Evanjelická farárka Polcková: Kresťania by nemali klásť odpor vývoju

Veľkonočnou nedeľou sme otvorili stránky Denníka N autorom, pre ktorých je kresťanstvo neoddeliteľnou súčasťou života. Chceli sme dať priestor hlasom, ktoré môžu našim čitateľom znieť na prvé počutie cudzo. Vaše reakcie ukázali, že ste pripravení načúvať. Ďakujeme.

Dnes vám predstavíme ďalšiu autorku rubriky Nedeľná nekázeň, evanjelickú farárku Annu Polckovú.

Vy máte vieru z rodiny. Sú však aj ľudia, ktorí sa k nej dostanú neskôr. Je taká viera iná? Napríklad aj zo skúseností s vašimi farníkmi?

Vieru nepovažujem za hotový produkt. Hľadanie je dôležité a potrebné. Niekedy je viera spojená so silným emocionálnym zážitkom – keď máte pocit, že sa deje niečo, čo bude určovať celý váš ďalší život. Ale potom príde iná situácia a vy to cítite úplne opačne. Preto nepovažujem vieru za výsledok nejakého emocionálneho chvenia, ale za proces, ktorý sa vyvíja. A to platí aj pre vieru odpozorovanú z rodiny, aj pre tú nájdenú v dospelosti.

Je viera niečo, čo sa človeku stane, alebo sa pre ňu môže aj rozhodnúť?

Sú podnety, ktoré prinútia človeka premýšľať o živote, o svete iným spôsobom, hĺbať, hľadať, čo je za tým. Aký to má zmysel. Viera je to, čo človeka presahuje. Pokiaľ nájdeme hlbší rozmer, ktorý nám je ponúknutý napríklad aj v umeleckom diele, v divadle, vo filme, alebo aj pri službách Božích, alebo pri omši a ten nás vedie k tomu, aby sme sa dozvedeli viac o sebe, o Bohu, o svete, to všetko sú spôsoby, akými sa nás Boh dotýka. My sa však slobodne rozhodujeme, ako na tento dotyk zareagujeme.

Bola za vašou cestou do kňazskej služby snaha dostať odpovede na tie veľké otázky po zmysle? Mysleli ste si, že ako farárka ich nájdete skôr?

Áno. Na začiatku som chcela nachádzať odpovede sama pre seba. Až neskôr ma hlboko zasiahlo stretnutie s umierajúcimi na praxi počas štúdia na zdravotníckej škole. Tento zážitok ma posunul k rozhodnutiu študovať teológiu, bolo to vnútorné povolanie, takzvané vocatio interna.

Aj moja predstava, kde budem slúžiť,  sa však vyvíjala. Najprv som chcela byť farárkou niekde pod Tatrami. V čase, keď som nastúpila na fakultu,  žiadna iná služba v cirkvi nebola možná. Ale potom prišla revolúcia v roku 1989 a všetko sa zmenilo a ja som počas štúdia v Nemecku veľmi uvažovala o tom, že by som sa venovala službe v nemocniciach alebo v ústavoch. Chcela som slúžiť trpiacim, od ktorých som sa odvinula vo svojej viere a hľadaní. Ale po čase som prišla na to, že to nie je moje miesto.

Prečo?

Lebo som vyhorela. Zachránila ma služba, ktorú som robila pri stredoškolákoch ako vychovávateľka v internáte. Na strednej zdravotníckej škole sme mali evanjelické triedy. Starostlivosť o študentov mi v tom čase pomohla zorientovať sa nanovo. Potom som si urobila farárske skúšky a bratislavský zbor si ma zvolil za svoju farárku.

Čím vynikajú dobrí farári, dobré farárky?

Farár/farárka by mal/a mať schopnosť empatie. Úctu ku každému človeku. Odvahu byť autentickým. Pozorovať, pýtať sa, čo ľudí teší a čím sa trápia, mať k nim lásku. Veľkorysosť. Pokoru ustáť, že neviem riešiť ťažké životné dilemy, nemám odpoveď na každú otázku. Schopnosť učiť sa, študovať. Kritické myslenie. Ochotu vnímať teológiu ako vedu. Pokoru vidieť, čo sa deje „za plotom“ (inde, nielen v mojom bezprostrednom okolí).

V čom sú farárky iné ako farári?

Ženy by mali