Denník N

Moje osobné politické „nezmierenia“ sa

To, že sa nechcem zmieriť so všetkými spomenutými javmi, ma nevedie k žiadnym ilúziám ani utópiám.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

V poslednej svojej úvahe som písal o zmierení. Teda o tom, že jediná vec, s ktorou sa potrebujeme zmieriť, je právny štát a v rámci neho formulovať protikladné záujmy, postoje, názory aj politické projekty. Kvalifikovane! A viesť o nich spory alebo ak chcete, dialóg. Lebo verejný život je aj o tom, s čím sa zmieriť nesmieme a s čím nechceme.

Ak súdne dokazovanie ukáže, že Kotlebova strana porušuje ústavné princípy štátu či zákon o politických stranách, treba ju zakázať. Lebo takéto porušovanie nie je nejakým náhodným názorovým poblúdením, ale programovým mocenským úmyslom. A úvahy o tom, či to Kotlebovi zvýši popularitu, sú nepodstatné. Lebo na opačnom konci – ak by súd jej existenciu toleroval – by to bola priama forma legitimizácie tejto strany súdnou mocou. A tak každý, kto chce s Kotlebom spolupracovať, by sa na túto súdnu legitimizáciu odvolával. S tým sa zmieriť nesmieme. My všetci, ktorí si ceníme osobnú slobodu a občiansku rovnosť.

Ale potom je aj súbor vecí a hodnôt, s ktorými sa nechcem zmieriť  ja osobne, práve ako slobodný občan. Že mi má vládnuť akýsi neoliberálmi vysnívaný ideálny trh, presne ako mi mal v socializme vládnuť plán. V prvom prípade sa zaň skrývajú špekulanti (napríklad tí s dvojitou kvalitou potravín či emisní podvodníci autopriemyslu…) alebo tí, čo vytvárajú politicko-finančné kartely alebo si hovejú v daňových rajoch…

Presne tak, ako to v tom druhom „komunistickom“ prípade bola štátna byrokracia či nomenklatúrne kádre.

Nezmierim sa s podnikateľom zneužívajúcim slobodu podnikania: chcem dôstojne pracovné podmienky pre každého; áno tu chcem aj #MeToo, lebo miesto, kde žena potrebuje ochranu pred mužom, je práca a zneužívanie funkčnej pracovnej nadriadenosti. (A len do zátvorky: nechcem nijaké obmedzovanie mužov, ale ani žien v rozvíjaní všetkých možných foriem zvádzania, nechcem túto svätuškársku prudérnosť, lebo práve zvádzanie zrodilo najkrajšie formy ľudskej kultúry od rituálov cez poéziu, tanec či krásnu literatúru…).

A nezmierim sa s domácim násilím, na ženách, mužoch, deťoch, invalidoch, a preto chcem Istanbulský dohovor.

Nezmierim sa s tým, aby sa za národ pokladali neofašisti s túžbou po jeho etno-rasovej čistote, ktorá je takým istým bludom ako jeho božia vyvolenosť.

Nezmierim sa so žiadnym mäkkým ani tvrdým maďarským revizionizmom, lebo chcem európske Slovensko, s ktorým sa stotožní aj občan s maďarskou kultúrou viac ako s veľkomaďarskými mýtmi.

Nechcem sa zmieriť s národniarstvom romantizujúcim temnú ľudácku minulosť, mýtizujúcim slovanstvo a obdivujúcim Putina.

Nechcem a nezmierim sa s podriadením si štátu oligarchami, daňovými podvodníkmi, mafiánmi, nezmierim a nechcem sa zmieriť s monopolizáciou moci: ani finančnými korporáciami na jednej, rovnako ako náboženských fanatikov na druhej strane. Lebo jedni aj druhí obmedzujú slobodu môjho konania i myslenia.

Mravný profil musí byť výsledkom nášho vlastného úsilia a slobodnej voľby, nie predurčenosti či vnucovania. Naša cirkevná elita skloňuje rodinnú politiku všetkými pádmi, samozrejme s akcentom na ochranu života (nenarodeného). Ale pýtam sa, je etické zmeniť ženu na neslobodný stroj na plodenie? Obraný o možnosť antikoncepcie, či interrupcie, teda rozhodovania o sebe a aj budúcnosti svojho potomstva – to je eticky podložený model ženstva či rodiny? Ktorý nám chcú „duchovní“ tej našej pravej slovenskej viery vnútiť zákonom.

Speváčka Katarzia to vyjadrila stručne: „Smerovať k progresu, nie k stredoveku…“

A k tomu patrí aj pohľad na utečencov. Nezmierim sa s postojom, ktorý odoberá človečenstvo ktorémukoľvek utečencovi, nech je Afričan, Afganec, moslim, Ukrajinec či Bielorus, porovnávajúc ho so zverom či s hmyzom len preto, aby sme ospravedlnili vlastné neľudské správanie.

To sú moje osobné politické „nezmierenia“ sa.

Lenže to, že sa nechcem zmieriť so všetkými spomenutými javmi, ma nevedie k žiadnym ilúziám ani utópiám. Takým lákavým, lebo pohodlným a oslobodzujúcim. Viem, viem, ilúzie a utópie sú formou nádeje, túžby po lepšom živote či spravodlivosti. Ale vkladať túto nádej do falošných prorokov, chváliacich sa politickou nepoškvrnenosťou, ale nemajúcich šajnu o riadení štátu či národnom hospodárstve vrátane jeho sociálneho systému? Alebo do „novej“ generácie, ktorá síce iste ponúka vitalitu, ale viac biologickú ako sociálne kvalifikovanú? Alebo do tých, čo sa sami prezentujú a ponúkajú svoju „skúsenosť“ bez toho, aby vedeli sformulovať odpoveď čo i len na jednu výzvu doby či slovenskej reality?

Nie, nádej by sme mali vkladať do tých, čo ponúkajú konkrétne riešenia a realistické odpovede na výzvy doby. Riešenia, nie zápecnícke demagógie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Komentáre

Teraz najčítanejšie