Revolúcie detí – magické časy našich životov

Fedor Gál, editor knihy Mojich tridsať rokov (Artforum 2019) v úvode vyslovil: „Bolo by fajn, keby sme dokázali reflektovať vlastné pokusy a omyly, víťazstvá a prehry, vlastné ‚malé‘ dejiny v kontexte tých ‚veľkých‘ nepateticky, obyčajne.“

Osemnásť autorov príspevkov v tejto knihe sa o to pokúsilo – úspešne i menej úspešne, ale rozhodne zaujímavo. Autori sú ľudia rôznych vekových kategórií, rôznych povolaní, takí, ktorí v novembri 1989 boli dávno dospelí alebo v tom čase práve dospievali, ale aj takí, ktorí ešte nežili – narodili sa po Novembri a Jakub Pohle seba aj ich označuje v svojom literárne zaujímavom príspevku ako „deti revolúcie“.

A tie deti majú často výčitky voči svojim rodičom i ostatným zo staršej generácie. Jeho text má ambície byť dobrou satirickou prózou, síce plnou vulgárneho vyjadrovania, ale pravdivým obrazom najmä súčasných pomerov.

„Trvalo to tridsať rokov, kým sme sa zasa dostali nad priepasť. Visíme nad ňou už takmer oboma nohami. Je to na nás […], aby sme vytvorili lepšiu krajinu. […] Toto je náš čas a naša budúcnosť. Nenechajme si ju ukradnúť.“

Mal som 13 rokov a mnohým veciam som nerozumel

Podobne ako viacerí autori textov v tejto knihe, zaoberá sa aj nedávnou tragickou udalosťou, ktorá odhalila, že vládna moc si u nás robí, čo chce, že krajina je v rukách peňazí, ale „my všetci sme tí, na ktorých sme čakali“.

Peter Leponi mal v novembri ’89 jedenásť rokov, preto revolučné udalosti má viac-menej sprostredkované; kladie si otázku, ako sa k Novembru stavať v súčasnosti. Uvažuje: „Pomaly prichádzame na to, že demokracia […] nie je status quo. […] Demokracia je nástroj, ktorý máme v rukách, a bude taká, akí sme my sami.“

Samuel Zubo bol v novembri ’89 ešte na základnej škole: „Mal som 13 rokov a mnohým veciam som nerozumel.“ Odkrýva postupné zoznamovanie sa so situáciou a chápanie spoločenského diania u detí. Pozitívne ho ovplyvnilo stretnutie so skautingom, v súčasnosti pracuje v občianskom združení a mapuje generačné rozdiely v postojoch pred novembrom ’89 a po ňom.

Menej známe osobnosti

Editor oslovil ľudí, ktorí mali čo povedať a chceli povedať – napísať o tom, ako sa koncom roku 1989 menil režim. Že ide o slovenských i českých autorov – to je prirodzené vzhľadom na vtedajšie usporiadanie štátu. Kto je kto, sa dá zväčša usúdiť podľa textov samotných autorov, ale to nie je až také dôležité. Dôležité je to, že v ich spomienkach je zachytená doba tridsiatich rokov od Nežnej revolúcie tak, ako sa ich dotkla, akú pečať zanechala v ich pamäti.

Tí starší detailne mapujú svoju tridsaťročnú činnosť – prácu v Československu, na Slovensku i v zahraničí.

Gál volil ako editor dobre, keď oslovil tých účastníkov a svedkov revolučného diania na konci roka 1989, ktorí vo všeobecnosti boli menej známi. Práve oni vniesli do spomínaní nie oficiálnu históriu Nežnej revolúcie a udalosti po nej až dodnes, ale to, čo sa udialo na jej pozadí – v školách, rodinách, organizáciách u nás a sčasti i v cudzine. A tí z nich, ktorí dali svoju činnosť, energiu a čas revolúcii a vývinu po nej, konštatujú, že často zanedbali vlastné rodiny.

„Cválali sme životom a nenašli si dostatočný čas na rodinný život,“ píše Oľga Valková, manželka zavraždeného Ernesta Valka, ktorého pamiatke je táto kniha venovaná. Valkovej príspevok je dobre napísaný a je jedným z najlepších v tejto publikácii. Čitateľ sa môže zoznámiť s osobnosťou človeka, ktorý nežil predovšetkým pre rodinu, ale pre právo, a podarilo sa mu byť priamo pri premene dejín nášho štátu. Pre politické strany a politikov bol nenahraditeľnou oporou.

Kalendárium od 16. novembra do 29. decembra

V publikácii nájdeme najrôznejšie žánre – memoáre, eseje, listy i rozhovory, texty smerujúce k umeleckej literatúre, dokonca dva kolážovité príspevky, ktoré spájajú prejav výtvarný so slovesným (Švolík, Guldan). Kým Fero Guldan použil okrem svojich kresieb aj publicistické útvary, Miro Švolík vytvoril koláž zo svojich fotografií od roku 1987 po rok 2018 a z každého roku si vybral ako text jednu udalosť.

K príspevkom tohto typu treba priradiť i ten editorov, lebo Gál ho zložil z viacerých rozhovorov s rôznymi ľuďmi, zväčša mladými, a k tomu pridal svoje reflexie, ktoré sú orientované ako „ponaučenia“ pre mladších a mladých.

„Možno to úplne zásadné, čo sa odohralo za posledných tridsať rokov, je, že sme dostali šancu nielen nahliadnuť až na kritickú hranicu slobody a zodpovednosti, ale aj aktívne sa podieľať na jej kultivácii a ochrane.“ Slová Gála sú otvorené, priame a prísne, november ’89 neadoruje. „Každopádne: pánboh zaplať za november ’89 a revolúciu s prívlastkom ‚nežná‘, za tých tridsať rokov, za šancu a možnosť naložiť s ňou slobodne, čiže aj nezodpovedne.“

Dôležitou časťou knihy je Kalendárium, ktoré podrobne mapuje pohyb a aktivity na území Československa od 16. novembra do 29. decembra 1989, keď poslanci FZ ČSSR zvolili za nového prezidenta Václava Havla. Ak by mala kniha menný register, s istotou by zaberal desiatky strán. A boli by v ňom mená z oboch táborov, ktoré stáli proti sebe v tých pamätných dňoch a objavujú sa v príspevkoch knihy.

„Ďuro, vráť sa do Bratislavy, potrebujeme ťa!“ vyzvali Juraja Flamika Agnes (Laco) Snopko a Jano Budaj, spomína autor na november ’89, keď žil v Prahe a keď sa napokon jeho malé dejiny spojili s veľkými, osobné sa v jeho príspevku strieda so spoločenským a zaujmú fakty o činnosti a konci hnutia Verejnosť proti násiliu.

Nepripravenosť revolučných elít

Široko sa zmieňuje o udalostiach a atmosfére „najmagickejších čias našich životov“ Juraj Mesík, hovorí napríklad o nepripravenosti revolučných elít, vracia sa aj do roku 1968 a do čias normalizácie. Je to z pohľadu „generácie 68“ pohľad zaujímavý, ale možno nespravodlivo karhavý voči bezstarostnosti dnešnej mladej generácie. V jeho príspevku nájdeme i vysvetlenie pomenovania Nežná revolúcia, ktoré nebolo prvé. „To prvé meno bolo Revolúcia detí. Detí zlomenej generácie roku 1968.“

Autor tvrdí, že pozná meno len jedného človeka, ktorý predpovedal zrútenie komunizmu – je ním ruský disident Andrej Amalrik, ktorý sa v predpovedi pomýlil iba o sedem rokov.

Mesík je aj veľmi aktuálny (jar 2018 a následné masové protesty Za slušné Slovensko). Neželal by si, aby „tí dnešní mladí ľudia z námestí“ boli takí naivní a nepripravení, ako bola jeho generácia v roku 1989. „Rozbitie Československa dodnes považujem za najsmutnejšiu a najhlúpejšiu udalosť nášho ponovembrového vývoja.“

Jan Urban, ktorý po Novembri namiesto politických funkcií prijal redaktorstvo v Lidových novinách, napísal výbornú esej, v ktorej sa prelína osobné so spoločenským, vnútroštátne s európskym a celosvetovým. „Až do listopadu ’89 mně nikdy ani nenapadlo, že bych se mohl dočkat konce komunistického režimu.“

Helena Woleková, v roku 1991 ministerka práce a sociálnych vecí, spomína a hodnotí. Za smutný, traumatizujúci pokladá jún 1992, keď prehrali voľby, vláda sa rozišla a čoskoro sa rozpadla spoločná republika. „Pripadala som si ako stratené dieťa.“

Moja služba vtedy a dnes

Zuzana Mojžišová napísala úvahu postavenú na podobenstvách a v takomto žánri použila netradične hovorový jazykový štýl, čo nebolo prekážkou vysloviť dôležité pravdy. „Pri hľadaní slobody vnútornej, lebo jedine jej dôsledkom je sloboda všeobecnejšia, toleranciu a pokoru nemožno za žiadnych okolností obísť.“

Moja služba vtedy a dnes – takto nazvala svoj text Inge Vagačová. Zaujímavo v ňom prepája zhromaždenia a pódiá v roku 1989 a v marci 2018. V novembri 1989 pomáhala ako 18-ročná študentka v centre Nežnej revolúcie, v hnutí VPN, odvtedy pracuje v Nadácii Milana Šimečku.

Jej príspevok je živý, zaujímavý, spomienky sú osobné, emotívne a príjemné, pritom odkryla neriešené nedostatky v našom systéme. Súbor osemnástich príspevkov uzatvára najkratší z nich – Cesta k Novembru, v ktorom sa Juraj Kalina venuje pol druha mesiacu po novembri 1989.

Je zjavné, že oslovení autori sú viac-menej náhodní, že to nie sú všetci tí, ktorí doslova s odvahou a istým nebezpečenstvom tvorili dejiny zlomu počas Nežnej revolúcie. Aj preto je kniha zaujímavým vyznaním, má príjemný nádych subjektívneho pohľadu z rôznych uhlov. Má menej oficiálnych informácií, viac toho, čo autorov zasiahlo a čo predstavuje osobné, hlboké posolstvo pre ostatných, najmä pre tých, ktorí nie všetky zlomové okamihy od čias Nežnej revolúcie reflektovali.

Kniha predstavuje „čosi ako generačné krédo adresované nastupujúcej generácii“. (Fedor Gál)

Mojich tridsať rokov má príťažlivú grafickú úpravu (Milan Nedvěd) a je jednou z takých kníh, ktoré pre množstvo rôznorodého materiálu láka znova a znova v nej listovať, objavovať a pre pamätníkov pripomínať čas od novembra 1989 podnes.