Denník N

Roky bola aktivistkou v oblasti LGBTI. Aj pre hejty vyhorela, skončila na liekoch a rozhodla sa to nechať

Romana Schlesinger. Foto - archív R. Sch.
Romana Schlesinger. Foto – archív R. Sch.

Pre mňa fakt nebolo príjemné, že časť spoločnosti ma považuje za úchylnú sorošovskú agentku. Vyplýval z toho obrovský tlak všetkým dokázať, že v skutočnosti som dobrý človek, hoci som aj lesba a Židovka, hovorí v otvorenom rozhovore Romana Schlesinger.

Ľutovali ste niekedy, že ste lesba, v kontexte toho, že žijete na relatívne konzervatívnom Slovensku?

Ani nie, maximálne v rámci humoru. Predstavte si, že ste žena, máte frajerku, obe menštruujete a hormóny lietajú po celom byte. Svoju orientáciu som ľutovala možno kedysi na začiatku, keď som mala strach povedať to rodine a okoliu.

Aké je to dospievať a zisťovať, že veci sa majú inak, než okolie očakáva?

Mám židovských predkov, ktorí si prešli holokaustom. Po nich som zdedila drajv, ktorý ma núti prežiť aj v najhoršej možnej situácii. Keď som zistila, že som lesba, racionálne som si povedala, že po odchode z Trenčína do Bratislavy si budem robiť, čo chcem.

Mali ste aj frajerov – mužov?

Najskôr áno. Na strednej škole som ešte chcela zapadnúť do partie, netúžila som byť outsiderka. Samu seba som pritom považovala za dosť chladný typ, čo súviselo s tým, že som celkom dobre znášala rozchody. Od pätnástich až šestnástich som si uvedomovala, že v skutočnosti som na ženy.

Vtedy už bol internet, tak som si o tom zháňala informácie. Viac ako moja orientácia ma trápila malomestská nátura Trenčína. Milujem kultúru a umenie, čo tam chýbalo. Trenčín je jediné krajské mesto bez divadelnej scény, tak som dokonca začala ochotníčiť.

Otec ma tlačil do športu, lebo celá jeho rodina športuje, bolo to však proti mojej náture. Potom matka chcela, aby som študovala právo alebo medicínu, lebo vraj potrebujem najlepšiu školu. Všetky tieto veci mi liezli na nervy, a tak som si naplánovala únik. Kombinácia toho, do čoho som bola tlačená, s tým, že skôr či neskôr budem musieť priznať svoju orientáciu, ma vlastne donútila z Trenčína vypadnúť.

Kedy ste si povedali, že dosť bolo pretvárky s chalanmi a budete žiť tak, ako cítite?

Už počas prvého víkendu v Bratislave, teda v osemnástich. Rovno som si klikla na lesbickú zoznamku na internete, spoznala sa tam s pár babami a popýtala sa ich, kam chodievajú. Do týždňa som mala prvú známosť. Preto nedám nikdy dopustiť na Bratislavu a hrdo sa k nej hlásim, pre mňa je to najlepšie miesto pre život.

A nasledoval coming out?

Až po roku, keď som mala devätnásť. Vážne som sa zaľúbila, takže už malo zmysel o tom povedať rodine aj kamarátom.

Reakcie?

Otec vtipne poznamenal, že aspoň ušetríme na antikoncepcii. Brat, ktorý bol ešte malý, s tým problém nemal a dnes ako dospelý človek stojí vždy podporne za mnou, ale mama reagovala hystericky. Povedala, aby som sa nevracala domov, kým nebudem normálna. Nasledujúce štyri roky sme mali veľmi zlý vzťah. Stále verila, že sa zmením.

Keď videla, že sa v tejto téme angažujem aj verejne, došla s tým, že v poriadku, v súkromí môžem byť, aká chcem, len nech o tom nerozprávam do televízie. Časom si však obľúbila moju vtedajšiu frajerku.

Chodila vás navštevovať?

Áno, ale pri prvej frajerke bola tá návšteva dosť nepríjemná. Chcela vidieť, ako a kde bývame, tak prišla s dvomi taškami zaváranín. Začala si pozerať celý byt, povedala pár ironických komentárov, položila zaváraniny a odišla.

Našli ste k sebe cestu?

Našťastie sme to nejako stihli, lebo v roku 2013 zomrela. Môj ďalší vzťah sa jej celkom páčil. Vysvitlo, že jej obavy nepramenia ani tak z toho, že jej dcéra má vzťah so ženou, ale to, či sa dokážeme finančne zabezpečiť, že ona nebude mať vnúčatá a podobne. Keď videla, že moja partnerka má vysokú školu a dobrú prácu, že bývame slušne, upokojila sa.

V podstate vždy snívala o tom, že budem mať za manžela bohatého „týpka“ s obrovským domom. Keď som v šestnástich mala frajera, ktorý mal 23 rokov a drahé auto, pričom jej nosil bonboniéry, priam sa okolo neho vznášala. Keď som sa s ním rozišla, ona za ním plakala.

Takmer desaťročie ste boli aktivistka za práva LGBTI. Aký dnes máte pocit z toho, čo ste dosiahli, z toho, že ste verejne nastavovali svoju tvár a znášali výpady kritikov?

Dobrý aj zlý, nič nie je čiernobiele. Teším sa z toho, že tá téma sa stala mainstreamom, začalo sa o nej masovo diskutovať. Negatívom je odozva konzervatívnych skupín, ktorá bola najskôr slabá, ale postupne narastala a vyvrcholila referendom za rodinu.

Vtedy sa už diskusia o tejto téme dostala za hranicu znesiteľnosti, lebo ľudia s inou orientáciou boli permanentne urážaní. Mnohých z nás to osobne veľmi zasiahlo. Aj preto som rada, že som už z toho preč.

Žijeme v demokracii. Ak sa odosobníte, dokážete rozumieť veriacim, ktorí pochodujú proti interrupciám, za rodinu, organizujú za ňu referendum? Sú to pre nich asi vážne veci.

Ťažko sa odosobniť, keď sa ma to osobne týka. Nielenže som pracovala s LGBTI, ja do tej komunity aj patrím. Samozrejme, pochody za rodinu a klasické vyjadrenia názoru tých ľudí sú v pohode, sporiť sa však môžeme o tom, čo na to nadväzuje – konšpirácie o našej komunite, strašenie ňou a podobne. Jedna vec je byť proti dúhovým pochodom, iná klamať o ich účastníkoch a o dianí na nich.

Niektoré hlúpe weby si pokojne vymyslia, že v Bruseli sa koná veľtrh detí pre homosexuálov, iné šíria štúdie človeka, ktorý sa vo vedeckej obci pochybnými metódami práce diskreditoval už pred desiatimi rokmi, čiže ho vážne neberú ani vlastní. Podobné nezmysly sa vyvracajú ťažko. Konšpirácie sa však netýkajú len našej komunity, sú problémom celej spoločnosti.

Premýšľali ste niekedy nad tým, že ak je pre konzervatívnejších veriacich homosexuálne spolužitie hriechom, jednoducho nemôžu zastávať iný názor?

Jasné, plne chápem, že to takto majú. Rozumiem, že by nemali ísť do homosexuálnych zväzkov, chodiť na interrupcie či mať predmanželský sex. Nik ich však do toho ani nenúti. Môžu si robiť, čo chcú, nik sa im za to nebude posmievať, nik ich za to nebude urážať či napádať. Pokojne môžu byť konzervatívni a podriadiť tomu svoj životný štýl.

Lenže oni nie – oni si chcú ponechať to svoje a zároveň to nakázať aj iným ľuďom. My, na rozdiel od nich, necítime potrebu prikazovať ostatným, že majú konať ako my.

Viete si predstaviť vecnú debatu napríklad s Antonom Chromíkom?

Už som s ním diskutovala, nemám problém si s ľuďmi ako on podať ruku. Viac by ma však zaujímali v neformálnom prostredí niekde na pive, čo sa nedá, lebo si držia svoju líniu a odstup. Veľmi by som chcela vedieť, či za ich postojmi v skutočnosti nie je čosi oveľa hlbšie ako to, čo deklarujú oficiálne.

Napríklad?

Napríklad to, či ten ich odpor voči nám nevychádza z nejakej veľmi zlej osobnej skúsenosti s niekým z našej komunity. Možno je za tým čosi viac než to, čo oficiálne prezentujú.

Svojou prácou ste dráždili množstvo hejterov. Stalo sa vám, že vás napádali aj na ulici?

Samozrejme. Najhoršie to bolo, keď sa mal konať prvý Dúhový PRIDE. Nejaká baba mi cez Facebook napísala, že má pre mňa dôležité informácie. Ako mladá, neskúsená a sprostá som súhlasila so stretnutím pri petržalskom Tescu.

Samozrejme, žiadna baba neprišla, jej údajný telefón bol nedostupný. Miesto nej sa ku mne začalo približovať šesť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie