Zdivočené hordy na finále európskeho pohára. Brusel je dodnes postrach

Na štadióne je chaos, preháňajú sa ním zdivočené hordy. Červenobielo oblečení chlapi s bledými tvárami sú v presile, tlačia na biedne oplotenie, to nemá šancu odolať a na smrť prestrašení čiernobieli s tmavými vlasmi sa váhou vlastných tiel gniavia telo na telo pri betónovom múre. „Toto je vojna,“ hovorí nechápavo päťdesiatnik, záchranár.

Na scénu nastupuje polícia. Neskoro. Poriadok robia s neborákmi, čo sa v tlačenici pri múre tribúny dokázali vyškriabať ponad telá kamarátov a zoskočiť na plochu štadióna. Betónový múr tlak nevydržal, desiatky tiel ležia pod ním. Zdravotníci nevedia, kam skočiť, z útrob kričiacej masy tiel a betónu vyťahujú prvé telá.

Ľudia kričia o pomoc aj od bolesti. Vzduchom lietajú kamene, plechovky, tyče, čokoľvek, čo môžu červenobieli vrhnúť na čiernobielych a naopak. Toto je Brusel. Dnes je to hlavné mesto Európy. V máji 1985 miesto najhlbšieho úpadku európskeho futbalu. Hodinu po tom už bol výkop, finále Pohára európskych majstrov medzi Juventusom Turín a FC Liverpool. Sanitky odvážajú mŕtvych aj polomŕtvych. Konečná štatistika znie 39 mŕtvych a 350 vážne zranených. V piatok odvtedy uplynie tridsať rokov.

Anglický systém

Je august 1995, preplietol som sa s davom uličkami pomedzi typické anglické radovky, a už som pri štadióne. Som v Liverpoole, v ruke držím lístok na derby, ale nie je to FC Liverpool. Všetci okolo mňa majú modrobiele šály, stojím pred štadiónom Evertonu, ktorý hrá s Manchestrom United.

Podávam lístok na bráne, dôkladne ma ošacujú, prechádzam úzkou betónovou chodbou, vchádzam na tribúnu, všade stevardi. Slušní, ale aj riadni chlapi, pohľady im blúdia po divákoch. Všetci preklínajú Manchester, „fuck“ sem, „fuck“ tam, ale od prvej chvíle je jasné, že to medzi fanúšikmi bude len o nadávaní a nie o bitkách. Sektor priaznivcov Manchestru United je pre miestnych nedobytná pevnosť oddelená stevardmi.

Na zápase som desať rokov po tom, čo sa v Bruseli odohral najodpornejší a najdesivejší masaker v dejinách európskeho futbalu a hlavnú rolu v ňom zohrali fanúšikovia z tohto mesta, len to boli hooligans vo farbách FC Liverpool.

Angličania sa stali – právom – postrachom futbalu. Britská premiérka Margaret Thatcherová vyhlásila, že toto sa už nikdy nesmie zopakovať.

Z tribúny Evertonu sa pozerám na to, ako to funguje, keď Briti nastavia systém. Zmeniť sa museli zákony, štadióny, usporiadatelia, čiastočne aj diváci, pre konkrétnych hooligans naozaj začali platiť zákazy vstupu na zápasy ich mužstva. Definitívne sa však veci pohli až po roku 1989 a tragédii v Hills­borough, kde v tlačenici na štadióne zahynulo 96 fanúšikov Liverpoolu.

V Anglicku im to až na výnimky funguje dodnes – ak sa chcú futbaloví hooligans pobiť, vybavia si to mimo štadiónov v súkromných bitkách. Do európskeho futbalu sa anglické tímy smeli vrátiť až v sezóne 1990/91.

Video: Trágédia na Heysel štadióne

Rozpadajúci sa štadión

Finále európskych pohárov sa dnes odohráva v najmodernejších arénach. Bruselský Heysel štadión bol však aj na pomery osemdesiatych rokov starým, rozpadávajúcim sa štadiónom, na ktorom nemali usporiadatelia šancu udržať poriadok.

Zápas Liverpoolu s Juventusom v máji 1985 vysielala aj Československá televízia. Komentátori nemali informácie, čo sa v Bruseli stalo. Vedeli akurát, že pred zápasom napadli Angličania Talianov. Kamera občas ukázala policajtov a za nimi prázdnu časť tribúny a kopy šatstva na sivých betónových plochách.

Celý zápas bol čudný, hráči hrali akoby bez záujmu. Gólom z penalty pre Juventus rozhodol Michel Platini, v roku 1985 asi najlepší futbalista sveta.

Dnes sa musíte pýtať – ako niekomu napadlo po takej masakre pustiť hráčov hrať? Dobové vysvetlenie – aby sa po zrážkach fanúšikov upokojila situácia.

Začali to lietajúce kamene

Celé sa to začalo pubertálnou zábavkou – anglická časť publika, už vtedy v celej Európe obávaná, mala byť od fanúšikov Juventusu oddelená neutrálnou zónou, tribúnou Z, v ktorej nemali byť talianski priaznivci, ale domáci diváci. Taliani v tejto zóne však boli, aj preto, lebo ich v Bruseli veľa žilo a Juventus je najslávnejší taliansky klub. Do zápasu bolo ďaleko, tak sa fanúšikovia začali obhadzovať kamením. Na starom štadióne bolo materiálu dosť a znepriatelené tábory stáli len kúsok od seba.

Vzduchom toho lietalo čoraz viac, až sa Liverpoolčania rozbehli smerom k vetchému oploteniu medzi oboma tábormi. Dav začal ustupovať, obrovská masa tiel sa tlačila na betónový múr, a ten pod tlakom nevydržal.

Keď hlavná tribúna Juventusu pochopila, čo sa stalo, začala útočiť kamením, svetlicami a tyčami na belgických policajtov, ktorí sa ich snažili udržať v sektore, aby sa nepustili do súboja s hlavnou tribúnou anglických fanúšikov. Policajti docválali na koňoch a zabránili veľkej bitke, no na štadióne prebiehali desiatky súbojov.

Tresty

„Brusel, Brusel.“ Pre futbalových hooligans sa stal pojmom, výstražným pokrikom a pre niektorých možno výkrikom proti establišmentu. Film Karla Smyczka Proč zo sklonku osemdesiatych rokov o sparťanských fanúšikoch a ich jazde vlakom do Banskej Bystrice to zachytáva celkom verne. Daniel Landa ako líder sparťanských fans ručí s navretými žilami na krku „Brusel, Brusel“, partia sa hneď pridá a rozbíja vagón.

Európa však išla opačným smerom a spamätala sa. Trvalo to, ale belgický súd rozdal tresty liverpoolskym hooligans – vinu sa podarilo dokázať štrnástim z nich, všetci už mali z minulosti záznamy o trestných činoch na futbale. Do väzenia išli na tri roky. Belgická sudkyňa v správe ešte predtým konštatovala, že vinu na tragédii majú anglickí fanúšikovia, zlyhali však aj organizátori a polícia. Veliteľ zásahu na Heysel štadióne dostal deväťmesačný podmienečný trest.

Dnes je už štadión v Bruseli zrekonštruovaný a premenovaný na štadión kráľa Baudouina. Otvárali ho pred desiatimi rokmi.

Finále Ligy majstrov sa tento rok hrá na vynovenom berlínskom štadióne, futbal na tejto úrovni je pohodovou a dobre zorganizovanou zábavou, kam chodia otcovia s deťmi. Do finále sa prebojoval aj Juventus, na budúcu sobotu nastúpi proti Barcelone a môže to byť skvelý zápas.

Ale spomeňte si aj na to, že vo finále pred tridsiatimi rokmi zomrelo 32 Talianov, štyria Belgičania, dvaja Francúzi a jeden Severný Ír.