Denník N

Na Blízkom východe nastal čas na diplomatickú revolúciu

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Dokonca aj keby sa izraelsko-palestínsky konflikt úplne skončil, iné blízkovýchodné problémy budú pokračovať.

Už ubehlo takmer šesťdesiat rokov od chvíle, keď filozof a historik Thomas Kuhn napísal svoju vplyvnú knihu Štruktúra vedeckých revolúcií. Kuhnova téza bola jednoduchá, ale heretická: prelomové objavy vo vede neprichádzajú prostredníctvom postupného hromadenia malých zmien v existujúcom myslení, ale nastávajú skôr po náhlom objavení sa radikálnych myšlienok, ktoré spôsobia, že existujúce modely myslenia nahradí niečo zásadne odlišné. Tak ako v prípade, keď astronómovia došli na to, že sa Zem otáča okolo Slnka a nie naopak, tak aj iné zmeny paradigmy otvárajú dvere úplne novému modelu, ktorý sa, napokon, stane základom ďalšieho normálneho vedeckého štúdia a experimentov, a to až dovtedy, kým nie je nahradený novým modelom.

Vojna a normalizácia

Spomínam Kuhna, pretože jeho myšlienka je rovnako relevantná pre spoločenské, ako aj pre prírodné vedy. Konkrétne mám na mysli aj súčasný Blízky východ, kde aktuálna paradigma vzťahov medzi Izraelom a jeho susedmi funguje už viac ako pol storočia.

Takmer všetko, čo sa o tejto téme povedalo či napísalo, odráža výsledok šesťdňovej vojny z júna 1967, ktorý umožnil Izraelu ovládnuť oblasti, ktoré predtým patrili Jordánsku (Východný Jeruzalem a Západný breh Jordánu), Egyptu (Sinajský polostrov a Gaza) a Sýrii (Golanské výšiny). Odvtedy normálny diplomatický model zakotvený v rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN č. 242 i v ďalších rezolúciách predpokladá, že Izrael by tieto územia vymenil za bezpečnosť a mier.

Nejaký čas sa zdalo, že táto paradigma má istú platnosť. Izrael vrátil Sinaj Egyptu, čo obom krajinám umožnilo podpísať mierovú zmluvu, ktorá vydržala až do dnešných dní. Neskôr Izrael normalizoval svoje vzťahy aj s Jordánskom. Rokovania medzi Sýriou a Izraelom nemali ďaleko k úspechu, ale nakoniec stroskotali – do veľkej miery preto, že sýrsky prezident Háfiz Asad (otec súčasného sýrskeho prezidenta Baššára Asada) nakoniec nebol ochotný pristúpiť na kompromis.

Historická chyba Palestínčanov

Dnes však už nie je možné predstaviť si ani len mierové rozhovory, nehovoriac o dohodách medzi Asadovou vládou a izraelskou vládou pod vedením premiéra Benjamina Netanjahua. Izraelská vláda už pred dlhým časom Golanské výšiny anektovala a Asadova vláda je stále viac závislá od izraelského arcinepriateľa – Iránu. Od Iránu závisí Asadovo prežitie a namiesto rokovaní sme svedkami toho, ako Izrael napáda iránske sily a zariadenia na sýrskom teritóriu.

Predstaviť si diplomatický pokrok vo vzťahu medzi Izraelom a Palestínčanmi je tiež veľmi náročné. No nebolo to tak vždy. Niekoľkokrát sa totiž vyjednávači dostali blízko bodu, keď by si Palestínčania mohli založiť vlastný štát, ktorý by existoval popri tom izraelskom za podmienok, ktoré by akceptovali obe strany. Lenže palestínski lídri na poslednú chvíľu cúvli, obávajúc sa, že súhlas s niečím menším, než čo dlhodobo vyhlasovali za súčasť Palestíny, by ich mohol politicky oslabiť a mohlo by to, naopak, posilniť zástancov tvrdej línie, ktorí verili, že kompromis nie je nevyhnutný, pretože čas a svetová verejná mienka sú na palestínskej strane.

To bola historická chyba. To, čo Izraelčania ponúkali v minulosti, už dnes v ponuke nie je. Izraelská politika sa jasne posunula

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie