Denník N

Ako dieťa ma zneužíval biskup Milan Chautur a chcem, aby o tom vedeli ľudia v jeho blízkosti

Martina O'Connor. Foto N - Tomáš Benedikovič
Martina O’Connor. Foto N – Tomáš Benedikovič

Začalo sa to návštevami u starých rodičov a pokračovalo hladením pŕs a návštevami mojej detskej izby, opisuje Martina O’Connor (40). Už vyše dvadsať rokov žije vo Veľkej Británii a teraz prehovorila o tom, že ju v detstve v 80. rokoch zneužíval gréckokatolícky biskup Milan Chautur.

Biskupovi sme poslali otázky, či sa v detstve skutočne dotýkal Martiny O’Connor tak, ako to ona opisuje. Chautur neodpovedal. „Keďže všetky potrebné informácie boli už v minulosti k tomuto prípadu zverejnené a poskytnuté zodpovedným úradom, vladyka Milan Chautur sa nebude viac vyjadrovať,“ odpísal jeho hovorca Martin Mráz.

Martina O’Connor sa s Chauturom stretla po dlhých rokoch v roku 2017. Sprevádzal ju novinár RTVS Juraj Mravec s kameramanom a nakrútili, ako ho žena obvinila zo zneužívania v detstve. RTVS reportáž o tomto prípade neodvysielala. „Reportér RTVS ďalej pracuje na reportáži, navyše naďalej prebieha vyšetrovanie prípadu políciou,“ odpovedala hovorkyňa verejnoprávneho rozhlasu a televízie Erika Rusnáková.

Polícia prípad zneužívania teraz nechce komentovať, vysvetľuje to ochranou osobných údajov. Právnik Matúš Kanis, ktorý Martinu O’Connor zastupuje, považuje postup policajnej vyšetrovateľky za „nevhodný a opakovane nezákonný“. Kanis tvrdí, že vyšetrovateľka opakovane druhotne viktimizovala jeho klientku a neprofesionálne dávala najavo, aký je jej názor. „A to nehovorím o ďalších závažných problémoch, ktoré sa vyskytli po prvom rozhodnutí vo veci, keď zo spisu preukázateľne uniklo minimálne uznesenie do médií.“

Hovorca Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Martin Kramara odpovedal, že nemajú informácie, ako sa vyvíja cirkevné vyšetrovanie. Slovenská ani britská nunciatúra na otázky o cirkevnom vyšetrovaní neodpovedali.

O’Connor v rozhovore opisuje aj zložité pravidlá, ktoré treba dodržiavať pri nahlasovaní prípadov zneužívania v cirkvi, a nedostatok informácií o týchto procesoch. Kramara tvrdí, že obete nájdu viac informácií na stránkach Vatikánu, KBS alebo Centra na ochranu maloletých.

Celý rozhovor uverejňujeme na požiadanie Martiny O’Connor odomknutý.

Prečo ste sa rozhodli o svojej skúsenosti verejne hovoriť práve teraz?

Pretože si myslím, že už je načase, aby si ľudia vypočuli aj moju pravdu. Celý proces, odkedy som navštívila vladyku, informovala nunciatúru a políciu, trvá už 18 mesiacov. Polícia a cirkev to vyšetrujú a myslím si, že je ten správny čas, aby sa ozvali ďalšie obete, ktoré verím, že existujú. Môžu sa ozvať polícii, cirkvi alebo Vatikánu, prípadne médiám. Určite ich vypočujú a verím, že dnes už ich budú brať vážne a budú to chcieť riešiť.

Čím viac som o tom hovorila, každým krokom, ktorý som podnikla, som sa cítila ľahšie. Prelomila som bariéru hanby a tajomstva. Je to zdĺhavý proces, ale je to očisťujúce a liečivé.

Ozvali sa vám už nejaké obete?

Kto by sa ozval po tej medializácii, ktorá prebehla? Opakovane sa ukazuje, že vyniesť pravdu na svetlo sveta je riskantné. Možno si po uverejnení tohto textu niektoré obete uvedomia, že sloboda, ktorú to prináša, za to predsa len stojí.

Aké reakcie vás najviac zaskočili?

Už len to, že sa to dostalo do médií. Žijem v Anglicku a keď sa o tom minulý rok na jeseň začalo písať, dostala som len link od známych. Nechápala som, ako sa to mohlo stať. Nechcela som medializáciu, kým to cirkev a polícia poriadne nevyšetria. Chcela som to urobiť správne, tak, ako sa má. Ale to, ako ľudia zareagovali, bolo šokujúce. Toľko hnevu a nenávisti. Reakcia ľudí bola presne taká, akej som sa od detstva bála.

V médiách sa k prípadu celý čas vyjadroval len biskup Milan Chautur, pretože vy ste s nimi nechceli hovoriť. Jediné vaše stanovisko odznelo v RTVS, kde vám rozostrili tvár a zmenili hlas.

Mala som strach.

Čoho ste sa báli?

Reakcie ľudí. Že mi neuveria a budú na mňa útočiť. A tiež som sa bála, že medializáciou alebo akýmkoľvek vyjadrením spomalím alebo naruším policajné a cirkevné vyšetrovanie.

Sledovali ste, ako o tom Chautur hovorí v médiách?

Áno, a sledovala som aj názory ďalších ľudí. Bolelo to. Keď som si potom prečítala policajné uznesenie, ktoré bolo veľmi neprofesionálne, ublížilo mi to znova.

Vladyka Milan Chautur počas liturgie na Veľký štvrtok v apríli 2019. Foto – TASR

Časti z uznesenia citovali aj niektoré médiá.

To bolo moje prvé sklamanie z vyšetrovania. Nevedela som, že prípad bol uzavretý a že existuje nejaké uznesenie. Ani jeden zo svedkov, ktorých som navrhla, nebol vypočutý. Dala som polícii takmer všetko, čo som poskytla aj Vatikánu, vrátane toho, ako ma to ovplyvnilo, s dôverou v ich etickosť, diskrétnosť, verila som, že rozumejú problematike sexuálneho zneužívania. Zdalo sa mi správne povedať celú pravdu. Vtedy som sa cítila byť podvedená políciou. Cítila som sa, akoby médiá, ktoré poznali moju identitu, ma chránili, a polícia, ktorá ma mala chrániť, ma hodila vlkom.

A pritom dovtedy bolo všetko v poriadku. Prípad som minulý rok oznámila na polícii v Snine, kde boli skvelí policajti. Veľmi som sa toho bála, ale oni boli empatickí, milí, ľudskí, chápaví. Aj kávu mi urobili. Tvrdili, že ide o vážnu vec a keďže sa biskup stále pohybuje medzi deťmi, tak to musia poriadne prešetriť. Vtedy som sa potešila, že slovenský právny systém funguje a naozaj chcú chrániť deti. Vyčítala som si, prečo som to neurobila skôr.

Tvrdíte, že biskup Milan Chautur vás ako dieťa zneužíval. Ako si na to spomínate?

Babka s dedkom boli silne veriaci gréckokatolíci a stále chodievali do „cerkvi“. Bol to ich život. Nikdy neboli v komunistickej strane, pretože by im to zabraňovalo chodiť do „cerkvi“. Babka pre nich šila, starala sa o kvety a upratovala. Trávili sme tam mnohé víkendy a školské prázdniny. Chodievali sme s ňou, dedko pomáhal pri službách, napríklad obliekať kňaza. V cerkvi sme vyrastali. Pamätám si kňaza Štefana Vasilíka, bol to vážny starší pán. Chodieval k nám občas na obedy alebo na večere. Babka ho kŕmila a mala z toho veľkú radosť, pretože mala pocit, že robí to najlepšie, čo môže. Po ňom prišiel Milan Chautur.

Aký bol? 

Pamätám si ho ako mladého, sympatického a charizmatického človeka. V tom období sa každý naháňal, aby čosi zarobil a aby prežil. Ako deti sme nedostávali veľa pozornosti od dospelých. On bol prvý, koho si pamätám, že sa naozaj venoval deťom. Či dať krížik na čelo, či pohladiť líčko, či pritúliť. Keď dieťa položilo nejakú otázku, naozaj si ho vypočul a dal mu odpoveď. Toto na ňom bolo úžasné.

Aj Chautur k vám chodil na obedy?

Áno. Babka sa z neho veľmi tešila. Brala ho ako svojho vlastného syna. Chautur mal vtedy na starosť farnosť v Šmigovci, pod ktorú spadala Ubľa a aj ďalších pár dedín. Ale aj po odchode zo Šmigovca k nám občas pribehol, na kávu, či už k starkým, alebo k nám domov. Pre starkých a pre nás to bola veľká česť, lebo bol vnímaný ako cirkevná celebrita.

Koľko mal vtedy rokov?

Mohol mať okolo tridsať. Bol to fešák, športovec, organizoval stretnutia mládeže, futbalové stretnutia, mal gitaru. A ten človek, ktorého každý obdivoval, k nám chodil na obedy a niekedy aj na večere či len tak na kávu. Posadil si nás na kolená, zobral nás do auta a vozil do iných farností na iné bohoslužby. Bolo to super. Keď k nám do Uble prišiel, mala som šesť alebo sedem rokov. Prvé spomienky, ktoré na neho mám, sú, ako si nás posadil na kolená, keď hovoril s babkou a s dedkom v kuchyni. Tam sa to však neskončilo. Jeho ruka šla pod tričko a na holý chrbát.

Vladyka Milan Chautur počas zápasu kňazov zo Slovenska, ktorí v roku 2016 súperili s kňazmi z Čiernej Hory. Foto – TASR

Zašlo to aj ďalej?

Jeho ruka potom išla dopredu a začal mi hladiť prsia. Keď mi to bolo nepríjemné a pritisla som si ruku k sebe, začal ma štekliť, aby mi ruku uvoľnil. Vnímala som to ako hru.

Babka s dedkom si nič nevšimli?

Nie, a preto si myslím, že som nebola jediná, ktorej to robil. Vedel to robiť tak, aby si to nikto nevšimol. A ak niekoho obdivujeme natoľko, že si o ňom myslíme, že je ten najúžasnejší človek na zemi a poloboh, tak aj keby sa to dialo pred našimi očami, nechceli by sme to vidieť. Aj ja som ho obdivovala, zbožňovala a tešila som sa, že mi venuje pozornosť.

Ako sa to ďalej vyvíjalo?

Prišiel čas, keď chcel vidieť moju izbu. Martinka, ukážeš mi, kde spinkáš? Babky a dedka som sa opýtala, či môžem a oni mu veľmi dôverovali, lebo sme ho vnímali ako súčasť rodiny. Ja som zasa bola hrdá, že mu môžem ukázať, kde spím. Vzala som ho do izby, kde si ma k sebe privinul. Začal ma objímať, bozkával ma na tvár, na hlavu. Šiel rukami pod šaty, kde ma objímal a hladkal. Ruky potom zašli pod nohavice. Hladkal mi zadok. Potom ma vzal na posteľ, kde ma položil. Nevedela som, čo sa deje. Niekedy ležal pri mne, inokedy na mne. Obchytkával ma spredu, zozadu, po holom tele, po prsiach. Bolo mi to nepríjemné, ale dôverovala som mu. Ležala som tam s prekríženými nohami a pozerala som sa nad seba. Nad posteľou sme mali obraz Ježiša, ktorý zachraňuje jahniatko. Sústredila som sa na každý detail na tom obraze. Pamätám si každý detail toho obrazu.

A potom prestal, vstal z postele a povedal: Asi už pôjdeme dole, nie? Oprášil si veci, objal ma, dal mi bozk na hlavu a povedal, že si musí ísť umyť ruky a ja som šla dole.

Ako reagovali vaši starí rodičia?

Keď som zišla dolu, bála som sa, že uvidia, čo som urobila. Cítila som, že je to nesprávne, ale nechápala som ako. Bála som sa, že na mne uvidia to tajomstvo.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Hovoril vám, že to bude vaše tajomstvo?

Nie, nemusel, lebo onedlho sme šli do chrámu, kde sa hovorilo o tom, ako Eva zviedla Adama na hriech. Zaznievali príbehy o Márii Magdaléne, ktorá bola neviestkou a zvádzala mužov. A taktiež sa veľa hovorilo o šiestom božom prikázaní – nezosmilníš ani skutkom, ani myšlienkou. Pre mňa bol bohom na zemi a nemohol urobiť nič zlé, nemohol zosmilniť. Musela to byť teda moja vina, ja som ho zviedla. Ten pocit, že ja som ho zviedla, so mnou odvtedy zostal.

Bol s vami v izbe viackrát?

Áno, opakovalo sa to, ale neviem koľkokrát. Raz sa to stalo aj u nás doma v Michalovciach, keď pribehol na kávu a ja som bola doma sama. Znova ma požiadal, aby som mu ukázala izbu. Nevedela som povedať nie.

Pamätám si, že keď som mala deväť alebo desať rokov, pokúsila som sa o samovraždu, pretože som sa cítila špinavá a hriešna. Pamätám si, ako som na prvom svätom prijímaní stála v bielych šatách v kostole a premýšľala som, ako ma Boh prijme za svoje dieťa, keď som taká hriešna.

Ako ste sa ako deväťročná pokúsili o samovraždu?

Vedela som, že zabiť sa je hriech a nechcela som, aby sa za to moji rodičia vinili. Kdesi som si načítala, že keď si zablokujem krv v určitej časti tela, tak sa vytvoria zrazeniny, ktoré sa môžu dostať do srdca alebo do mozgu a človek zomrie. Na ruku som si pred spaním veľmi natesno obmotala gumičku a šla som spať. Dúfala som, že už sa nezobudím. Lenže v tú noc mama prišla, našla mi gumičku a strhla ju. Dnes sa to zdá byť vtipné, ale v detskej logike mi to dávalo zmysel. Môj najmladší syn má teraz deväť rokov a neviem si predstaviť, že by nad niečím takým premýšľal.

Hovorili ste o tom s mamou?

Nie, nehovorili sme takmer o ničom, bola som utiahnuté dieťa. A navyše som im nechcela povedať, čo sa deje medzi Chauturom a mnou, pretože mali dosť vlastných starostí. Naháňali sa za peniazmi, na konci mesiaca im chýbali. Dieťa také veci vníma. Nechcela som byť záťažou pre rodičov a dávať im ďalší dôvod, aby sa trápili. A navyše som si myslela, že z toho budú viniť mňa, pretože on bol svätý.

Aj rodičia boli veriaci?

Mama áno. Otec je kalvín, takže ten Chautura veľmi nemusel. Rešpektoval ho, ale keď prišiel k maminým rodičom, odišiel. Keď však Chautur prišiel k nám do Michaloviec, otec sa mu tiež venoval.

Ja som bola v cirkvi veľmi angažovaná. Chodila som do rôznych spoločenstiev, spievala som v zbore a chodila na stretnutia mládeže. Dúfala som, že keď si naštudujem Bibliu, budem sa modliť a oddám sa Bohu, nájdem cestu, ako sa očistiť, ale nepomohlo to. Stále som sa bála, že na mne niekto uvidí, aká som špinavá a hriešna. Cítila som, že nie som taká dobrá ako ostatné deti a neskôr mládež. Nikdy som sa z toho nevyspovedala. Zo začiatku som chodila na spoveď k Chauturovi. Keď prišiel nový kňaz, nechcela som mu o tom povedať, lebo som sa bála, že by o tom povedal rodičom alebo starým rodičom. To by bolo strašné.

Kedy ste si začali uvedomovať, že to, čo sa vám dialo, nie je vaša vina?

Až keď som začala chodiť na terapiu. S manželom sme v roku 2015 prežívali krízu a šli sme za terapeutkou, nech nám pomôže dať manželstvo dokopy. Keď som k nej prišla prvý raz, povedala som jej, že ma sexuálne zneužíval kňaz, ktorý je dnes biskupom, že som vtedy mala trinásť alebo štrnásť rokov a skončilo sa to, keď som mala pätnásť alebo šestnásť. Myslela som si, že už som si to v sebe vyriešila.

A bolo to tak? 

O dva roky na to mi terapeutka povedala, že z manželskej pozície urobila všetko, čo mohla, a nepohneme sa ďalej, kým nezačneme hovoriť o sexuálnom zneužívaní. Snažila sa to počas terapie priniesť na povrch viackrát, ale odmietala som o tom hovoriť, lebo to pre mňa bolo uzavreté. Vždy som si našla nejaký dôvod, prečo to neotvárať. V septembri 2017 mi povedala, že už nemáme čas sa hrať a musíme to otvoriť, pretože z toho môžu prameniť problémy v mojom manželstve. Odpovedala som jej, že si uvedomujem, že toho kňaza som zviedla a on neurobil nič zlé. Terapeutka povedala, že aha, dobre. A si si istá, že si mala trinásť? Áno, určite, pretože vtedy prišiel do Uble. Poslala ma domov, nech si to na internete overím. Vtedy som zistila, že som bola oveľa mladšia, keď u nás začal slúžiť, mala som asi šesť rokov. Môj najmladší syn mal v tom čase sedem. Pozrela som sa na neho a rozplakala som sa, pretože som pochopila, že Chautura som v tom veku fyzicky nemohla zviesť. Prišlo mi veľmi ľúto, že som sa za to celý čas vinila. Mala som 38 rokov, keď som pochopila, že to nebola moja vina. To ma veľmi nazlostilo.

Ako pokračovala terapia?

Mala som si pozrieť jeho fotografie na internete a zistiť, aký z toho mám pocit. Videla som, ako bol vysvätený za biskupa. Bolo tam veľmi veľa obrázkov detí, ktoré mu sedia na kolenách alebo sú v jeho blízkosti. Vtedy mi to došlo. Vymazala som to z hlavy, aby som sa za to nemusela viniť, a on je stále v blízkosti detí. Rozhodla som sa, že s tým musím niečo urobiť, lebo ľudia potrebujú vedieť pravdu, aby si mohli chrániť svoje deti.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Komu ste o zneužívaní povedali ako prvému?

Mala som asi sedemnásť rokov, keď som to povedala spolužiačke a bývalému priateľovi.

Čo ste im povedali?

To si presne nepamätám. Nikto vtedy nevedel, čo s tým robiť. Mama nám hovorievala, že si treba dávať pozor na chlapov, ktorí môžu stáť pri škole a núkať nám sladkosti. Hovorila nám, aby sme pred nimi utekali. Nikto nás ale nevaroval pred ľuďmi, ktorí sú v našej domácnosti a ktorých obdivujeme. Nebola som pripravená na to, že to môže prísť aj od niekoho, kto je nám blízky. Vôbec sa o tom nehovorilo.

Hovorili ste o takomto nebezpečenstve so svojimi deťmi?

Už v útlom veku som ich naučila zákon spodnej bielizne. To znamená, že tam, kde máš nohavičky a tielko, je tvoja súkromná zóna. A ak sa ťa tam niekto dotkne cez šaty alebo pod šatami, tak sa dostaň z tej situácie, príď ku mne a povedz mi o tom. A ja ti budem veriť, nech už to bude ktokoľvek z priateľov alebo z rodiny.

Povedali ste svojim deťom o tom, že ste boli sexuálne zneužívaná?

Áno. Moje najstaršie dieťa má 15 rokov, stredné 12 a najmladšie 9. A každé tomu rozumie inak. Najmladšiemu som povedala len to, že keď som bola malá, niekto mi ublížil. Moja dcéra mi povedala, že konečne vie, prečo som ich učila zákon spodnej bielizne.

Keď ste mali 18 rokov, odišli ste do Anglicka. Niektoré médiá písali, že ste utekali pred Chauturom, pretože ste do neho boli zamilovaná a on vás odmietal. Ako to bolo?

Mala som čerstvo sedemnásť, keď k nám vladyka opäť prišiel a chcel vedieť, aké knihy čítam. Zaujímala ma teológia, psychológia, filozofia, latinčina. Vtedy sa to stalo posledný raz. V tom čase som mala priateľa, s ktorým som si písala listy a občas sme sa stretli. Keď som mu o tom povedala, už sa viac neozval. Cítila som sa byť poškodená, nemožná. Aký význam má život, keď ma nikto nechce?

Povedala som rodičom, že sa potrebujem učiť na maturitu, a oni na víkend odišli preč. Užila som nejaké lieky a zapila som ich vodkou. Uložila som sa na ich posteľ, aby ma jednoduchšie našli a aby sa im moje telo ľahko vynášalo. Ráno som sa zobudila so slabou bolesťou hlavy. Bola som z toho taká nešťastná, že som kričala – Bože, čo odo mňa ešte chceš?

Vladyka Milan Chautur počas liturgie v roku 2008. Foto – TASR

Tak ste sa rozhodli odísť.

Boh ma neočistil, cítila som sa špinavá a hriešna. Odišla som teda do Anglicka robiť au-pairku, aby som sa naučila jazyk, našla si svoje miesto a zistila som, kto som. Chýbala mi vlastná identita. Áno, ušla som, ale nie kvôli tomu, že som bola zamilovaná do Chautura, ako to písali niektoré médiá. Vtedy som sa ešte plánovala vrátiť na Slovensko a študovať vysokú školu. V Anglicku som však stretla svojho manžela a už som sa nevrátila. Najprv som sa učila angličtinu, pracovala som, ale už 16 rokov som ženou v domácnosti.

Bolo v tom čase bežné, že osemnásťročná žena odíde pracovať do zahraničia?

Vtedy to nebolo nič výnimočné. Veľa dievčat a žien odchádzalo pracovať ako au-pair do Nemecka a do Anglicka.

Ako zneužívanie ovplyvnilo váš život?

Veľmi to ovplyvnilo môj osobný aj manželský život, ale nechcem zachádzať do detailov. Vážne psychické problémy som začala mať po narodení dcéry. Spadla som do popôrodnej depresie a nevedela som si s ňou vytvoriť vzťah. Mala som strach. Ako si ochránim svoju dcéru, keď mňa mama s otcom a ani starí rodičia nevedeli ochrániť? Keď sa to stalo mne, môže sa to predsa stať aj jej. Keď sa mi narodili chlapci, popôrodnú depresiu som nemala.

Prejavilo sa to ešte niekde?

Môj manžel má takú prácu, že spolu často chodíme na dostihy, večere alebo rôzne reprezentatívne podujatia. Mala som s tým veľký problém, pretože pre mňa bolo ťažké komunikovať s mužmi, byť v ich prítomnosti a pozerať sa im do očí. Radšej som sa držala so ženami. Keď na mňa prišiel panický atak, zavrela som sa na záchode. Začala som sa uzatvárať pred spoločnosťou a neprospievalo mi to.

Povedali ste o zneužívaní svojim rodičom?

Starým rodičom som to vôbec nepovedala, pretože som babke nechcela ničiť ilúzie. Mame som to povedala, keď som mala 33 rokov. Bola z toho veľmi nešťastná. Vinila samu seba, pretože práve ona nám povolila chodiť s ním na výlety. Povedala mi, že je jej ľúto, že ma neochránila, ale nech o tom nikomu nehovorím. Ani otcovi. Musela som jej sľúbiť, že o tom nikomu nepoviem. Mala som znova pocit, že je to moja vina, môj hriech, moja hanba, s ktorou musím v tichosti žiť. Ale prelomilo to medzi nami ľady a prvý raz od útleho detstva som s ňou mala úprimný a dobrý vzťah. Nanešťastie, o tri roky na to mama zomrela.

Kedy sa o tom dozvedel otec?

Až v novembri 2017, keď som šla na stretnutie s Chauturom, s ktorým mi pomáhal reportér RTVS.

Prečo ste chceli, aby bol pri tom stretnutí novinár?

Najskôr som sa snažila nájsť informácie o tom, ako to nahlásiť cirkvi na internete, ale nič som nenašla. V tom čase som sa tiež radila s kamarátom, ktorý je právnik, a spýtala som sa ho, čo sa s tým dá urobiť. Povedal mi, že polícia s tým neurobí nič, lebo už je to premlčané. Cirkev s tým tiež nič neurobí, lebo je biskupom. Jedinou možnosťou podľa neho bola medializácia. Iný kamarát, ktorý je policajt, mi povedal, že keď to nahlásim na polícii a bude to premlčané, tak z toho iba urobia zápis a moje podanie odmietnu. Medializácia teda bola jedinou možnosťou, ako ho zastaviť a tým ochrániť deti v jeho blízkosti. Chcela som sa s ním stretnúť a povedať mu, čo mi urobil. Spočiatku som chcela ísť sama, ale potom som našla novinára z RTVS a dohodli sme sa, že ho s tým konfrontujem pred kamerou. Zorganizovali sme stretnutie, o ktorom mu povedali, že bude súčasťou relácie Návraty a stretnutia. Pre mňa to bol návrat a stretnutie. Navyše som tým získala nepopierateľný dôkaz, že k stretnutiu a k obvineniu naozaj došlo.

Prečo ste ho chceli stretnúť?

Chcela som, aby vedel, že si uvedomujem, čo sa mi stalo. Čo s tou informáciou urobí, už je na ňom. Chcela som ho tiež vidieť očami dospelého človeka, aby som sa mohla pohnúť dopredu a prestať ho vnímať ako poloboha. Keď som odtiaľ vyšla, rozplakala som sa. Cítila som uvoľnenie a zároveň ľútosť, že som niekoho dlhú dobu vnímala ako svätého. A že som jeho hriech vnímala ako vlastnú zodpovednosť. Proces môjho duchovného liečenia sa začal krátko po tomto stretnutí a depresia akoby opadla. Až vtedy som pochopila, že som mala depresiu už od útleho detstva.

Ako prebiehalo stretnutie s Chauturom?

Šla som tam s novinárom, kameramanom a terapeutkou. Bála som sa toho stretnutia. Mali prísť aj ďalší ľudia z Uble, ale nakoniec to nevyšlo, lebo jedna babka ochorela, ďalšia s ňou musela ísť do nemocnice a šoférovi sa nechcelo chodiť samému. Napokon som bola rada, že to tak dopadlo.

Aké bolo vidieť ho naživo?

Priamo na stretnutí už som bola iba ja a kameraman. Cítila som sa znova maličká. Mali sme bežný rozhovor, počas ktorého som si uvedomila, že viacero vecí nesedí. Vtedy som ho prestala vnímať ako toho úžasného a inteligentného človeka, ako to bolo kedysi. Ako dospelá som sa stretla s mnohými inteligentnými ľuďmi a už pre mňa nebol modlou, ktorú som nosila v predstavách. Povedala som mu, že hlavný dôvod, prečo som tu, je ten, že ma sexuálne zneužíval od šiestich rokov. On na to reagoval tým, že vie, že ľudia na Západe na tomto zarábajú, a ak chcem ísť touto cestou, šťastná nebudem. Ale ja predsa žiadne peniaze nepotrebujem.

Od začiatku som sa triasla, lebo som tam bola sama a vedela som, že ho s tým konfrontujem. Počas rozhovoru som mu ukázala obrázok z časopisu Slovo, na ktorom bol on obklopený skupinou ľudí s dieťaťom na kolenách. Povedala som mu: Pozrite sa, ako vás tí ľudia zbožňujú a milujú vás. Ako som im mohla ako malé dieťa povedať, čo mi robíte? Ten obrázok mi pripomenul mňa v období, keď sa všetko začínalo.

Jeho osobný tajomník reagoval, že je to nefér a klamstvo a že to mám ísť nahlásiť na políciu a podať trestné oznámenie, pretože tak sa to robí. Cirkevné postupy ani Vatikán počas stretnutia nikto vôbec nespomenul.

Milan Chautur to stretnutie opísal takto: „Bolo mi jej ľúto, lebo dieťa pobozkať, pritúliť či objať je čosi normálne a ľudia to bežne robia stále.“ Obhajoval sa takto počas stretnutia?

Tak trochu. Vravel, že šlo len o vystrájanie s deťmi. Čakala som od neho empatiu, pochopenie alebo jednoduché prepáč. Spýtala som sa ho, prečo mi to urobil, lebo mi to spôsobilo veľa problémov. On povedal, že dobre viem, že to nie je pravda, že ma na to musel niekto naviesť. Tiež mi vravel, že ide o môj subjektívny pocit, keďže nemá vedomosť o tom, že by zachádzal do niečoho zlého. A to ma nazlostilo ešte viac.

Ako ste prípad nahlásili cirkvi?

Po stretnutí som kontaktovala niekoľko ľudí z cirkvi a radila sa s nimi, či je aj iná možnosť, ako to riešiť, okrem medializácie. Hovorila som im, že slovenskej cirkvi nedôverujem, a chcela som to dostať do Vatikánu na Kongregáciu pre náuku viery iným spôsobom. Odporučili mi napísať e-mail na slovenskú nunciatúru. A to som aj urobila. Začiatkom decembra 2017 som im oznámila, že som bola zneužívaná. Odpísali mi, že im musím povedať meno kňaza, ktorý mi to urobil. Urobila som to a asi mesiac bolo ticho. Po mesiaci som im písala s otázkou, aký je ďalší krok. Tvrdili mi, že mi e-mailom poslali inštrukcie, že mám napísať list a poslať to na sekretariát slovenskej nunciatúry. List som poslala. A keď som chcela vedieť, aký bude ďalší priebeh, odpoveď už som nedostala a akákoľvek komunikácia zhasla. Bola som zúfalá, lebo aj po tom, čo som im to oznámila, sa v médiách a na internete objavovali nové a nové fotky Chautura s deťmi. Nešlo mi to do hlavy.

Tam sa komunikácia s nunciatúrou skončila?

V máji som napísala ďalší list, avšak priamo slovenskému nunciovi. Od britskej cirkvi som sa neskôr dozvedela, že je to najvhodnejší spôsob, ako dostať informáciu do Vatikánu. A vraj je tiež podstatné poslať to v dvoch obálkach, obe označené menom nuncia, adresou a Private a Confidential (angl. dôverné). Neodporúčajú to riešiť a posielať cez e-maily. O dva mesiace som dostala list z britskej nunciatúry, že sa chcú so mnou stretnúť.

Váš prípad teda slovenská nunciatúra posunula britskej?

Vraj to bolo rozhodnutie z Vatikánu. Slovenská nunciatúra teda zrejme informovala Vatikán a ten poveril Britániu, aby so mnou urobili interview.

Aké bolo stretnutie na britskej nunciatúre?

Stretnutie bolo na biskupskom úrade, v blízkosti dedinky, kde žijem. Interview viedol kňaz kanonik. Boli chápaví, rozumeli problematike, boli empatickí, priateľskí, necítila som sa nepríjemne. Keď som potrebovala prestávky, dali mi čas. Keď som niečo povedala, potvrdili mi, že už sa s podobnými prípadmi stretli. Nechcem povedať, že to bolo príjemné, ale bola som rada, že ma počas toho neobviňujú z niečoho, čo som neurobila. Sami mi povedali, že to nie je moja vina a že robím správnu vec, že to oznamujem. Cítila som sa odľahčená, čistejšia. Práve na stretnutí mi navrhli, aby som to oznámila na polícii, že cirkev to stále odporúča, hoci je to už premlčané, pretože je to podľa nich správny spôsob, ako to riadne preveriť. Z pohľadu ochrany detí to v Anglicku vnímajú ako veľkú zodpovednosť.

Koľko ľudí bolo pri rozhovore na britskej nunciatúre?

Bola tam pani, ktorá to zapisovala, kňaz kanonik, nuncius a moja terapeutka ako morálna podpora.

Čo bolo potom, keď ste im povedali, čo sa stalo?

Vypracovali z toho zápis, ktorý som podpísala ja aj oni a začiatkom septembra minulého roku to poslali do Vatikánu. Bolo to krátko predtým, ako sa to na Slovensku začalo medializovať. Nechcela som s médiami komunikovať, pretože som nechcela narušiť vyšetrovanie cirkvi. Viac ako pol roka trvalo, kým si so mnou cirkev naplánovala interview, a zrazu som mala všetku svoju prácu zahodiť?

Prečo RTVS doteraz nezverejnila nahrávku vášho stretnutia s Chauturom?

To neviem povedať.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Chautura sa zastali aj gréckokatolícki biskupi. „Dôverujeme jeho vyjadreniu, ktorým odmietol vznesené obvinenie zo sexuálneho obťažovania. Modlíme sa zaňho a za skoré a objektívne ukončenie vyšetrovania.“ Nechceli ste z anonymity vystúpiť už vtedy?

Najskôr som očakávala, že ma biskupská konferencia bude kontaktovať, aby si vypočuli aj moju verziu. Nestalo sa tak. Ten víkend, keď sa to dostalo do médií, som bola na Slovensku. Keď som sa vrátila domov, bolo mi z toho veľmi ťažko. Nedokázala som o tom premýšľať, nie sa k tomu ešte vyjadrovať. Predtým, ako som sa s ním stretla, som o tom povedala otcovi. Ten mi povedal, nech si poriadne premyslím, či do toho chcem ísť, pretože idem hlavou proti múru. On má pozíciu, ty nemáš nič. A presne tak som to cítila viac-menej celý svoj život, preto som ho tak dlho chránila. Mala som z toho taký pocit, že mňa nikto nepotrebuje, ale jeho potrebujú, on je podstatný, lebo ľuďom prináša vieru. Navyše som vtedy ešte verila, že som bola jedinou obeťou. Až keď som videla jeho fotografie s inými deťmi, uvedomila som si, že to tak možno nie je. A potom som našla ďalšie obete, o ktorých už vie cirkev aj polícia.

Jeho obete?

Áno. Nedošlo to až do takého štádia, ako v mojom prípade. Išlo skôr o nevhodné dotyky. Za nevhodný dotyk považujem to, čo sa vám stalo, bolo vám to nepríjemné a čo by ste nedopustili, aby sa stalo vašim deťom alebo deťom vo vašej blízkosti, na ktorých vám záleží. Keď sa obete pozerajú len na svoju situáciu, často ju zľahčujú. Ja som si to tiež uvedomila až v momente, keď som si predstavila, že by sa to potenciálne mohlo stať mojim deťom.

Aj títo ľudia to riešia s Vatikánom a políciou?

Vedia o tom. Teraz nemôžem povedať viac. Ale oba prípady sú už premlčané, rovnako ako môj.

Takže pre vás sa to na polícii skončilo?

Až minulý rok v októbri som si našla právnika, ktorý je ľudský a normálny a bol ochotný ma právne reprezentovať. V novembri sa teda prípad opäť otvoril.

V akom štádiu je teraz vyšetrovanie?

Polícia si predvoláva a vypočúva svedkov.

Nemáte pocit, že je to zbytočné, keď sú tie prípady premlčané?

Ide mi len o to, aby sa to dôkladne prešetrilo a preverilo sa, že deti v jeho blízkosti, v rodinách, ktoré navštevuje, sú v bezpečí. Aby tí ľudia, čo mu dávajú deti na kolená, mali viac informácií. Mojím cieľom ale nebolo, aby šiel do väzenia a aby trpel. Len cítim potrebu chrániť deti v jeho blízkosti.

Čo by ste považovali za spravodlivé vo vašom prípade?

Spravodlivé rozhodnutie prenechám cirkvi a právnemu systému. Dôverujem im, že z morálneho hľadiska a z hľadiska ochrany detí urobia to, čo je správne. Mne už nejde ani tak o spravodlivosť. Ja chcem vedieť pravdu. Tým by sa to pre mňa skončilo. Chcem vedieť, či polícia a cirkev vedeli, že je schopný niečoho takého. Či boli obete predo mnou a po mne, ktoré s ním mali podobnú skúsenosť. Ak by sa obete v zahraničí nepostavili a nezačali o tom hovoriť, všetko by bolo také ako predtým a nič by sa nezmenilo. Preto je podstatné, aby aj obete sexuálneho zneužívania na Slovensku našli odvahu a oznámili to, hoci anonymne. Svojou mlčanlivosťou totiž chránia vinníka a je veľmi pravdepodobné, že ten človek ubližuje ďalej. Na druhej strane však sama viem, že je to ťažké.

Malo odhalenie zneužívania v iných krajinách vplyv na to, že ste sa o tom rozhodli hovoriť aj vy?

Keď sa o tom začalo hovoriť a pápež František povedal, obete, nebojte sa, oznámte to, prihláste sa, cirkev to chce riešiť, bol to pre mňa signál, že to mám urobiť. Verila som, že je to naozaj tak. Hovorila som s mnohými ľuďmi z cirkvi, ktorí boli úžasní a veľmi mi pomohli. Opakovali mi, že cirkev to chce riešiť.

Zmenilo zneužívanie vašu vieru?

Načas som kvôli tomu vieru stratila. S manželom ale máme cirkevný sobáš, naše deti sú pokrstené a navštevujú katolícku školu. O náboženstve teda hovoríme bežne. Učím ich ale premýšľať za seba, aby si na niektoré veci vytvorili vlastný názor. Nerozdeľujem ľudí podľa toho, akú majú vieru, rešpektujem všetky náboženstvá. Možno je to aj tým, že veľa cestujeme.

Kedy ste stratili vieru?

Moja viera sa začala meniť po osemnástke a odchodom zo Slovenska. Úplne sa však vytratila s narodením dcéry, keď som mala depresie. Deti vás ale donútia fungovať, aj keď je to pre vás ťažké. Tú hroznú situáciu som sa snažila vyriešiť tým, že som začala potláčať všetky pocity, hnev, strach, radosť, stala som sa robotom a nič som necítila. Nemala som ani pocit hladu a niekedy som aj dva dni nejedla. Mala som obdobie, keď som mohla spať len po pár pohároch vína.

Ste dnes veriaca?

Verím v Boha ako lásku a súcit.

Hovorili ste o zneužívaní s manželom?

Povedala som mu to hneď, keď sme spolu začali chodiť, asi na druhom rande. Povedal, že je to v poriadku a neprekáža mu to.

Vtedy ste o tom ešte stále hovorili ako o vašej chybe?

Povedala som mu, že ako dieťa ma sexuálne zneužíval kňaz, ktorý je teraz biskupom. Nezachádzala som do detailov.

Chautura podporili aj bežní ľudia – tisíce mu vyjadrili podporu v petícii, modlili sa za neho a zdieľali hashtag #vladykusinedame. Mali ste vo svojom okolí takýchto ľudí?

Iba som od blízkych počula, ako sa o mne rozpráva po dedine, kde máme dom. Boli takí, ktorí hovorili: Čo sa nehanbíš? Mysli na deti. To je hanba, o takom rozprávať. Boli to ľudia, ktorí roky poznali mňa a moju rodinu. Tým ľuďom stačilo to málo informácií z médií, aby vedeli, kto som.

Videli ste dokument Leaving Neverland, ktorý hovorí o tom, ako Michael Jackson zneužíval dvoch chlapcov? Všimli ste si tam nejakú podobnosť s vaším príbehom?

Ten dokument skvelo ukázal, že ak dieťa dostane nejaké výhody, pretrpí čokoľvek, lebo berie dobré so zlým. A najmä vtedy, ak má z toho nejaký zisk celá rodina. Aj v dokumente bol hlavným spúšťačom, prečo o tom tí muži začali po rokoch hovoriť, narodenie dieťaťa. Pre mňa to bolo narodenie dcéry.

Bol vám v niečom povedomý aj prípad Kataríny Danovej, ktorú zneužíval vedúci tábora Chachaland?

Opäť išlo o človeka, ktorého si veľa ľudí z jej okolia vážilo a ktorého poznala aj jej rodina. A opäť sa s tým ponúkali aj výhody. Už len tie, že si vybral práve ju, sa mohla cítiť trochu výnimočne. V sedemnástich navyše na polícii tvrdila, že ju nikdy nezneužil. Ak by sa ma ktosi v sedemnástich spýtal tú istú otázku, tiež by som klamala.

Sexuálne škandály v cirkvi

Teraz najčítanejšie