoré dostalo názov Sviečková manifestácia. Napriek tomu tam spolu so spolužiakmi išli.

„Ľudia stáli na námestí, držali sviečky, modlili sa. Vytláčali ich autá s radlicami a zrazu dostali dávku z vodného dela.“

Mariána prítomnosť polície na akcii neprekvapovala, no zásah vodnými delami proti pokojne demonštrujúcim ľuďom nikto nečakal. „Potvrdilo sa mi, že hoci vtedajšia ústava zaručovala náboženskú slobodu aj slobodu prejavu, režim reálne tieto slobody potláčal.“

Foto – Marián Sedílek

Poznávacie znamenia režimu

Marián sa zúčastnil v júni 1989 aj bratislavského koncertu americkej folkovej speváčky Joan Baez, ktorá z pódia pozdravila Václava Havla za mohutného potlesku publika. Na jej pozvanie prišiel na pódium aj Ivan Hoffmann a zaspieval známu pieseň Nech mi nehovoria. Aby prerušili jeho spev, v sále vypli elektrinu. Marián o tom napísal báseň do Pravdy, no nikdy ju neuverejnili.

Napriek tomu Marián stále očakával, že sa niečo pohne, že s „glasnosťou“, ku ktorej sa hlásila aj komunistická moc v Československu, sa otvoria archívy novín z roku 1968 a ďalšie témy, presne tak ako sa to dialo v Maďarsku alebo v Poľsku. Len nie u nás.

Ešte v lete 1989 musel v rámci vojenskej katedry absolvovať povinné mesačné sústredenie v Mikulove na Morave. Na jeseň toho istého roka už udalosti nabrali rýchlejší spád.

Bratislavská päťka

Posledným pokusom komunistického režimu na Slovensku o zastrašenie opozície bolo zatknutie členov tzv. bratislavskej päťky v auguste 1989. Spolu so spolužiakmi sa Marián Sedílek zúčastňoval na podporných zhromaždeniach pri Justičnom paláci v Bratislave. Jedno z nich, ktoré sa konalo v pondelok 13. novembra, aj fotografoval. Hneď po zhromaždení sa so spolužiakmi vrátil do školy, na hodinu vedeckého komunizmu.

„Keď sme prišli k výťahu, zrazu sa pri mne objavili dvaja muži a pýtali odo mňa film s fotkami zo zhromaždenia, pretože som fotografoval aj príslušníkov tajnej polície. Bol som situáciou taký prekvapený, že film som im bez väčších námietok odovzdal.“

Až v učebni si uvedomil, že na snímkach zachytil aj spolužiakov, a tak jeho film môže byť použitý ako dôkazový materiál proti zúčastneným. Bola to jeho prvá a, našťastie, aj posledná skúsenosť so Štátnou bezpečnosťou.

Foto – Marián Sedílek

Nežná revolúcia

Vo štvrtok 16. novembra 1989 sa v Bratislave konala študentská manifestácia, ktorou si študenti chceli uctiť Medzinárodný deň študentstva. Zároveň demonštrovali za skvalitnenie vzdelávacieho systému v Československu a za dialóg.

„Vyšli sme z podchodu na terajšom Hodžovom námestí a ako živá reťaz sme pochodovali cez Hviezdoslavovo námestie k našej škole. Monitorovali nás autá verejnej bezpečnosti, ale nijako nezasahovali. Skandovali sme heslá ‚Chceme dialóg‘, ‚Chceme reformu školstva‘ či ‚Nechceme jadrový reaktor‘.“

Pochod sa zastavil pred ministerstvom školstva na dnešnej Dobrovičovej ulici. K mase študentov vyšiel z budovy ministerstva tajomník bratislavského mestského výboru KSS Gejza Šlapka, ktorý sa začal so študentmi rozprávať. „Snažil sa našu nespokojnosť rozkrájať na nepodstatné problémy, no sľuboval, že dialóg bude pokračovať.“

So študentskou manifestáciou však nie všetci okoloidúci prejavovali sympatie. „Ľudia tlieskali, slovne nás povzbudzovali, ale boli aj takí, čo sa pýtali, prečo tu robíme bordel. Podobne ako aj dnes,“ uvádza analógiu medzi demonštráciami spred takmer 30 rokov a súčasnými občianskymi protestmi.

Z mítingu na Hviezdoslavovom námestí. Foto – Marián Sedílek

O brutálnom policajnom zásahu proti študentom v Prahe o deň neskôr sa Marián dozvedel z televíznych novín až cez víkend. V pondelok 20. novembra 1989 sa študenti Filozofickej fakulty UK zhromaždili vo vestibule školy na Šafárikovom námestí. Študenti čítali vyhlásenie, ktorým sa proti zásahu štátnej moci proti študentom ohradili.

Jednotliví študenti sa postavili do okna a každú časť vyhlásenia prečítal niekto iný, v prípade, že by z toho mohli vzniknúť nepríjemnosti. Následne sa študenti presunuli do auly školy, kde diskutovali s vedením. Komunistickí profesori na fakulte však na veľkú nespokojnosť študentov neprejavili študentom žiadnu podporu, vyčkávali. Študenti ešte v ten deň vstúpili do štrajku.

Hlavnou požiadavkou študentov bolo vyšetrenie zásahu na Národnej triede v Prahe a vyjadrenie podpory pražským študentom, ďalšími bola demokratizácia školstva a končilo sa to článkom o odstúpení vedenia KSČ.

Obavy, že sa ani po policajnej brutalite nič nezmení, mali študenti od začiatku. „Počítali sme s tým, že ak sa komunistická strana udrží pri moci, môžeme byť perzekvovaní. Vraveli sme si, že všetkých nás zavrieť nemôžu, a ak, tak nie nadlho. Vo všetkých štátoch naokolo sa už diali zmeny, nemohli sme dlho ostať nemenným ostrovom. Ale tá obava tam bola.“

Protesty na Námestí SNP v Bratislave. Foto – Marián Sedílek

Ponovembrové otázky, Mečiar a rozdelenie Československa

Marián Sedílek do politiky vstúpiť nechcel, neangažoval sa ani vo výboroch študentského hnutia či v študentskom výbore na fakulte. „Pravdupovediac som sa na to necítil. A tiež som si ako novinár chcel držať nezávislosť.“

Vznik ďalších politických strán od začiatku roku 1990 vnímal pozitívne. Vyrušovala ho jedine SNS pre jej nenávistnú nacionalistickú rétoriku.

O spolupráci s ŠtB si myslí, že niekedy naozaj nebolo jednoduché eštebákov odmietnuť. Deklaruje to svojou nepríjemnou skúsenosťou so zhabaným filmom, ktorá, našťastie, zostala bez následkov. Snažil sa často hľadať vysvetlenie sám pre seba. „Keď nepoznám súvislosti, nedovolím si nikoho odsúdiť.“

Nástup Mečiara považuje za ideovú katastrofu pre Slovensko a spomína si, že spoločnosť bola jeho pričinením taká polarizovaná, že viaceré rodiny sa vinou politiky na dlhé roky rozhádali.

„Aj keď som na Slovensko hrdý, stále si myslím, že na rozdelenie republiky sa mali ľudí spýtať v referende. Z rozpadu Československa som bol smutný.“

Foto – Marián Sedílek

Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1990 sa Marián zamestnal v týždenníku Mladé rozlety. Po civilnej vojenskej službe, počas ktorej slúžil ako sanitár v nemocnici, začal v roku 1992 pracovať v denníku Smena.

V roku 1993 spolu s väčšinou redakcie prešiel do nového denníka SME. V roku 1996 začal pracovať v oblasti public relations. V súčasnosti (2019) žije s rodinou v Bratislave a pracuje ako finančný poradca.

Nielen mladej generácii odkazuje, že sloboda a demokracia nie sú zadarmo a natrvalo, treba si ich udržať. Ako jedinú cestu vidí nenásilie.

„Mysleli sme si, že totality sme sa zbavili navždy, ale vôbec to tak nemusí byť. Nemusíme si to ani uvedomiť a môžeme tu mať zrazu podobný systém ako ten, ktorého vládu sa nám v roku 1989 podarilo ukončiť.“

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie