Denník N

Z domových schôdzí ho chytali depresie, susedov dal dokopy iným spôsobom

Dušan Martinčok. Foto - Michal Huštaty
Dušan Martinčok. Foto – Michal Huštaty

Spojil seniorov s mladými, psičkárov s ich kritikmi, nevrlých susedov mení na priateľov. Dušan Martinčok.

S partnerom Michalom ste najskôr v Luxembursku uzavreli registrované partnerstvo, neskôr aj manželstvo, mohli ste si tam adoptovať deti. Prečo ste sa vrátili žiť na konzervatívnejšie Slovensko? Ešte v roku 2017 tu podľa prieskumu SAV za susedov homosexuálov nechcelo 37 percent ľudí, hoci v porovnaní s rokom 1991 je to výrazný pokles – vtedy ich ako susedov odmietalo 61,8 percenta ľudí.

Áno, Slovensko je v porovnaní s Luxemburskom konzervatívnejšie. Tam je to krásna rozprávková krajina, kde veci dobre fungujú, kde sme my, gejovia, akceptovaní, všetko je to fajn, ale nás tešila práve výzva, ktorá súvisela s príchodom na Slovensko. Mali sme pocit, že tu môžeme byť v niečom užitoční. Treba úprimne povedať aj to, že Miško sa v Luxembursku nenašiel. Nenadchlo ho, ako umelec zrejme potreboval drsnejšiu, väčšiu výzvu a ja som ho podporil.

Neoľutovali ste to?

Boli také momenty, cítil som sa tu stratený. Keď som sa vrátil prvýkrát na tri roky, neraz som si povedal, že sakra, toto fakt nepotrebujeme, vráťme sa do Luxemburska, kde môžeme mať pocit, že krajina voči nám prejavuje väčší rešpekt. Mám na mysli predovšetkým obdobia všetkých tých pochodov za rodinu a podobne. Zdalo sa mi, že sa toho proti nám deje už príliš.

Až ma to zvádza k otázke, koľko tradičných rodín ste už ohrozili.

(smiech) Neviem. Najlepšie to vystihol Shooty vo svojej karikatúre, kde gej klope na dvere a dotyčným hovorí, že prišiel ohroziť ich tradičnú rodinu. Osobne klopem na dvere susedov veľmi často a rád, rozhodne však zo mňa nik nemá pocit ohrozenia.

Keď idete s manželom po ulici, očakávate podvedome nejaké poznámky či nebodaj útoky, alebo si radšej akékoľvek náznaky náklonnosti nechávate na súkromie?

Podvedomý pocit ohrozenia tam asi je, hoci Bratislava a Košice sú oveľa tolerantnejšie ako menšie mestá. Moja inštinktívna reakcia na tieto veci je, že ich netajím. Jednoducho sa cítim bezpečnejšie, keď o tom hovorím.

Ľudí okolo seba s tým konfrontujem čo najskôr. Keď je všetko vonku, je to v pohode, lebo aj pre ostatných to už zrazu nie je čosi abstraktné a hypotetické, ale reálne. Aj tak ma ľudia prioritne vnímajú cez iné veci a toto je pre nich len ďalšia informácia do mozaiky.

Svadba Dušana a Michala v Luxembursku. Foto – Mikuláš Začok

V čase novembrovej revolúcie v roku 1989 ste mali 14 rokov, teda ste boli v puberte. Vtedy bola homosexuálna orientácia oveľa väčšie tabu ako dnes. Ako ste prežívali objavovanie toho, že sa vymykáte tomu, čo sa od vás očakáva, keď sa o tom vlastne vôbec nehovorilo?

Bolo to ťažké. Pamätám si momenty ešte spred revolúcie, keď sme ako tínedžeri v kníhkupectvách hľadali a pozerali knihy o sexuálnej výchove, teda prvé informácie o sexe. Homosexualita tam bola uvádzaná vždy až v predposlednej či poslednej kapitole ako deviácia, respektíve niečo, čo sa odchyľuje od normálu. Bol som z toho mimo a dosť nešťastný.

Pamätám si, že s touto témou ma počas strednej školy konfrontoval aj otec. Pýtal sa, či nie som gej, lebo ho to trápilo. Rezolútne som to poprel. Neskôr mi to aj vyčítal, prečo som mu nepovedal pravdu, prečo som k nemu nebol úprimný. Musel som mu vysvetliť, že vtedy som na pomenovanie toho, čo sa vo mne dialo, ešte nemal jazyk. Prioritne som musel dospieť k tomu, aby som bol úprimný sám k sebe.

Kedy sa to zmenilo?

Prelom prišiel, keď som sa prvýkrát vážne zamiloval. V roku 1999 som prišiel do Bratislavy a cítil som, že mi na tom vzťahu záleží. Bol to moment, v ktorom sa už nedalo vykrúcať alebo tvrdiť nezmysly. Vtedy som s tým šiel otvorene von – pred rodinou aj kamarátmi.

Mal s tým niekto zásadný problém? Keď som hovoril s ľuďmi, čo si tým prešli, zväčša spomínali, že ich rodičov netrápila ani tak samotná orientácia dieťaťa, ale to, ako sa k nim zachová spoločnosť, teda čo všetko ich čaká.

Teraz ste trafili vetu mojej mamy. Obaja rodičia ma podporili, ale boli smutní, lebo sa báli, čo ma čaká, čo môže nastať. Mama bola veľmi nešťastná, prirodzene ju trápilo, čo bude s jej synom, či mu niekto neublíži, lebo je iný.

Plánujete s Michalom dieťa?

Veľmi by som ho chcel, ale Michal je odo mňa mladší a ešte v tom štádiu nie je. Mám to upratané tak, že v podstate čakám na signál od neho. Keď príde, začneme sa tým zaoberať, a ak nepríde, budem to rešpektovať.

Vybrali by ste sa cestou adopcie?

Najradšej by som šiel touto cestou. U nás sa to však nedá.

Dá sa to obísť tak, že si dieťa adoptujete ako jednotlivec.

Viem, ale mal by som vnútorný problém klamať, teda prechádzať tou procedúrou a tvrdiť, že som single. Mám manžela a komunikovať s úradmi tak, že ho zapriem, mi príde scestné. Nestrávil by som to.

Ako dlho ste spolu?

Osem rokov, manželmi sme dva roky.

Akceptuje Slovensko vaše manželstvo uzavreté v Luxembursku?

Nie. Pre našu krajinu sme cudzí ľudia, de facto obyčajní spolubývajúci. Michal nedávno vypĺňal nejakú prihlášku a vlastne ma tam nemal ako zaradiť, tak si na to dopísal špeciálnu kolónku.

Kino na dvore. Foto – Michal Huštaty

V Bratislave ste v roku 2011 založili projekt Susedia na dvore, kde v rámci vnútrobloku organizujete množstvo akcií nielen pre susedov. Váš manžel vám pomáha, na akciách robí fotografa. Nenarážali ste spočiatku na spýtavé pohľady? Bratislava je síce liberálnejšia, ale medzi susedmi sú vždy rôzni ľudia – aj starší, aj konzervatívnejší, aj netolerantnejší, aj rigidnejší.

Nudná odpoveď znie, že nie, lebo aj tu sa mi oplatilo to, že som to okamžite vyriešil a povedal o sebe pravdu. Otvorenosť odbúrava predsudky. Dokonca som túto vec chcel vniesť medzi susedov aj ako tému. Nie v zmysle, že urobíme „teplý dvor“, ale že v rámci aktivít podebatujeme aj o homosexualite.

Jednou z našich akcií je takzvané Kino na dvore, a tak sme tam premietli film môjho kamaráta Roba Švedu Anjeli, čo je veľmi pekný, jemný a lyrický film o láske dvoch mužov. Mnohí ma od toho odhovárali. Uvažovali, či je to dobrý nápad, keďže im napadlo to, čo aj vám – niektorí susedia sú starší a konzervatívnejší, chodia tam malé deti aj s mamičkami, ktoré by s tým mohli mať problém.

Ako to dopadlo? 

Bola to úplná „pecka“. Udial sa magický a pekný večer. Po filme sme sa o tej téme všetci rozprávali aj s jeho tvorcom, vznikla skvelá diskusia pestrej palety ľudí. Vtedy som si uvedomil, že často sa bojíme len preventívne a zbytočne. Nechceme navonok ukázať svoju zraniteľnosť, ale keď ju ukážeme, ľudia to vezmú a pochopia.

Čo vás vlastne živí? Mali ste solídne naštartovanú kariéru na Súdnom dvore EÚ v Luxembursku, teraz organizujete akcie pre susedov. To asi nebude biznis.

Na toto sa často pýta aj moja mama. V Luxembursku som zarábal viac ako desať rokov, mal som veľmi dobrý plat, vďaka ktorému som splatil hypotéku a niečo si aj ušetril. Nemám dlhy ani auto. Miško má zamestnanie, a ja sa tiež občas dostanem k právnym prekladom, vieme teda prežiť.

S manželkou sme dlhé roky žili v Bratislave, kde sme mali prenajatý byt, a priznávam, že sme vôbec nepoznali susedov. Registrovali sme len pár tvárí, mená vôbec. Vám čosi také prekážalo, a tak ste sa to rozhodli zásadne zmeniť. Prečo? Nevyhľadávajú ľudia paneláky aj pre ich anonymitu?

Rešpektujem tých, čo nemajú záujem o komunitné združovanie, je to v poriadku. Prekážalo mi len to, čo som so susedmi zažíval na domových schôdzach.

Teda tam, kde sa obvykle nedá nič rozumné dohodnúť. Domové schôdze sú veľký fenomén a priam neuveriteľná sonda do hláv vlastníkov bytov.

Teraz ste trafili. Už z prvej schôdze som bol v depresii. Vyvolala vo mne skľúčenosť a pocit, že sa tam stretávajú ľudia, ktorí

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie