Denník N

Ako som sa na exkurzii trochu viac zradikalizovala voči totalitným manierom

Foto - Karolína Stach
Foto – Karolína Stach

Mala som dnes nápad ísť na jedno pamätné miesto pre politických väzňov. Volá sa Gedenkstätte Berlin-Hohenschönhausen, na zjednodušenie to volajú väznica Stasi. Prednedávnom som bola vo vyšetrovacej väznici NSDAP v Kolíne. Prišlo mi neuveriteľné chodiť po miestach, ktoré sú zhruba ako dnešné búdy v psích útulkoch a kde je malý dvorček, na ktorom väzňov vo vyšetrovačke strieľali.

Dnes som takto vstúpila do areálu Stasi, ktorý by mal byť predsa len o niečo ľudskejší než NSDAP. Ulbricht, Honecker, trabanty – to sú takí naši skoro. Prišla som k pokladni, že jeden lístok, prosím. „Do areálu po jednom nepúšťame, len s výkladom v skupinách.“ A koľko to trvá? „Dve hodiny.“ „Kratšie nie je?“ „Nie je, aha, skupina už odchádza.“ No dobre, idem.

Náš sprievodca nám pustil krátky film o tom, že väznica vznikla v roku 1951, že so Stasi spolupracovalo vyše 200-tisíc Nemcov, že tu boli za celý čas tisíce a tisíce politických väzňov. Veriaci, politicky nespoľahliví.

Vyjdeme pred barak, náš sprievodca si zapáli prvú z piatich cigariet, má tetovanie na ruke a strašne modré oči, uťahuje si z mladých kolegov. Začne výklad: „Táto budova slúžila ako nemocnica, ale nie na liečenie – na pôrody zadržaných žien a riešenie prípadných pokusov o samovraždu. Väznica je tuto vľavo…

Ja som sa sem dostal ako 19-ročný, v cele číslo 122 som strávil dva roky za pokus o útek na Západ.

Myslíte si, že by ste boli vyšetrovateľom Stasi? Nie. Nie. Nie. Áno. Vy áno? Ďakujem za úprimnosť. Asi by ste boli, výroba takéhoto zmrda je omnoho jednoduchšia, ako sa zdá. Môj najlepší kamarát na celom svete dostal od štátu auto za to, že na mňa donášal. Všetci donášali.

Netušil som, že som väznený práve tu. Odviedli ma naslepo, o tomto mieste netušil nik, hoci je v Berlíne. Vidíte tú zelenú budovu vedľa? Tí robili administratívu a netušili, že hneď cez ulicu sú väzni.

Po dvoch rokoch ma kúpili do západného Nemecka. Politických väzňov kupovali, lebo NDR chcela a potrebovala peniaze. Dnes niektorí vravia, že týmito nákupmi sa len udržoval systém pri živote. Neviem. Keď nás previezli na Západ, niektorí sa vrhali na zasneženú zem a bozkávali ju.

Či plačem, keď sprevádzam? Nie, ale sú miesta, kde sa mi zalesknú oči, to hej. Na gumenú samotku (izba v pivnici bez okien, s gumenými stenami) s vami nejdem, nepotrebujem to vidieť, bol som tam. Mne to vonia ako krv s potom. Nedalo sa tam spať, zem bola príliš studená. Kŕmili nás zvyškami, aj to len nepravidelne. Samotka bola v prevádzke ešte v roku 1988.

Či budem niekedy normálne spať? Asi nie, ale keď budem mať fakt veľké šťastie, tak zažijem v živote dostatok pekných vecí, ktoré mi toto zlo dajú do znesiteľnej perspektívy.

Prečo sprevádzam po mieste, kde ma väznili? Pred 10 rokmi by som to nerobil. Poznáte Pegidu? AfD? Preto to robím. Aby sa takíto nikdy nevrátili.“

Väzenie prestalo fungovať ako väzenie po zjednotení Nemecka.

Ako spomínam v úvode, dnes som sa trochu viac zradikalizovala voči totalitným manierom.

Text bol prvý raz publikovaný na FB stránke autorky

Foto – Karolína Stach

Teraz najčítanejšie