Denník N

Jezuita Tomáš Jellúš: Nepriateľom kresťanstva je ubližovanie akémukoľvek človeku, nie liberalizmus

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Namiesto kultúrnych dialógov sa dnes vedú kultúrne vojny. Takmer nikto nehľadá, všetci chcú len hlásať. V Denníku N sme sa preto rozhodli vykročiť z vlastnej komfortnej bubliny.

Veľkonočnou nedeľou štartujeme novú rubriku Nedeľná nekázeň.

Priestor v nej dostanú hosťujúci autori, ktorí našli odvahu vstúpiť s kresťanským pohľadom na svet do prostredia, ktoré aj ich vlastní často označujú za nepriateľské.

Od vás, našich čitateľov, nechceme, aby ste s ich textami súhlasili. Chceme len, aby ste ich čítali. Bez predsudkov.

Všetkých vám predstavíme postupne prostredníctvom rozhovorov. Prvým z nich je jezuita Tomáš Jellúš.

Ako ste sa dostali k viere v Boha? Výchova v rodine? Výsledok vlastného hľadania?

Vieru v Boha som dostal v dobrej a veriacej rodine. Ale každá viera musí byť aj výsledkom vlastného hľadania, spochybňovania, nečakaných zákrut, komplikácií a otázok, inak ostane detinská alebo sa môže prehupnúť do fanatizmu a sektárstva, či folklóru a tradícií. Sú ľudia, ktorí môžu mať vieru v opise práce, a predsa skutočne neveria.

Ako sa rodilo vaše rozhodnutie pre kňazskú službu? 

Odpovede duchovných na túto otázku bývajú často také „nadnesené“, priam odtrhnuté od života. U mňa to bolo veľmi jednoduché. Chcel som byť nejakým spôsobom osožným pre svet, tak som najprv chcel ísť za lekára, ale potom som zistil, že mnohých ľudí trápia aj vnútorné smútky, a tak som v sebe cítil pozvanie ku kňazskej službe.

Čo sú kľúčové vlastnosti dobrého farára?

Farár by mal byť predovšetkým ľudský, až potom veriaci. Je tu pre ľudí, nie pre seba. Mal by „smrdieť“ človečinou. Dobrým testom je: ako sa v jeho prítomnosti cítia napríklad ľudia, čo majú iný svetonázor? A s akým pocitom od neho odchádzajú? Byť uznávaným len vo vlastnom svete, v rovnako zmýšľajúcom prostredí, je jednoduché, ale zrelý človek vie byť priateľom aj pre človeka, ktorý je „iný“. Ježiš to tak chcel, aby nás bolo poznať podľa lásky.

O čo podľa vás katolíci prichádzajú tým, že nesvätia ženy? 

Ženy majú vynikajúce vlastnosti, ktoré mužom chýbajú. Sú vrchol stvorenstva, keďže podľa biblickej správy boli stvorené až po mužovi. Sú jemné, dobré, citlivé a inteligentné a aj zrelšie ako „pudoví“ muži. Privítal by som, ak by v Cirkvi mali väčší priestor, a to aj vo vedení. A myslím, že súčasný pápež František na tom aj pracuje. Cirkev je ochudobnená, ak by ju viedla len hŕstka starých zatrpknutých chlapov. Na druhej strane žena aj muž majú už podľa prirodzenosti svoje vlastné úlohy. Preto napríklad chlap nemôže byť matkou a je to v poriadku. Nebudem tu preto otvárať otázku svätenia žien. Sú však iné služby v Cirkvi, aj vedúce, kde by som ich veľmi rád videl.

Je dôležitejšie, aby kňaz vedel rozprávať alebo počúvať? 

Máme dve uši a len jedny ústa, myslím, že je to od prírody veľmi jasné znamenie. A predovšetkým kňaz by mal vedieť počúvať. Často však len počúva, aby poučoval, nie aby porozumel. Ak má už vopred pripravenú odpoveď, nie je to správne. Každý človek má svoj vlastný príbeh, ktorému treba pozorne načúvať.

Kňazi u nás historicky patrili k spoločenským autoritám. Mali by nimi byť aj v dnešnej sekulárnej spoločnosti?

Nemyslím, že to bola šťastná skutočnosť. Komu sa cnie po Cirkvi, čo mala takú moc? Len fanatickým „chudákom“, ktorým nejde o vieru v Boha, ale len o vlastné ego. Kňaz nemá byť autoritou, ale služobníkom. Vidím ho viac v oblasti liečenia ducha ako v riadení alebo autorite. Každý máme svoje svedomie, kde počúvame volanie k vyšším hodnotám lásky. Nepotrebujeme, aby nás niekto poučoval. Kde je kňaz potrebný, je dodávanie útechy, svetla a vnútornej radosti. V dnešnej dobe, kde depresie postihujú čoraz viac populácie, je duchovné sprevádzanie čoraz aktuálnejšie.

Ako vnímate sekularizáciu? Má cirkev proti nej bojovať?

Cirkev tu nie je na to, aby proti niečomu bojovala. Ona má opatrovať, chrániť a pomáhať. Pápež František pekne prirovnal Cirkev k nemocnici. Nie je to vládna budova. Aj keď mnohí by ju tak radi videli. Sekularizácia môže byť aj dobrým javom, nemá len negatívne dôsledky. Veď si len zoberte, koľko nepokoja spôsobilo miešanie sa Cirkvi do politiky. Aj na Slovensku.

Je nepriateľom kresťanstva liberalizmus?

Nepriateľom kresťanstva je ubližovanie akémukoľvek človeku, pošliapanie jeho dôstojnosti a nie liberalizmus. Sú ľudia v Cirkvi, ktorí ustavične len hľadajú nepriateľov, a je to choré. Asi je to dedičstvo komunistickej doby, že sú ľudia, ktorých zmyslom života je proti niečomu ustavične bojovať. Máme teraz toľko pochodov, protestov a agresívnych statusov na sociálnych sietiach, že slovo kresťan sa už automaticky spája s nálepkou „moralizátor“. Viac by ma oslovila nálepka „dobrý človek“, ktorý rád pomáha a je štedrý.

Myslíte si, že naozaj prebieha kultúrna vojna? A je podľa vás možný aj kultúrny mier?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Nedeľná nekázeň

Podcast Denníka N

Teraz najčítanejšie