Denník N

Nenávisť a strach zaslepujú myslenie aj verejnú diskusiu

Foto - Milan Jaroš
Foto – Milan Jaroš

Text je úvodom knihy Jsme jako oni, ktorú napísali Kirill Ščeblykin s Filipom Zajíčkom a vydala Paseka

„Nenávisť je intelektuálne potupná,“ hovorí Martin Milan Šimečka v prvej odpovedi tejto knihy rozhovorov a od samého začiatku je tak zrejmé, že sa v nej čitateľ spolu s autormi a spovedaným dostane za obzor dnešnej diskusie. Šimečka to, čo hovorí, myslí vážne. A to je osviežujúce, pretože nenávisť a jej brat strach zaslepujú myslenie a súčasnú verejnú diskusiu aj tam, kde si to mnohokrát nepripúšťame. Ani liberálna časť spoločnosti voči nej nie je imúnna a u Šimečku je sympatické, že ju vidí a vie analyzovať aj tu, na strane, kde stojí on sám.

Pohľad do 90. rokov, ktorému je venovaná prvá časť, asi mnohých českých čitateľov prekvapí. Do seba zahľadení Česi totiž vtedy len málo sledovali dianie na Slovensku, a často mu ani nerozumeli. Šimečka opisuje vtedajšiu atmosféru a bez agresie dokáže uchopiť českú nadradenosť tak, že sa hádam aj český čitateľ dokáže na minulosť pozrieť inými očami a uvidieť to, čo vtedy vidieť nechcel. Keď sa potom v ďalších častiach rozhovoru striedajú reflexie súčasnosti s návratmi do predrevolučnej minulosti, do Šimečkovej mladosti a dospievania, pôsobí bohatý Šimečkov život plný zvratov paradoxne sťaby kotva pre zamyslenie, kde sme ako spoločnosť urobili v minulosti chyby. Z knihy si tak čitateľ môže odniesť okrem historických reálií a rôznych zaujímavých detailov aj množstvo námetov na uvažovanie nad tým, kam smerujeme.

Žijeme v pohnutej a úzkostnej dobe a obavy o našu spoločnosť, alebo teda presnejšie o naše spoločnosti, sa tiahnu celou knihou. Sú cítiť aj v otázkach oboch mladých novinárov, Filipa Zajíčka a Kirilla Ščeblykina, ktorým súčasný vývoj vzal ľahkomyseľnosť a optimizmus, aké by človek od ich generácie očakával. Kniha je preto vážna, napriek tomu nie je pesimistická, aj vďaka tomu, že Šimečka ani autori nepodliehajú najväčším nešvárom súčasnej doby – strachu z davu a pohŕdaním ľuďmi. Nájdeme ich alebo vycítime v mnohých spoločenských analýzach, intelektuálna elita ich vyjadruje buď na priamo výrazom spodina, alebo zabalené do vzletných slov. Preto je Šimečkov láskavý pohľad na ľudí – aj na tých, ktorí si myslia niečo úplne iné než on – osviežujúci a môže prinášať odpovede, ktoré tvárou v tvár súčasnej situácii hľadáme. K obyčajným ľuďom je Šimečka nezvyčajne mierny, avšak bez bohorovnosti a nadradenosti. Oveľa prísnejší je k intelektuálnym elitám, politikom a novinárom. V prípade mladej študentky, ktorá za ním prišla s prosbou o radu a pomoc, je snáď až zbytočne príkry. Bol to jeden z mála okamihov, keď som sa pri čítaní od spovedaného odpojila a mala chuť pohádať sa s ním.

V Šimečkovom tvrdení, že sa ako intelektuálne elity kúpeme vo vlastnej nadradenosti, nie je ani stopa flagelantstva, poctivo sa totiž v priebehu celej knihy zamýšľa nad tým, kde všade sa stali chyby, hľadá hranice opevňovanie sa vo vlastných pravdách vnútri jednotlivých názorových skupín. Neprináša vždy hotové odpovede, ale kladie si otázky, a práve tou otvorenosťou je jeho analýza oboch táborov – tábora liberálneho aj tábora neonacionalizmu a autoritárskeho populizmu, ktorý on sám nazýva autoritárskym kapitalizmom – prínosná. Všíma si fascináciu Trumpom aj Zemanom a ukazuje, že je možné svet nazerať aj bez týchto posadnutostí. Novinára a filozofa v sebe nezaprie ani v okamihoch, keď sa úloha obráti: on sa pýta a Filip Zajíček a Kirill Ščeblykin mu odpovedajú. To je figúra, ktorá by bez Šimečkovej intelektuálnej zvedavosti nebola možná.

Snáď je to práve Šimečkova široká skúsenosť z intelektuálneho prednovembrového geta a následný sociálny šok z učilišťa a drsnej vojny, čo mu dáva možnosť nahliadať svet okolo seba inak. Vidieť, ako sa ľudia na vojne správajú podľa tých najhorších sociálnych vzorcov, ako v nich postavenie v mocenskej štruktúre prebúdza najtemnejšie stránky. Životná skúsenosť mu umožňuje chápať, že prostredie má na človeka úplne zásadný vplyv. Ako Šimečka pravdivo podotýka, mal svojím spôsobom šťastie, že to zažil. Výrazne ho to odlišuje od ostatných liberálnych intelektuálov.

Keď som dostala ponuku napísať predslov k tejto knihe, prijala som ju s miernymi obavami. S Martinom Milanom Šimečkom pochádzame síce obaja z prostredia, pre ktoré sa vžilo označenie disidentské, sme však z iných častí bývalej republiky, delí nás jedna generácia a osobne sa nepoznáme. Dianie po roku 1989 nás navyše rozdelilo ešte viac, on bol oveľa prirodzenejšou súčasťou spoločenstva, ktoré sa vnímalo ako víťazné. Moje obavy však rozptýlili Šimečkove sympatické zamyslenia. Keď hovorí o ovplyvnení Margaret Thatcherovou, nesnaží sa ako mnohí tváriť, že sa jeho pohľad za posledné desiatky rokov nikam neposunul a že si v zásade vždy myslel to, čo dnes. Úprimne sa priznáva, že sa nevedel mentálne vžiť do situácie robotníka, ktorý prišiel o prácu v továrni, a vďaka tomu môže reflektovať svoj vlastný posun doľava a nemusí si minulosť prerábať na svoj obraz. Na jeho uvažovaní vidno, že vedieť uznať svoje vlastné pochybenia je intelektuálne oslobodzujúce. A sú to tiež jeho slovenská i česká skúsenosť, ktoré z neho robia nevšedného pozorovateľa.

Preto hoci so Šimečkom v rôznych ohľadoch nesúhlasím – úplne inak vnímam napríklad Pražskú jar alebo vidím odlišne niektoré aktuálne politické záležitosti – skláňam sa pred jeho poctivosťou. Hoci ho režim pred rokom 1989 poškodil oveľa viac než mňa, dokázal si zachovať odstup a jeho slová o nenávisti neznejú ani trochu formálne. Hoci by bol určite skvelým študentom, namiesto gymnázia musel chodiť za komunizmu na učilište, maturitu si dorábal neskôr a vysokú školu nikdy študovať nemohol. To, že nemá formálne vzdelanie, ho nejakým spôsobom trápi dodnes, je to cítiť z jeho odpovedí a mňa to ako čitateľku tejto knihy trápilo tiež. Nie preto, že by som to poznala z jeho prejavu – veď vysoká škola nás má predovšetkým naučiť premýšľať a to Šimečka vie, rovnako ako vie byť kritický sám k sebe i k prostrediu a k ideám, z ktorých vychádza. Ale preto, že v tomto ohľade sa trápi zbytočne. Je intelektuálom v tom najlepšom slova zmysle.

Teraz najčítanejšie