Denník N

Čo som zistil pri písaní odpovede Richardovi Sulíkovi a čítaní programu SaS

Predsedovia si merajú egá. Lídri hľadajú spoločne riešenia.

Prečítal som v uplynulých dňoch viacero rozhovorov s Richardom Sulíkom, kde sa venoval novej opozícii. Bolo to také typické meranie veľkosti ega medzi predsedami. Kiska je ako Procházka, progresívci sú ľavičiari, ktorí chcú len zväčšovať štát, o SPOLU nič nevie. Jedine SaS má super program. A tak to pokračovalo v jednom médiu za druhým vrátane dnešnej diskusie s mojím kolegom Mišom Trubanom.

Priznám sa, najprv som začal písať primerane ostrú odpoveď. V polovici som sa však zastavil. Neviem o ňom povedať nič, čo by stokrát nepovedali iní. A určite nemienim prekročiť hranicu, kde sa začínajú podpásové či osobné útoky. Súťažíme medzi sebou, ale po voľbách musíme byť schopní sadnúť si za jeden stôl. Zobrať moc z rúk súčasnej väčšiny a vládnuť. Celé štyri roky.

Prestaňme si konečne merať egá. Porovnajme radšej naše programy. Nájdime, čo nás spája. A ak sa niekde zásadne líšime, začnime to riešiť. A tak som strávil víkend nad ôsmimi programovými dokumentmi SaS, na ktoré Richard Sulík v každom rozhovore odkazuje. Nezmestili sa im tam témy ako regionálne rozdiely, kvalita demokracie a občianskej spoločnosti, kultúra, životné prostredie, výskum a inovácie. Napriek tomu mám dobrú správu.

Dobrá správa

V mnohých konkrétnych návrhoch je medzi nami zhoda. Ak považujete za dôležité zrýchliť proces pozemkových úprav, zaviesť výber riaditeľov nemocníc na základe profesionalizmu či zverejňovať informácie o uplatnení absolventov škôl, SPOLU a SaS sú v jednom šíku.

A aj keď s PS o programe do parlamentných volieb zatiaľ len diskutujeme, dovolím si povedať, že všetky tri spomínané opatrenia a desiatky ďalších by bez váhania podporili. Dokonca si tipnem, že saskári by povedali to isté, ak by čítali naše programové dokumenty (tiež sme ich zverejnili osem, ale ďalších desať vyjde v najbližších týždňoch).

Takže idyla? Stačí vyhrať voľby, opanovať egá a máme špičkový a spoločný vládny program? Nie úplne. Spomínané opatrenia by bez váhania podpísal aj SMER. Sú to jednoducho rozumné veci.

Skutočné výzvy na ceste k dohode nás čakajú inde. Slovenský HDP dnes dosahuje 100 miliárd eur, čo je päťkrát viac ako v roku 1993. Naša ekonomika potrebuje veľa na dobehnutie západnej Európy, ale nemôžeme sa tváriť, že sme ešte stále rovnako chudobní ako pred Dzurindom. Napriek tomu nie sme šťastnejší a spokojnejší. Pre program budúcej vlády je zásadné, či máme spoločnú diagnózu, ale najmä prístup k liečbe.

V čom sa líšime

Existuje zhoda, že Slovensko dnes najviac sužuje pocit nespravodlivosti, nerovnosti šancí, neférovosti, ktorá často prerastá do korupcie. Program SaS vidí riešenie tohto problému v ekonomickom liberalizme („obmedzme štát, nech nie je čo kradnúť“) a represii („zavrime tých, čo kradnúť budú“). Aj keď najmä v oblasti polície a prokuratúry považujem našu Rekonštrukciu štátu za prepracovanejšiu, saskári si tiež dali záležať a skutočný rozdiel je v inom.

V SPOLU aj PS rozumieme tomu, že nedôvera v spravodlivosť nie je pre ľudí len o korupcii vládnych politikov. Vidia spoločenské nerovnosti, ktoré sú neprijateľné („on prežije, lebo si vie zaplatiť vyšetrenie už zajtra, a moja dcéra nie, lebo čakala 6 mesiacov“) alebo veľmi nespravodlivé („ona má šancu na lepší život, lebo sa narodila v inej časti štátu, a ja tu na východe môžem akurát tak emigrovať“).

Ľudia tiež dlhodobo považujú za jeden z najväčších problémov to, že sa v kritických chvíľach, keď naozaj potrebujú pomoc a podporu, nemôžu spoľahnúť na štát. Toto nevyrieši ani ekonomika, ani represia.

S Richardom Sulíkom sa zhodujeme v dôležitosti fungujúceho zdravotníctva a dobrého školstva. V zdravotníctve ľudia pociťujú spomínanú nespravodlivosť azda najviac a vzdelávanie je zase kľúčom k našej budúcnosti.

SaS chce zdravotníctvo zlepšiť jeho plnou privatizáciou. Cieľom je, aby štátne poisťovne ani nemocnice vôbec neexistovali alebo nemali významnú úlohu. Štát má starostlivosť a rovnosť zabezpečiť ako rozhodca trhových síl.

Naša vízia je spoločná v nevyhnutnosti jasne zadefinovať to, na čo má pacient nárok. My si však myslíme, že úloha štátu musí byť výraznejšia, a nikdy nebudeme súhlasiť s plošnou privatizáciou nemocníc.

V školstve kladú sulíkovci dôraz na efektívnosť – tri kapitoly to majú dokonca priamo v názve. Súhlasím, ale naše vzdelávanie potrebuje oveľa silnejšiu víziu, než je ekonomické upratovanie. Len jeden z kľúčových cieľov – zásadné a dlhodobé zlepšenie kvality učiteľov – vyžaduje prepracovanejší program. Aj nové investície.

Rozdiel aj príležitosť

Najväčší možný spor, ale aj najväčší priestor na spoločný postup vidím v daňovej a odvodovej politike. Odvodový bonus sa konať nebude. Preto, že je jednoducho nerealizovateľný. Dôvodov je veľa, ale stručne sa dá povedať, že neprejde niečo, čo vyrobí obrovskú dieru vo verejných financiách a zároveň zníži garantované dôchodky na menej ako životné minimum.

Skúsim však byť aj pozitívny. So SaS sa v skutočnosti zhodujeme, že najväčším problémom daňového a odvodového systému je vysoké, chaotické a demotivačné zdanenie práce, najmä tej horšie platenej. Keď nájdeme dobré a reálne riešenie, nebude mi prekážať, ak to Richard Sulík nazve odvodovým bonusom a povie, že odvodové koliesko sa konečne dokotúľalo do cieľa.

Za tým však číha iný rozdiel medzi nami – aká má byť cesta k dobiehaniu Západu. Podľa SaS stačí vrátiť rovnú daň, čo najviac osekať štát a ostatné sa nejako dostaví samo. Zabúdajú na to, čo ekonómovia nazývajú „pasca stredného stupňa rozvoja“, keď len veľmi málo štátov sa dokázalo dostať z bodu, kde je dnes Slovensko, medzi tých úplne najvyspelejších.

Ak sa pozrieme na tých, čo to dokázali (Írsko či Južná Kórea), vidíme, že k silnej dávke kapitalizmu namixovali rovnako silnú dávku schopného štátu. Skutočne vyspelá ekonomika potrebuje výskum, inovácie, kreatívny priemysel, špičkové vysoké školy, e-government…

Aj ja cítim zdravú skepsu k schopnosti politikov a úradníkov Slovenskej republiky vydať sa na túto cestu. Doterajšia skúsenosť je v tomto SMERe smutná. Bez nej nás však nič dobrého nečaká, a preto nemáme na výber. Namiesto ideologických vojen poďme hľadať spôsob, ako na to.

Vládnuť treba štyri roky

Všetko toto však nakoniec stojí na vonkajšom a vnútornom zakotvení štátu. V prípade miesta Slovenska vo svete, osobitne v spoločnej Európe, ma desí, akými nebezpečnými smermi sa rozbehla v posledných rokoch rétorika vládnych, ale aj väčšiny opozičných politikov.

Nemali by sme zabudnúť, že vláda demokratických síl na Slovensku sa začiatkom desaťročia nerozpadla na nezhodách o programe, výške odvodov či privatizácii nemocníc. Rozpadla sa na vzťahu k Európskej únii.

Rovnako by sme mali diskutovať aj o vnútornom hodnotovom zakotvení nášho štátu. Liberálna demokracia, silná občianska spoločnosť, nezávislé médiá a politické strany, ktoré nie sú projektmi ani akciovkami predsedov – to sú podľa SPOLU aj PS zásadné veci, o ktorých sa v prioritných dokumentoch SaS nehovorí takmer nič.

Opäť to nemusíme brať negatívne. Verím, že sulíkovci sa týmto opatreniam nebudú brániť, ak ich prinesieme.

Do vlády sa nemá ísť učiť vládnuť, ale pracovať pre ľudí. Od prvého dňa. Slovensko už neschopnosťou súčasnej vládnej väčšiny stratilo priveľa času. Teší ma, že SaS aj my sa na to poctivo a intenzívne chystáme.

Chceme byť najlepšie pripravení na vládnutie. Toto je politická súťaž, z ktorej budú mať ľudia na Slovensku naozajstný úžitok. Potom nebude treba používať v rozhovoroch podpásovky.

Ideš do toho, Richard?

Strana Spolu

Sulík a SaS

Teraz najčítanejšie