Zo správania určuje, či klameme: Metóda je spoľahlivá ako odtlačky prstov na vražednej zbrani

„Ak človek vraví, že je smutný a skľúčený, lebo má nezvestnú manželku, no v skutočnosti ju zabil, znamená to, že emóciu smútku musí fingovať, keďže ju v skutočnosti necíti. Pôžitok z vraždy sa môže prejaviť ako mikrovýraz, ktorý je veľmi rýchly a nepodlieha vedomej kontrole. Mikrovýrazy majú menej ako pol sekundy a väčšina z nich nastáva v rozmedzí od 200 milisekúnd do pol sekundy,“ vraví v rozhovore pre Denník N psychológ a behaviorálny analytik Cliff Lansley. 

Psychologička Maria Konnikova a autorka knihy The Confidence Game o psychológii podvodníkov hovorí, že neexistuje „Pinocchiov nos“, čiže jednoznačný znak, na základe ktorého určiť, či človek klame. Čo si myslíte o tejto námietke?

Súhlasím s tým, že neexistuje jeden taký znak, preto vychádzame až z 27 znakov. Sú spoľahlivé a máme o nich dostatok empirických dôkazov. Radíme ich do šiestich komunikačných oblastí – päť sa týka tváre, päť tela, tri hlasu, sedem psychofyziológie (odvetvie psychológie, ktoré skúma vzťahy medzi duševnými a neurofyziologickými procesmi – pozn. red.), tri rečového prejavu a zvyšok obsahu prejavu. Pri určovaní pravdy a lži nevychádzame nikdy z jediného znaku – potrebujeme minimálne tri znaky z dvoch komunikačných oblastí počas siedmich sekúnd vypočúvania.

Ako ste si v takom prípade istý, že človek klame?

Na 90 percent.

Existujú ľudia, ktorí dokážu dokonale zamaskovať lož?

Ani psychopati to nedokážu dokonale. Niekoho spraví šťastným to, že si večer otvorí pohár piva, psychopata zase poteší, ak sa pozerá na obrázky tela, ktoré rozštvrtil. Ak by sme ho vypočúvali, ukázali by sme mu obrázky mŕtveho tela. Bežný človek by pociťoval zhnusenie a bol by veľmi rozrušený, čo by sa prejavilo na jeho tvári, tele či hlase. Psychopat by prejavil mikrovýrazy šťastia.

Dokážete zaklamať tak, že by to nikto nespoznal, ak sa problematike detekcie pravdy a podvádzania venujete vyše 20 rokov?

Dokážem oklamať väčšinu ľudí o veciach, na ktorých mi veľmi nezáleží. No ak ide o veci, ktoré sa týkajú ľúbostného pomeru, peňazí či kariéry, nedokážem oklamať ľudí, ktorí podstúpili náš tréning, hoci len štvordňový. Prirovnal by som sa k predmetu s otvormi, z ktorých tečie – dokážem zamaskovať možno tri kanály, no zvyšné tri by ma prezradili. Pre mňa aj pre iných platí, že nemôžeme predbehnúť svoj autonómny nervový systém, ktorý sa zapojí pred vedomým rozvažovaním. Možno by som pri lži vedel kontrolovať svoje dýchanie, tvár a telo, no tak by som sa na to sústredil, že by som sa po čase preriekol alebo by som zmenil hlas v nevhodnej situácii. Trénovaný človek by si to všimol.

Ako vám tvár napovie, či niekto klame?

Pýtame sa, či emócia na tvári zodpovedá príbehu, o ktorom nám dotyčný rozpráva. Ak vraví, že je smutný a skľúčený, lebo má nezvestnú manželku, no v skutočnosti ju zabil, znamená to, že emóciu smútku musí fingovať, keďže ju v skutočnosti necíti. Pôžitok z vraždy sa môže prejaviť ako mikrovýraz, ktorý je veľmi rýchly a nepodlieha vedomej kontrole. Mikrovýrazy majú menej ako pol sekundy a väčšina z nich nastáva v rozmedzí od 200 milisekúnd do pol sekundy. Takže ak dávate pozor, zbadáte ich a nepotrebujete na to ani kameru. Môže ísť napríklad o pohyb nosa (spraví drobný pohyb nosom – pozn. red.).

Všimol som si, že ste práve hýbali nosom.

A to išlo len o 200 milisekúnd.

Čo taký pohyb nosom znamená?

Že mi je človek odporný. Ľudia to robia aj vtedy, ak ich niečo urazí. Prvá vec, ktorú pri vypočúvaní musíme spraviť, je, že určíme, čo je vaše normálne správanie (z angl. baseline). Lebo mykať nosom môžete bežne. V takom prípade to pri určovaní lži úplne ignorujeme. Akýkoľvek znak, ktorý skúmame, musí byť v rozpore s tromi prvkami. Prvým je príbeh, ktorý dotyčný rozpráva – vraví, že je šťastný, no jeho tvár hovorí opak (tvári sa smutne – pozn. red.). Druhým je rozpor s normálnym správaním – človeka od počiatku pozorujete, či sa hrá s perom, škrabe si ucho, prehadzuje si nohy alebo ako často žmurká. Tretia vec je kontext – v miestnosti môže byť smrad, takže by bolo normálne, ak by sa človek tváril znechutene a nemalo by to nič spoločné s prípadným klamstvom.

Dokázal by som vám zaklamať, aby ste mi uverili, hoci v tom nie som trénovaný?

Ukážte mi smútok.

Hrám smútok.

Dobre. Prvá vec, čo ste urobili, je, že ste dali nižšie obočie a pozerali sa dole. Z desiatich ľudí by zhruba sedem až osem spravilo to isté. No ak sme naozaj smutní, obočie ide hore. Takže ste urobili chybu. Ak by ste boli naozaj smutný, na tvári by sa vám aktivovali hlavové (kraniálne) nervy, ktoré by obočie zdvihli nahor (ukazuje smútok). Trénujeme hercov. Ak by smútok ukazovali tak ako vy, nikdy by ste im tú emóciu neuverili. Proste by tam nebola. Preto ich učíme zdvíhať obočie – je to o práci s mimickými svalmi. Smútok je spojený iba s mimickým svalom depressor anguli oris. Keď ho používate, nevystrkujete bradu.

Je niečo na freudovských prerieknutiach?

Radíme ich medzi rečové znaky, hoci nehovoríme freudovské prerieknutia, ale proste rečové. Dochádza k nim, ak klamete a snažíte sa zamaskovať pravdu. Dostanú sa na povrch v podobe prerieknutí. Ak vám poviem, aby ste svojej žene nehovorili o milostnom pomere, budete si hovoriť „nespomeň neveru, nespomeň neveru, nespomeň neveru“, no potom vám to nejako vykĺzne.

Aké iné rečové znaky používate na rozlíšenie toho, či človek klame alebo nie?

Jedným z nich je nevhodné používanie minulého času, ktoré nezapadá do príbehu. Ak vidíte, že osoba svoj žiaľ finguje, lebo emócia na tvári nesedí so smutným príbehom a plač je falošný, hovorí vám to, že tu niečo nesedí a možno ide o vraha. Pamätám si na chlapíka, ktorý vystúpil v televízii dvanásť mesiacov po zmiznutí manželky. V štúdiu mu povedali: „Musí to byť pre vás strašné hovoriť o žene na takéto smutné výročie.“ A on odpovedal: „Áno, bola skvelou mamou.“ Vzápätí sa opravil a dodal: „Je skvelou mamou.“ Použil minulý čas o žijúcej osobe.

Prečo sa preriekol?

Lebo vedel, že ju rozštvrtil a pochoval v štyroch vreciach na poli v Lancesteri. Bol to dokonalý zločin, no prezradila ho táto maličkosť. Samozrejme, nestačilo to na to, aby ho usvedčili, no išlo o jednu z vecí, ktorá ho prezradila. Neexistuje žiaden Pinocchiov nos, čiže jeden znak, ktorý by definitívne určil lož, no keď k tomu priradíte ťažké dýchanie, hryzenie do pier, pohyby hlavou, rozporné výpovede a celé to dáte dokopy, vyzerá to veľmi podozrivo. Čoskoro po rozhovore ho zatkli a k zločinu sa priznal.

Aké iné rečové znaky prezrádzajú prípadnú lož?

Vzdialenosť v jazyku. V lživom prejave klesá výskyt osobných zámen – ja, ty, my… Lož je spojená s potrebou odosobniť sa od danej osoby, čo robíme tým, že medzi nimi vytvoríme vzdialenosť. Preto nepovedia „Ellen“ alebo „moja žena“, ale „tá žena“. Alebo namiesto „ja“ sa používajú všeobecnejšie termíny, „my“ a iné. Vedci analyzovali prejavy prezidenta Busha tesne pred aférou so zbraňami hromadného ničenia v Iraku. Ukázalo sa, že dva týždne pred tým, než sa o celej veci dozvedela verejnosť, v nich došlo k rapídnemu poklesu výrazov „ja“, „môj“… To zrejme znamená, že v tom čase už vedeli o probléme s tými zbraňami. Tretím rečovým znakom je obsahová analýza textu či prejavu. V Spojených štátoch to používajú na súdoch v prípadoch zneužívaných detí.

Povedzme, že sa niekto hrabe v koši. Ako zistíte, či ide o prípravu na bombový útok alebo o nevinné správanie, keď človek hľadá ukradnutú peňaženku?

Zistíte to otázkami. Povedzme, že ste na letisku, potíte sa, hryziete sa do pier a ťažko dýchate. Môže to byť preto, že máte na hrudi bombu, ale aj preto, že sa ponáhľate na lietadlo, ktoré ste skoro zmeškali. Nervozita môže prameniť z toho, že čakáte na milenku, v kufríku máte vysokú sumu peňazí alebo ste vreckový zlodej. V takom prípade príde za podozrivým policajt v civile a opýta sa napríklad: „Prepáčte, neviete, aká je tu wi-fi?“ Dotyčný si myslí, že ste obyčajný pasažier, a vy zatiaľ sledujete jeho reakcie, keď vám odpovedá.

Alebo prídete s odznakom, vysvetlíte, že ide o náhodnú kontrolu, cestujúcemu poviete, že máte zopár otázok, a odvediete si ho stranou. Máme 47 kritérií na určenie toho, či ide o človeka s potenciálne zlými úmyslami. Nemôžem o nich hovoriť, podliehajú utajeniu. Zaujímame sa o ľudí, ktorí predstavujú okamžitú hrozbu pre pasažierov a letisko alebo na letisku sondujú, ako vykonať nezákonnú aktivitu v budúcnosti. Keď si človeka vytypujete a bavíte sa s ním tvárou v tvár, použijete 27 znakov na určenie lži a pravdy, ako sme o nich hovorili na začiatku.

Takéto metódy sa reálne uplatňujú?

Áno. Počet takých letísk – najmä v USA a Európe – sa rozrastá. Nedávno sme školili 62 leteckých maršalov (z angl. air marshal) zo Slovenska, z Poľska, Nemecka, zo Španielska a z Rumunska. Pracujú v utajení, majú pri sebe zbraň a ich úlohou je chrániť kokpit lietadla. Vyzerajú ako bežní cestujúci a majú falošné cestovné doklady. Na rizikových trasách môže byť takých ľudí viacero. Na niektorých letiskách tiež používajú technológie na čítanie emócií na tvári. No stroj zatiaľ nepozná rozdiel medzi hnevom a sústredením. Potrebujete človeka, aby sa pýtal nečakané otázky, aby určil rozdiel medzi uvedenými stavmi.

S akou presnosťou dokážete vytypovať podozrivého človeka?

S veľkou. Napríklad na letisku v rumunskej Bukurešti sme robili na projekte, kde štyria príslušníci tajnej služby dostali za úlohu prepašovať na letisku kontraband. Išlo o drogy, improvizovanú bombu a vysokú sumu peňazí. Vysoko ich motivovali a povedali im, že ich povýšenie alebo naopak degradovanie závisí od úspechu misie. Na splnenie úlohy mali dve hodiny. My sme trénovali ôsmich ľudí – štyroch v uniforme a štyroch v civile –, aby podozrivých našli, oslovili ich a na situáciu vhodne zareagovali.

Chytili ich všetkých, pritom letisko v Bukurešti je väčšie ako v Bratislave. Za hodinu ním prejde asi 2-tisíc ľudí. S podobnými výsledkami sa skončili aj iné projekty. Letiská si cenia nielen to, že odhalíme podozrivých, ale aj to, že sme výrazne znížili výskyt falošne pozitívnych výsledkov (z angl. false positives). To znamená, že niekto sa správa podozrivo, no v skutočnosti je nevinný. Ak vidím tri znaky z dvoch kanálov za obdobie siedmich sekúnd, čo kladiem otázky, je vysoko pravdepodobné, že ide o lož. No vyšetrovanie nie je o jedinom rozhovore.

Podozrivé správanie človeka si zapamätáte, nabudúce začnete o niečom inom, a ak sa to pri citlivej téme zopakuje, môžete si byť veľmi istý. Ľudia zatiaľ nejdú do väzenia iba na základe prejavov v správaní, no podľa mňa sa to v budúcnosti zmení. Sme presvedčení, že táto metóda je spoľahlivá ako odtlačky prstov na vražednej zbrani.

Ako dlho sa trénujú ľudia, aby si osvojili potrebné zručnosti a vedeli určiť, či je niekto podozrivý a klame, alebo hovorí pravdu?

Získať potrebné zručnosti trvá roky. Čo sa týka spomínaných leteckých maršalov, pred tréningom mali úspešnosť iba 47 percent, takže ich schopnosť rozlíšiť lož od pravdy bola čisto náhodná. Ako keby si hádzali mincou. Nevýhodou ľudí z ozbrojených zložiek je, že ich neučia, ako sa správne pýtať a komunikovať, ale ako strieľať či bojovať. No už po štvordňovom tréningu sa dostali zo 47 percent na 84. Dostať sa z 80 percent na 90 a vyššie je už veľmi náročné a vyžaduje si to dlhodobú expertízu.

Funguje pri vyšetrovaní stratégia „dobrého a zlého policajta“?

Nie, je to hlúpa hra. Človek, ktorého vyšetrujú, musí byť predovšetkým pokojný. Teraz ste v práci a na papieri máte kopec otázok, ktoré mi chcete položiť, no čas letí. Takže na pomyselnej škále pokoja od 0 po 10 ste niekde na štvorke. Ak by som začal obšírne rozprávať a pred sebou by sme mali iba pár minút na veľa otázok, asi by vaša nervozita stúpla na osmičku. Ak by som vás vyšetroval, mojím cieľom by bolo dostať vás na dvojku a nižšie.

Prečo chcete, aby bol jedinec pri vyšetrovaní v pokoji?

V takom prípade je každý prejav lži viditeľnejší. Ak by som robil pri vyšetrovaní dusno, nakláňal sa nad vás, dal vás na polygraf, prípadne by som s vami robil waterboarding (technika používaná na vynútenie priznania, pri ktorej obeti lejú cez uterák vodu na nos a ústa, čo navodzuje pocit topenia – pozn. red.), a potom by ste klamali, nevšimol by som si to. Lebo je rozdiel, ak na spomínanej škále od 0 po 10 idete na deviatku z jednotky alebo osmičky. Takéto vynucovacie techniky nefungujú a nepomôžu odhaliť, či klamete alebo vravíte pravdu. Človek sa prizná proste preto, že nátlak alebo mučenie už neznesie, nevládze a chce, aby sa to skončilo.

Napríklad americký prezident Donald Trump sa vyjadril, že podľa neho waterboarding funguje. Čo vy na to?

Mýli sa, waterboarding nefunguje. To, čo potrebujeme, je pravda, nie doznanie (confession – pozn. red.) pod tlakom. V Amerike používajú takzvanú Reidovu techniku vyvinutú Johnom Reidom. Založená je na tom, že z človeka dostanú priznanie. No taký prístup a priori predpokladá, že je človek vinný. Policajti hovoria niečo takéto: „Všetci robíme chyby, asi išlo len o nehodu a môže sa to prihodiť každému, no máme dôkazy a vieme, že ste to spravili. Tak sa priznajte, nech to máme za sebou“. Reidova technika má deväť krokov, nie je to waterboarding, no aj tu ide o nátlak, takže sa ľudia priznávajú k veciam, ktoré nikdy nespáchali. Potrebujeme, aby také praktiky skončili. Nátlak a mučenie nefungujú, je o tom veľa dôkazov a Donald Trump by si ich mal prečítať.

Sú emócie univerzálne alebo sa v kultúrach líšia?

Univerzalitu základných siedmich emócií – prekvapenia, hnevu, smútku, šťastia, strachu, znechutenia a opovrhnutia – dokázal výskum, ktorý sa robil v západných a vo východných krajinách vrátane Papuy Novej Guiney medzi ľuďmi, ktorí nemali prístup k médiám a televízii (o univerzalite výrazov emócií sa stále veľmi diskutuje, viac napríklad v článku psychologičky Lisy Feldman Barrett – pozn. red.). Ľudia majú rovnaké emócie, ak počujú smutný príbeh alebo sa napijú pokazeného mlieka, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú.

To však neznamená, že kultúra nemá vplyv. Napríklad v Číne je zvykom, aby ste k nadriadenému, učiteľovi alebo rodičovi neprejavovali emócie, takže aj v prípade, že vás urazia, ich potlačíte. Ak dáte do jednej miestnosti ľudí zo západnej spoločnosti a z Číny a ukážete im buď prírodnú krajinu, alebo amputáciu či popáleninu, vyvolá to zhodné emócie. Ak bude s Číňanom v miestnosti aj jeho učiteľ alebo babka, emóciu potlačí, no mikrovýraz zostane. Emócia znechutenia z pohľadu na popáleninu sa prejaví miernym šklbnutím, hoci aj na pár milisekúnd.

V našej kultúre sa zase hovorí, že „chlapci neplačú“. Otec mi vravel, že môžem plakať, ale nie na verejnosti, iba v súkromí. Možno preto muži toľko neplačú, keď sa pozerajú dojímavé filmy, lebo v našej kultúre sa ujalo, že „muži musia byť silní“. Toto sa volá „display rule“ (spoločenské pravidlá, ktoré určujú, ako vyjadriť emócie – pozn. red). No výraz emócie tam je a zhoduje sa naprieč kultúrami. K zmenám dochádza, ak majú ľudia nejakú nervovú poruchu, chýba im mimický sval alebo majú botox.

Funguje polygraf?

V prvom rade treba polygraf odlišovať od detektora lži. Polygraf deteguje stres a detektor lži zase klamstvá. Sú tri dôvody, prečo môžete byť vystresovaný, keď ste na polygrafe. Po prvé, bojíte sa polygrafu. Po druhé, hovoríte pravdu, ale bojíte sa, že vám nebudú veriť. Preto ste nervózny, potíte sa, máte zrýchlený dych a polygraf to zaznamená. Až tretím dôvodom je obava, že vás prichytia pri klamstve. Takže pravdepodobnosť, že vyšetrenie polygrafom na niečo bude, je jedna k trom.

Prečo sa stále používa, ak je takýto nespoľahlivý?

Lebo nemajú nič iné. Niektorí sa na polygraf pripravia tak, že vytvoria falošnú základňu, napríklad zvierajú zadok alebo si hryzú do jazyka. Takýmto spôsobom sa na škále od 0 po 10 ocitnú povedzme na osmičke. Keď budú klamať, dostanú sa síce na deviatku, no polygraf si to nevšimne, lebo ste umelo navýšili základňu. Ide o malý rozdiel. Polygraf sa používa v istých prípadoch a jediný spôsob, ako zabezpečiť, aby to celé fungovalo, je, že človeka presvedčíte, že polygraf funguje na 99 percent. Ako to často vidíte vo filmoch.

Ako ľudí presvedčia, že polygraf funguje na 99 percent?

Dajú im karty a povedia, nech si vyberú jednu z nich. Potom im ukážu kartu, ktorú si naozaj vybrali, a dodajú, že im to prezradili merania z polygrafu. No narafičili na nich búdu, lebo karty z druhej strany označili, takže poľahky vedeli, akú si vybrali. Používajú takéto kúzelnícke triky, aby ľudí presvedčili, že polygraf funguje.