Denník N

Lujza Garajová Schrameková: Sami sme schopní robiť zlé veci, len máme menšie možnosti ako mocní

Herečka a komička Lujza Garajová Schrameková vystupuje v standup komédii Silné reči.
Herečka a komička Lujza Garajová Schrameková vystupuje v standup komédii Silné reči.

Komentovanie zadku či pŕs jej je nepríjemné, no dodáva, že je herečka, takže sa posudzuje aj jej výzor, oblečenie, pohyb, postava. Na rovinu hovorí: „Bolo by zvláštne, keby v takej situácii herečka niečo povedala, a ešte zvláštnejšie, keby sa jej kolegyňa zastala.“

Rozhovor vyšiel v skrátenej podobe v aprílovom čísle pouličného mesačníka Nota bene.

Vaša mama je herečka v nitrianskom divadle, otec v ňom fotografoval, dedo bol herec, dokonca tajomník divadla. Odmalička bolo jasné, že jednou z vašich identít bude herečka?

Nikdy to nebol môj sen, hoci umenie bolo všade okolo mňa. V divadle som sa síce motala stále, ale chodila som na cirkevné gymnázium, a keďže som sa dobre učila, v hre bolo aj to, že budem právnička.

Prijímačky na konzervatórium boli náhoda. Šiel na ne môj vtedajší frajer, tak sme to poňali ako týždňový výlet do Bratislavy. Jeho nevzali, mňa áno, a bolo.

Nemávate pochybnosti, či ste si vybrali správne? Väčšina vašej práce sa odohráva pred ľuďmi, kamerami, na javisku či pódiu.

Pochybnosti mám stále, dokonca ich musím aktívne riešiť. Zrejme mi chýba nejaký jasný cieľ, ktorého dosiahnutím by som si mohla povedať, že som dobrá, že je to lepšie ako predtým, že som spokojná. Zrejme som svoju definitívnu cestu ešte neobjavila.

To, že som posledný rok známa aj na verejnosti, síce zvyšuje sebavedomie, je to fajn, lebo mi pribúda aj odvaha, stalo sa mi to však vo veku, keď mám dve deti, takže to už nemohlo so mnou vážne zamávať.

Niekto roky študuje herectvo, a aj tak neprerazí v seriáloch, filmoch ani v divadle. Vy ste roky strávili v Radošinskom naivnom divadle, dnes vás chcú v mnohých iných projektoch. Čo rozhoduje o úspechu?

Náhoda.

Ale no…

Fakt, pomohli mi rôzne náhody. Nikomu by som nevedela poradiť, čo má robiť, aby sa dostal tam či tam. Možno aj preto si neviem celkom vážiť to, že som už verejne známa, že mi ponúkajú dobrú robotu za slušné peniaze.

Jednoducho nemám pocit, že som na tom tvrdo pracovala alebo za tým cielene išla. Príkladom je moje účinkovanie v prvom seriáli – rolu v ňom som dostala len preto, že som bola práve ostrihaná a oni hľadali krátkovlasú herečku. Bola som v depresii po pôrode, nemohla som fajčiť ani piť, tak som sa aspoň ostrihala.

Rolu v ďalšom seriáli som tiež dostala náhodne, lebo kolegyňa, ktorá ju mala hrať, bola príliš drahá. Kde tam je snaha? Preto hovorím o náhode.

Ťažko však mohla byť náhoda, že si vás do predstavenia v divadle vybral Milan Lasica.

A predsa bola. Bola som na materskej dovolenke s druhým dieťaťom a do práce som sa tak skoro nechystala. Nemalo ešte ani rok, keď mi zavolal režisér, že im niekto vypadol a či si nechcem zahrať s Lasicom.

A hoci som nechcela nechať dieťa s opatrovateľkou, možnosť stáť na javisku s majstrom sa neodmieta, hoci nešlo o žiadnu svetovú rolu ani veľkú hereckú výzvu.

Vašou hlavnou identitou je matka dvoch detí. Riešili ste v hlave, kedy sa po pôrode vrátiť k herectvu, aby ste nezmeškali vlak a zároveň nemali výčitky svedomia?

S manželom máme šťastie, že sme neboli odkázaní na to, aby sme do práce chodili obaja. Bývame v dvaapolizbovom byte a stačí nám to. Navyše, herectvo má výhodu, že som mohla robiť len toľko, koľko som chcela, nemusela som tráviť v divadle osem či deväť hodín.

Nastavovala som si to tak, že trebárs týždeň som nakrúcala, ale potom som mala dva týždne voľna, prípadne tak, že päť týždňov som skúšala v divadle, ale potom som hrávala iba po večeroch a cez deň bola s deťmi. Naopak, matky, ktoré sú celé dni s deťmi doma, zase premýšľajú, či by nejaký čas nemali tráviť aj v práci.

Keď som začínala mať priveľké výčitky svedomia, či nie som doma málo, upokojovala ma moja mama, ktorá ma dala do jasličiek už v desiatich mesiacoch. Je to vec kompromisu. Dnes sa už snažím počúvať aj samotné deti, ktoré mi presne vedia povedať, kedy sa zastaviť.

Existujú vo vašej práci pokušenia, keď treba vziať nejakú prácu, lebo je skvele platená, hoci je hodnotovo bezvýznamná?

Jasné. Pre porovnanie – hráte v divadle predstavenie za 70 eur a potom vám inde za trápnu vec, ktorú ani nemusíte naskúšať, teda stačí, že tam len prídete a poviete päť slov, dajú desaťnásobok.

Je to veľké pokušenie, lebo človek si vtedy hovorí – takto ma budú volať len rok, možno dva, a tak z toho treba vydojiť čo najviac. V rodine sme si preto nastavili minimum, ktoré musíme zarobiť, aby sme fungovali, ale tiež maximum.

Keď ho dosiahneme, ďalšie zákazky neberieme, lebo je to už nezmyselná strata času. Treba počúvať vnútorný hlas – ak už z niečoho máte zlý pocit, treba sa zastaviť.

Divadlá ponúkajú skvelé predstavenia. Herci, ktorí tam podávajú výborné výkony, potom idú do seriálov, v ktorých vzhľadom na pásovú výrobu a rozpočet nemôžu ukázať, čo v nich je. Výsledok je neraz trápny. Premýšľajú nad tým? Lebo ľudsky sa tomu dá rozumieť – aj oni majú hypotéky a platy v divadlách nie sú vysoké, navyše obrazovka zvyšuje ich cenu na súkromné akcie.

Nemám pocit, že by sa v divadlách zarábalo až tak málo. Sú to platy porovnateľné s učiteľmi. Podľa mňa by mali byť učitelia ohodnotení oveľa lepšie ako herci. Do divadla chodia intelektuáli, ktorí cítia tú potrebu, ale vzdelanie potrebujú všetci a dnes sa mimoriadne podceňuje.

Porovnávajme to takto – ako sa má herečka, ktorá robí divadlo a vie si privyrobiť v seriáloch a na firemných akciách, a ako sa má učiteľka, ktorá nemá možnosť privyrobiť si inde. Z tohto hľadiska na tom my, herci, nie sme až tak zle. A ak áno, možno len v porovnaní s programátormi.

Ako sa herec vysporiada s tým, že ide robiť kvalitatívne zlú, ale dobre platenú vec?

Keď už sa na to dá, nesmie sa nad tým zamýšľať. Len čo ponuku prijme, nemá dôvod riešiť takú dilemu, to mal robiť predtým. Ak by to riešil počas samotnej výroby, bol by v kŕči, cítil by sa trápne a nemohol by hrať dobre. Musí tomu uveriť a snažiť sa dať do toho čo najviac.

Aj seriály sú rôzne – niektoré idú v televízii o štvrtej poobede a točia sa na dve kamery ako rodinná oslava bez opakovania zle zahratých scén, na iných si tvorcovia dávajú záležať, lebo idú v hlavnom vysielacom čase. Osobne seriálmi ako takými neopovrhujem, snažím sa hrať čo najlepšie.

Keď je nejaká žena známa, novinári, najmä bulvárni, sa jej zväčša pýtajú len na recepty, chudnutie do plaviek, módu a kozmetiku. Vy sama ste v rozhovore pre SME uviedli, že len málokedy sa vás pýtajú na názor. Prečo je to tak? A nedegradujú ženské časopisy ženy ako také?

Ťažko povedať, lebo ženy si zjavne tie časopisy kupujú, hoci sú tam nafotené len topánky a k tomu je pridaný text, že nejaká herečka im odporúča konkrétny lesk na pery. Ženský intelektuálny časopis asi ani neexistuje.

Prekvapila ma trebárs reakcia môjho syna, ktorý bude mať desať rokov, keď sme sa bavili, koho budeme voliť. Spýtal sa – žena a prezidentka? Doma pritom neriešime žiadne rodové stereotypy, zdalo sa mu to čudné len preto, že žiadnu ženu prezidentku ešte nevidel.

Je to chyba spoločnosti aj médií, že viac neprezentujú úspešné ženy a intelektuálky v biznise, vo vede, v čomkoľvek, že prioritne ukazujú herečky, speváčky, modelky, najlepšie chudé a namaľované. Ľudia potom zabúdajú na to, že sú tu aj ženy lekárky, učiteľky, chemičky, programátorky, astronautky a podobne.

Dotýka sa vás, ak ľudí na vás zaujímajú práve recepty na jedlo a chudnutie?

Ani nie, lebo dostávam príležitosti povedať svoje názory aj inde. Napríklad v relácii Silná zostava v RTVS, v Nota bene či inde. Bavíme sa o súdnictve, školstve, o ľuďoch bez domova, o problémoch spoločnosti, takže ak sa chce, dá sa to. A možno si ženy len nepýtajú dosť verejného priestoru na vyjadrenia o vážnych veciach.

Problémom žien je aj obťažovanie, hovoria o ňom mnohé herečky, moderátorky, ale aj úradníčky, sekretárky, učiteľky či ženy v iných profesiách. Patrí sem popiskovanie, sexistické poznámky, potľapkávanie po zadku, komentovanie výzoru a podobne. Máte s tým osobnú skúsenosť? U nás hnutie MeToo ani poriadne nezačalo, a už aj zakapalo.

Veľa som nad tým rozmýšľala. Celá tá kampaň mi prišla ako nevyužitý priestor najmä v tom, že sa to stočilo do roviny, aby sme všetci spomínali na to, či nás niekto v minulosti capol po zadku, alebo okomentoval naše prsia. Jasné, že sa mi to pri mojej práci stalo, dokonca 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie