Denník N

Diplomat, ktorý ako prvý hovoril o genocíde v Rwande: Pri vraždení zlyhali všetci, Francúzi mohli urobiť viac

Karel Kovanda. – © Security & Defence Agenda (CC BY 2.0)
Karel Kovanda. – © Security & Defence Agenda (CC BY 2.0)

Karel Kovanda patrí medzi najvýznamnejších českých diplomatov. V 60. rokoch bol lídrom študentského hnutia, ktoré kritizovalo vtedajší režim, neskôr emigroval do USA, kde vyštudoval na prestížnom Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT). Po revolúcii sa vrátil domov a Českú republiku zastupoval v Bezpečnostnej rade OSN aj pri rokovaniach s NATO. Bol prvým, kto v roku 1994 na pôde organizácie hovoril o tom, že v Rwande prebieha genocída.

V rozhovore opisuje:

  • ako reagovali diplomati na správy z Rwandy,
  • prečo Francúzsko a USA nechceli zasiahnuť,
  • ako Rwanda vyzerá dnes,
  • ako pomáhal dostať ČR do NATO,
  • prečo emigroval a prečo sa vrátil,
  • ako sa dostal k práci v čínskom rozhlase,
  • čo si myslí o protestoch na Slovensku a zvolení Čaputovej.

V roku 1994 ste boli českým veľvyslancom pri OSN. Ako si spomínate na apríl toho roku, keď sa v Rwande začala genocída, počas ktorej väčšinoví Hutuovia vyvražďovali Tutsiov? Ako reagovali diplomati na prvé správy o tom, čo sa tam deje?

Česká republika bola od januára 1994 nestálym členom Bezpečnostnej rady OSN (BR). Boli sme nový štát a zhodou okolností sme jej hneď predsedali. Pre mňa to bolo prvé veľvyslanecké miesto, a hneď v OSN, čo zvykne byť vrcholom diplomatickej kariéry. Už vtedy sa začali objavovať informácie o tom, že v Rwande nie je všetko v poriadku. Zúrila tam občianska vojna medzi vládnymi jednotkami a Rwandským vlasteneckým frontom (RPF), exilovou organizáciou Tutsiov, ktorý mal v New Yorku svojho človeka. Nebol síce akreditovaný pri OSN, ale mal prístup k diplomatom a hovoril s nimi.

Rozprával sa aj s vami?

Áno, oslovil ma ako zástupcu predsedníckeho štátu BR a informoval ma o tom, čo sa v Rwande deje. Vravel, že dohody z Arushe, ktoré mali občiansku vojnu upokojiť, nefungujú. Od neho som mal prvé informácie, že v Rwande nie je všetko v poriadku, no nevedel som, o čo ide. Prešlo pár mesiacov a došlo k zostreleniu lietadla s prezidentmi Rwandy a Burundi, po ktorom sa okamžite začalo vyvražďovanie.

Paradoxne bola v tom čase nestálym členom Bezpečnostnej rady aj samotná Rwanda, rovnako novozvolený štát. Samozrejme, zastupoval ju veľvyslanec, ktorého vyslala väčšinová hutuská vláda. Ten okamžite po páde lietadla vedel, na koho zvaliť vinu, a hovoril, že je za tým RPF.

Ja osobne ani česká delegácia sme v tom čase presne nevedeli, čo sa v Rwande deje. Nemali sme tam ambasádu, najbližšia bola v Keni, ani priamo na ministerstve sme o samotnej krajine veľa nevedeli a nemali sme ani vlastných vojakov v mierovej misii OSN, ktorá v krajine pôsobila. Informácie boli veľmi kusé.

Vy ste ako prvý na pôde OSN začali otvorene a oficiálne hovoriť o tom, že v Rwande prebieha genocída. Prečo práve Česko zaujalo tento postoj?

Tak som si to vyhodnotil. Stačilo použiť matematiku. V tom čase tam vyvraždili asi desatinu Tutsiov a zámer bol vyvraždiť všetkých. Hovoril som o tom ešte predtým na neformálnych stretnutiach, no viaceré krajiny odmietali použiť slovo genocída v oficiálnych dokumentoch. Namiesto toho niektorí používali spojenie „genocídne činy“.

Ja som nikdy nechápal, aký je v tom v skutočnosti rozdiel. Problém so slovom genocída však je, že medzinárodný dohovor o genocíde (Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy, pozn. red.) jasne hovorí, že ak niekde identifikujeme genocídu, musíme proti nej zakročiť. A na to nebola vôľa.

Počul som aj argument: „Vám Čechom sa to ľahko hovorí, vy tam nikoho nemáte, vy by ste ťažko zasahovali.“ To však bol falošný argument, mali sme ľudí vo viacerých mierových misiách v Afrike a to, že sme nikoho nemali v Rwande, bola skôr náhoda.

Boli aj ďalšie štáty, ktoré mali podobný postoj?

Izolovaní sme neboli, v Bezpečnostnej rade sa k našim názorom prikláňal najmä Nový Zéland, ale aj Španielsko a Argentína.

Snažil sa vás veľvyslanec Rwandy presviedčať o tom, že v skutočnosti sa nič nedeje, loboval za vládu?

Ťažko povedať, on väčšinou vystupoval iba na zasadnutí skupiny nezúčastnených štátov. Pred celou BR vystupoval málo, Francúzi mu dali najavo, aby bol ticho, pretože si škodí. No nepochybujem o tom, že sústavne prezentoval RPF ako príčinu bojov a zmiatol ľudí aj žiadosťou o prímerie medzi RPF a vládou. Málokto však chápal, že prímerie by iba uvoľnilo ruky Hutuom, aby mohli ďalej vraždiť. Vtedy som aj písal domov, že takéto prímerie by bolo, akoby Hitler žiadal prímerie medzi nacistami a Židmi.

Dostávali ste ako člen BR nejaké informácie priamo od OSN?

Bezpečnostná rada mala k dispozícii informácie iba zo Sekretariátu OSN. S ním sme však zápasili, pretože sme mali pocit, že informácie sú príliš kusé, povrchné a jednostranné. Bolo to spôsobené tým, že OSN v Rwande zastupovali dvaja úplne odlišní jednotlivci: mierovú operáciu riadil kanadský generál Roméo Dallaire, ale generálny tajomník Butrus Butrus-Gálí tam mal aj svojho civilného predstaviteľa, bývalého kamerunského ministra zahraničných vecí Jacquesa-Rogera Booh-Booh. Ten bol však blízkym priateľom rwandského prezidenta. Informácie od týchto dvoch ľudí tak boli úplne protichodné.

Dostali sa k vám aj informácie od generála Dallaira, ktorý informoval o hrozbe genocídy?

Dallaire 16. januára Sekretariátu OSN poslal správu, v ktorej písal, že existujú plány na vraždenie Tutsiov a že Hutuovia zhromažďujú zbrane. Žiadal povolenie, aby mohol zasiahnuť a zbrane zhabať, no nedostal ho. Tento dôležitý telegram sa nikdy do Bezpečnostnej rady nedostal, zostal v archívoch Sekretariátu OSN. Človek si tak kladie otázku, čo by sme robili, ak by sme o tom vedeli. Ťažko povedať, ale aspoň by sme mali šancu robiť viac. Vedeli o tom Američania, Francúzi a Belgičania. Belgicko síce nebolo v BR, ale ako bývalá koloniálna mocnosť, ktorá ovládala Rwandu, vystupovalo ako najväčší expert na túto krajinu.

Súhlasíte s tým, čo hovoril generál Dallaire: že ak by mal silnejší mandát, mohol vraždenie zastaviť, prípadne aspoň zachrániť mnoho Tutsiov?

Áno. Nie som vojak, ale generál Dallaire mal v mojich očiach obrovskú dôveru. Robil, čo mohol, ale bol obmedzený tým, že mal slabý mandát a že jeho jednotky boli slabo vyzbrojené. Sekretariát mu navyše nedovolil, aby robil viac.

Dnes sa už otvorene v súvislosti s Rwandou hovorí o zlyhaní OSN aj mocností. Ako to vidíte vy, považujete to skôr za zlyhanie štátov, alebo aj samotnej organizácie?

Bolo to zlyhanie Bezpečnostnej rady aj Sekretariátu, skrátka OSN ako celku. Butrus-Gálí však vravel, že sa snažil nájsť štáty, ktoré by boli ochotné poskytnúť svoje jednotky, a obvolal desiatky lídrov, no nikto mu nič neponúkol. Ako sa hovorí: Kde nič nie je, ani čert neberie.

Pridali sa k tomu aj ďalšie faktory, ako napríklad prístup stálych členov Bezpečnostnej rady. Najdôležitejší bol prístup Francúzska a USA. Francúzi sa veľmi netajili tým, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie