Myslia si, že sú najmenší rasisti a sexisti, no v skutočnosti majú najväčšie predsudky

Americký prezident Donald Trump sa v minulosti údajne vyjadril, že viaceré krajiny v Latinskej Amerike a Afrike sú „prdel sveta“ (z angl. shithole), „všetci Haiťania majú AIDS“ a Nigérijčania žijú v chatrčiach.

Hoci viaceré vyjadrenia neskôr poprel, iní potvrdili, že sa vyjadroval „nenávistne, vulgárne a rasisticky“.

Trump na svoju obranu následne podotkol: „Som najmenej rasistický človek, akého ste kedy stretli.“

Uvedeným citátom sa začína nový článok, ktorý tento mesiac vydali psychológovia Keon West a jeho kolegyňa Asia Eaton v časopise Personality and Individual Differences.

Autori pôsobia na Goldsmiths, University of London a Florida International University.

Článok sa venuje Dunning-Krugerovmu efektu, ktorý znamená, že svoje znalosti a schopnosti najviac preceňujú tí, ktorí ich majú najmenšie.

Vedcov v novej štúdii zaujímalo, či spomenutý jav platí aj v oblasti rasizmu a sexizmu, takže skúmali, či sa jedinci s nenávistnými postojmi k ľuďom odlišnej farby pleti a pohlavia v najväčšej miere považujú za rovnostárskych (z angl. egalitarians) a bez predsudkov.

Potvrdili Dunning-Krugerov efekt

Prvého experimentu sa zúčastnilo niečo vyše 140 londýnskych vysokoškolákov. Respondentov požiadali, aby na škále od 0 po 99 ohodnotili, či sú menej rasistickí ako (1) ich spolužiaci a (2) iní ľudia v Spojenom kráľovstve. Ak zadali 50, znamenalo to, že sa považujú za čistý priemer.

Následne sa ich vedci pýtali na pocity spojené s černochmi, ktoré mohli kolísať na škále od 0 (mimoriadne nepriaznivé) po 99 (mimoriadne naklonené).

Účastníci experimentu vyplnili aj implicitný asociačný test (IAT), ktorý meria silu asociácií medzi určitými kategóriami (Afroameričan…) a znakmi (príjemný, šťastie, utrpenie…).

Pri teste sa vychádza z predpokladu, že stereotypné odpovede nám napadajú akosi automaticky, takže budú spojené s najkratším reakčným časom.

Na okraj dodajme, že implicitný asociačný test je v ostatnom období tvrdo kritizovaný. Vytýkajú mu neschopnosť predpovedať reálne správanie ľudí a aj to, že ak ho účastníci podstúpia opakovane, často dosahujú odlišné výsledky. Hlavný autor štúdie Keon West k tomu pre Denník N dodal: „Implicitný asociačný test je užitočný pri detegovaní predsudkov, ktoré sa týkajú neurčitých situácií alebo situácií, pri ktorých niet času na rozmysel. Na druhej strane, test má limity a nie je zázračný – predstavy, že je akýmsi špeciálnym detektorom lži či akože neomylným oknom do sveta predsudkov, pochádzajú najmä od laikov. Test má obmedzenia, no tie nijakým spôsobom nepodlamujú 20 rokov jeho úspechov.“

Autori štúdie zistili, že účastníci experimentu sa v prevažnej miere považovali za menších rasistov ako zvyšok populácie. Zároveň sa ukázalo, že ľudia, ktorí v najväčšej miere vykazovali rasistické postoje, si najviac mysleli, že ľudí hodnotia rovnako bez ohľadu na farbu pleti a nemajú predsudky.

Kurz nezafungoval

Po skončení testu ľudia absolvovali dvojhodinový kurz, na ktorom si rozobrali jeho výsledky a prednášali im o chybách mysle (z angl. biases), rasizme a spôsoboch, ako s ním bojovať.

Potom si test spravili ešte raz. „Kurz nemal na ľudí žiaden vplyv, čo sa týka ich sklonu nadhodnocovať výskyt vlastných rovnostárskych postojov,“ píšu autori v štúdii. To znamená, že aj po intervencii ľudia naďalej trpeli rozporom medzi tým, za koho sa považujú („som menší rasista ako iní“) a skutočnými postojmi, ktoré neboli naklonené ľuďom inej farby pleti.

Druhý experiment sa podobal na ten prvý, no mierne ho upravili tak, aby sa týkal témy sexizmu. Výsledky v podstate kopírovali predošlé zistenia, že (1) ľudia v prevažnej miere hodnotili svoje postoje ako rovnostárske (nie sexistické), (2) najviac ich preceňovali tí, ktorí sa javili ako najväčší sexisti a (3) tréning zameraný na to, aby boli ľudia skromnejší a nenafukovali svoje domnelé postoje, opätovne zlyhal.

„Jedinci, ktorí boli najväčší rasisti a sexisti, v najväčšej miere preceňovali svoju mieru rovnostárstva. Zo zistení vyplýva, že ľudia s najväčšími predsudkami najviac popierajú nedostatky (z angl. biases) vlastnej mysle, pretože im chýba zručnosť nevyhnutná na to, aby rozpoznali, či sú alebo nie sú rovnostárski,“ píšu autori v štúdii.

Nedostatkom štúdie je, že sa robila iba na študentoch, a je otázne, do akej miery sa zistenia dajú aplikovať aj na iných. Autori štúdie preto vyzývajú na replikáciu (zopakovanie) ich štúdie s inou vzorkou. Podľa vedcov mohol výsledky skresliť aj fakt, že počas experimentu sa ľudia chceli ukázať v lepšom svetle, takže nastavili vľúdnu – menej rasistickú a sexistickú – tvár. V reálnom živote tak môže byť rozdiel medzi deklarovanými a skutočnými postojmi ešte väčší.

Kontakt

Za užitočný nástroj, ako bojovať s predsudkami, považuje hlavný autor štúdie West kontakt s ľuďmi z menšiny. Kontakt funguje najlepšie vtedy, ak je pozitívny, deje sa v situácii vzájomnej spolupráce a rovnosti a existuje preň inštitucionálna podpora, napríklad zo strany úradov či iných autorít, vysvetlila v minulosti pred Denník N psychologička z SAV Barbara Lášticová.

West k tomu pre Denník N dodal: „Pýtať sa sociálneho psychológa, či kontakt môže znižovať stereotypy a predsudky, je ako pýtať sa epidemiológa, či vakcíny bránia vzniku chorôb. Existuje obrovské množstvo dôkazov, ktoré potvrdzujú, že odpoveď na obe otázky je áno. Vo vedeckej komunite o tom nikto nepochybuje. Ja však zaujímavé, že istá časť laikov si týchto faktov nie je vedomá alebo výskum ignoruje.“

Najväčšie sebavedomie ≠ najväčšie znalosti

O Dunning-Krugerovom efekte písal Denník N už viackrát, po prvý raz pred dvomi rokmi.

Jav má pomenovanie podľa autorov pôvodnej štúdie z roku 1999, psychológov Justina Krugera a Davida Dunninga, ktorí ukázali, že ľudia, ktorí si myslia, že vynikajú v humore, logickom uvažovaní či gramatike, v skutočnosti nemajú zmysel pre humor, nevedia logicky uvažovať a píšu s chybami.

Takí ľudia trpia podľa Dunninga s Krugerom hneď dvakrát: „Nielenže dospievajú k chybným záverom a robia zlé rozhodnutia, ale ich nekompetentnosť či absencia znalostí ich okráda aj o to, aby si toho boli vôbec vedomí.“

Naposledy písal Denník N o Dunning-Krugerovom efekte vo februári, keď kognitívny vedec Philip Fernbach z univerzity v Colorade a jeho tím vydali článok v časopise Nature Human Behaviour o tom, že „ľudia, ktorí boli najviac proti geneticky modifikovaným potravinám, o nich vedeli najmenej, no mysleli si, že vedia najviac“.

Dunning-Krugerov efekt je ukážkou toho, ako dramaticky sa môžu rozchádzať naše predstavy o sebe s realitou – tí, ktorí si myslia, že sú mimoriadne vtipní, prípadne morálni, lebo nie sú rasisti a sexisti, bývajú obyčajne najviac nudní a majú najväčšie predsudky.

Aktualizované 3. 5. o vyjadrenia hlavného autora štúdie Keona Westa.

Dostupné z: https://doi.org/10.1016/j.paid.2019.03.047