Ako sme ich „vyhodili“ z domu – rodičia hovoria o deťoch, čo nechceli opustiť rodné hniezdo
Skoro deväť z desiatich mladých vo veku 18 až 29 rokov žije na Slovensku stále so svojími rodičmi. Ako ukazuje príklad syna Dušana a Aleny, niektorí by aj mohli odísť, len sa im jednoducho nechce.
V psychologickej literatúre aj v populárnonáučných publikáciách pre rodičov sa píše aj o syndróme prázdneho hniezda. Je to istý druh smútku, pocitu straty, keď posledné dieťa opustí rodičovský dom a rodičia, hlavne tí, čo uprednostňovali deti pred svojimi záujmami či pred vzťahom s partnerom, si zrazu musia hľadať novú životnú náplň. Pre niektorých je to veľmi náročné a môžu mať aj prejavy podobné depresii či úzkosti.
„To sa nám určite nemôže stať,“ smejú sa svorne Alena a Dušan, 63-ročná dôchodkyňa, predtým personalistka, a o rok starší lekár. Oni len nedávno zápasili s iným problémom – ako dostať z domu svojho 38-ročného syna.
„Paradoxne, je to náš prvorodený, jeho mladší súrodenci sa osamostatnili pomerne skoro a v mnohom ho vlastne predbehli vo vývoji, ak to môžem tak povedať,“ hovorí Alena.
Podľa Eurostatu žije na Slovensko 89 percent mladých vo veku 18 až 29 rokov stále so svojimi rodičmi. Väčší podiel majú len v Chorvátsku.
Aj keď vychádzame z týchto dát, predsa len, u rodičov bývajúci 38-ročný muž, ktorý je zdravý, má vysokoškolské vzdelanie a tomu primeranú prácu a nepostihla ho žiadna náhla životná katastrofa, je asi už skôr rarita. „Presne tak sme si to mysleli aj my,“ vraví Dušan.
Mohol by si sa vysťahovať?
Dom Aleny a Dušana je koncipovaný tak, že obsahuje dva samostatné byty. Jeden štvorizbový a potom menší, s jednou spálňou, sociálnym zariadením a obývacou izbou s kuchynským kútom. Byt pôvodne obýval Dušanov otec. Keď zomrel, nasťahoval sa tam najstarší syn. To bolo zhruba pred desiatimi rokmi, keď sa vrátil zo študijného pobytu v zahraničí.
Dušan a Alena to brali tak, že to bude dočasne. Ich dve mladšie deti už
