Toľko dobrých koncertov naraz sa len tak nevidí. A na Slovensku už vôbec nie

Koľko hudby znesiete za jeden víkend? Viac, než si myslíte. Teda v prípade, že sa bavíme o hudbe, ktorá za niečo stojí. Tá, ktorá znela v piatok a v sobotu na festivale Sharpe v bratislavskej Novej Cvernovke a v nedeľu večer v klube Fuga, bude doznievať ešte dlho. Zvykneme písať skôr pozvánky na akcie vopred než recenzie potom, a keď už, tak v čo najkratšom čase. Ale k týmto akciám sa oplatí vrátiť z viacerých dôvodov.

Sharpe 2020 má na čom stavať

Sharpe má dva roky a nemožno napísať, že pokračuje tam, kde skončil jeho predchodca Waves Bratislava. Formátom je síce tiež showcase festivalom, ale postaveným úplne inak. Namiesto mnohých klubov rozptýlených po meste tu máte jeden centrálny priestor s pár pódiami. Základný stan, kde sa cez deň debatuje, prednáša, networkuje a celú noc hrá. Ešte zásadnejšou polovicou úspechu tejto akcie sú dve veci: láska k dobrej hudbe z rôznych scén a nastavenie, že rásť treba nielen na dobrých dramaturgických základoch.

Vekový priemer tímu organizátorov je okolo tridsiatky. Všetci už majú dosť skúseností a kontaktov, ktoré nabrali doma aj v zahraničí, a pod rukami im rastie festival, ktorý má vlastnú tvár. Dobré miesto, aj dobrý program. Skrátka niečo, čo nie je len ďalším klonom voľne zameniteľným s inými na festivalovej mape.

Najväčšiu časť programu showcase festivalov obvykle tvoria indierock a elektropop. Sharpe patrí k výnimkám, ktoré majú menej koncertov, ale starostlivo vybraných a poskladaných do dvojdňovej skladačky. Každý tu mal čo objavovať. Mojimi objavmi sa stali Česi Market a Bert & Friends, ukrajinskí Ptakh & Jung, Briti Scalping, Talianka Giungla či Španielka MounQup, no aj inventúra domácej scény vyznela veľmi nádejne. Stále je z čoho vyberať. Showcase festivaly väčšinou neopakujú mená dva roky za sebou, ale keď sa niekto posunie tak výrazne ako Katarzia, vôbec to neprekáža. Organizátori mohli pokojne znovu pozvať aj Katku Málikovú, ktorej nové piesne sú úplne inde ako na debute Pustvopol.

Sharpe sa nebojí dať priestor tvrdšej hudbe (Möbius, Shallov), popovejším polohám (Samuel Hošek) ani experimentálnej scéne (Urbanfailure, Ondrej Zajac) a sám experimentuje. Napríklad koncert, na ktorom sa za necelé dve hodiny na jednom pódiu prestrieda desať rôznych zostáv, len tak ľahko nezažijete. Pritom primárne nejde o žiadne produkčné rekordy, ale o zámer každý rok odprezentovať naživo novú kompiláciu slovenskej scény. Volá sa to Ostrov hudby a chcelo by to už len simultánny preklad do angličtiny a titulky, kto práve hrá, pretože to často nebolo zrejmé ani domácim návštevníkom, nielen zahraničným hosťom.

Ďalším unikátom Sharpu sú pravdepodobne dve listening sessions. Ide o verejné hodnotenie vybraných piesní od rôznych interpretov, ktorí hrajú na festivale a spravidla sedia priamo v publiku. Na pódiu sedia promotéri, agenti či novinári a rozprávajú, čo si myslia. Čím otvorenejšie, tým lepšie. V Bratislave najskôr štyria zahraniční odborníci prebrali naše kapely a potom sme sa my venovali zahraničnej scéne. Ešte zaujímavejšie by bolo, keby sme vopred dostali iba ukážky bez názvov piesní a konkrétnych interpretov.

Konferencie bývajú presne také, akí sú ich hostia. Keď si pozvete spíkrov, ktorí nemajú príliš čo povedať, prípadne majú, ale nevedia to dobre podať, je to trápenie pre všetkých. Login Kočiški je úplne iným prípadom. Promotérsku legendu z východnej Európy by ste dokázali počúvať aj viac než hodinu. Stačí povedať len to, že názov jeho agentúry je Password a že dotiahol veľkú svetovú hviezdu do Kosova, kde jej spravil koncert na futbalovom štadióne. V decembri. Rapper 50 Cent tam navyše vystúpil ešte pred vyhlásením nezávislého štátu.

Výborná debata bola vraj aj o duševnom zdraví muzikantov, čo je v posledných rokoch veľmi veľká téma. Vraj preto, lebo som ju nevidel. Sedel som ako porotca na Listening session, ktorá prebiehala paralalne. Škoda, že sa panely, ktorých inak nebolo veľa, prekrývali. Pri koncertoch pritom organizátori kolízie elegantne vyriešili. Päť pódií sa striedalo tak, že ste z každého koncertu mohli vidieť aspoň polovicu, čo je showcasový luxus. K tomu ešte dva bonusy. Tajné akustické koncerty v priestore knižnice, ktorých program sa zverejňoval iba last minute spôsobom na Facebooku (o šírke dramaturgických mantinelov svedčí, že tu napríklad zahrala aj Para). Sympatickým nápadom boli takisto popoludňajšie pop-up koncerty na streche budovy, takže pódií bolo nakoniec dokopy sedem. Už len doladiť zvukový aparát, špeciálne do klubu Cverna a pre Underground stage.

Nová Cvernovka je veľkosťou akurátny priestor, svojou multifunkčnosťou ponúkajúci veľa možností. Tisícdvesto návštevníkov je presne toľko, aby boli sály plné a aby sa zároveň dalo medzi nimi pohodlne premiestňovať, plus bez veľkého čakania na občerstvenie. Tomu veľmi pomohla premiéra „cashless“ obsluhy, možnosť všade platiť kartou by si mohli osvojiť aj ďalšie festivaly. Kombinácia klubových priestorov s vonkajšími je super. Keby vyšlo lepšie počasie, hlavné pódium na nádvorí aj nová (čerstvo sprístupnená) zóna s východom rovno z baru by mali ešte príjemnejšiu atmosféru.

Celkovo treba pochváliť najmä schopnosť prepájať to, čo má zmysel prepájať. Zaujímavé veci a zaujímavých ľudí z rôznych scén, ktoré sa inak bežne nestretávajú a o seba navzájom sa príliš nezaujímajú. Začalo sa to po predčasnej smrti nášho kamaráta a kolegu Ďura Kušnierika projektom Ostrov hudby, ktorý mu bol priamo venovaný. Zatiaľ najvýraznejšie to vyústilo do 120-členného spoločného zájazdu na festival Eurosonic do Holandska v januári a pokračovalo to uplynulý víkend v Bratislave. Sharpe 2020 má na čom stavať.

Holley Shit!

Na Sharpe som videl veľa koncertov, ale ani jeden úplne celý, od začiatku až do konca. To sa na showcase festivaloch stáva. Niekedy odídete po pár pesničkách inde, niekedy dorazíte neskôr, niekedy nestihnete vôbec alebo vám to v programe unikne a až od iných sa dozviete, že vám niečo utieklo. Nič z toho sa v nedeľu v klube Fuga nestalo.

Kto pozná hudbu a príbeh Američana Lonnieho Holleyho, musel prísť a dať si to celé. Aj s dobre zvolenými domácimi menami na úvod večera. Adam Matej a András Cséfalvay pódium a publikum dobre pripravili na muža, ktorý bude mať o rok sedemdesiat a do šesťdesiatky bol známy len ako výtvarník. Potom on sám aj mnohí ďalší zistili, že je aj originálnym hudobníkom.

Jeho nahrávky a koncerty sú veľkým zážitkom. Môžete to nazvať breakbeat blues alebo psychedelic soul, ale to je fuk. Dôležité je, že nemusíte nič vedieť o hudbe ani o ňom samotnom a okamžite to funguje. Zabudnete na únavu, na to koľko je hodín aj na iné prízemné veci. V kockovanej košeli a s množstvom náramkov na rukách vyzerá skôr ako pouličný predavač, no keď začne brnkať na klávesy a spievať, za pár sekúnd vás má. Slovám charizma a autentickosť dáva nový rozmer, búra žánrové aj generačné hranice. Základom a hlavným pilierom je hlas, elektrizujúci aj evanjelizujúci, takýchto spevákov, ktorí vedia spievať a majú o čom spievať, nie je veľa.

Blues 21. storočia, vystužené de luxe hudbou, aj z muzikantsko-zvukového hľadiska totiž dostanete niečo, čo nemáte možnosť počuť každý deň. Kapela je dvojčlenná, ale znie, ako keby hrali naraz štyria. Bubeník Marlon Patton namiesto hajtky stúpa na pedále, ktorými vytvára basovú linku (ako to robia organisti) a sádže do Lonnieho hlasu neuveriteľný groove. Dave Nelson z opačnej strany pódia vysiela pomalé trombónové melódie, ktoré ešte efektuje pomocou gitarových škatuliek. Celé to dokopy modeluje katedrálu málo vídaných zvukovových farieb a osobitého plynutia hudobného času. Treba počuť, treba vidieť.

„Koľko trvá, kým sa dá dosiahnuť takáto súhra?,“ pýtam sa po koncerte bubeníka, keď rozdýcham prvý dojem. „Tri dni,“ smeje sa. „Ale vážne. S Lonniem hrávame už vyše tri roky a s Davom ešte máme aj vlastné duo.“ Muzikanti nebalia hneď po koncerte nástroje, idú medzi ľudí. Lonnie, ktorý má 69 rokov, hrá celý koncert v sede a na pódium mu musia pomáhať. Ale hudba nabíja aj jeho – na úvod večera tancoval pod pódiom na set Adama Mateja, na prídavok si nechá zdvihnúť mikrofón a spieva postojačky. Teraz sedí pri stolíku, predáva albumy a tričká, podpisuje ich a ochotne sa rozpráva s fanúšikmi. „Thumbs Up for Mother Universe,“ lúči sa na záver s každým a keď vám stláča palec, zisťujete, že ruky má rovnako veľké ako hlas.

„Je to sila, však?“ hovorí člen jeho tímu, ktorému dávam peniaze za platňu. „Mal som voľný čas a spýtal sa Lonnieho, či ma vezme so sebou na turné do Európy. Pôjdem s ním hocikedy a budem robiť čokoľvek, vy by ste to nerobili, keby ste každý večer mohli sledovať naživo vznik úplne nového albumu?“ dodáva. Vzápätí sa ukáže, že je to Christopher Paul Stelling, gitarista vydávajúci na značke Anti, ktorá je domovom Toma Waitsa. O chvíľu sa dozvedám, že zvukár spolupracuje s Danielom Lanoisom. Vlastne nič prekvapivé – Holley je totiž guru pre generáciu okolo kapiel ako Animal Collective, Bon Iver či Deerhunter.

Je super, že Slovensko sa na hudobnej mape zviditeľňuje nielen festivalmi, ale aj klubovou scénou. Program Fugy sa oplatí sledovať a tento večer sa udial konkrétne zásluhou promotéra Juraja Hoppana, ktorý zahraničnú nezávislú scénu pozorne sleduje a pravidelne sem ťahá jej predstaviteľov. Šikovne využil, že Holley hral v Rakúsku na Donaufestivale a postaral sa o jeden z top koncertov v Bratislave za poslednú dobu. Aj tým, že k americkému hosťovi vybral vhodných domácich kolegov. Špeciálne Andrása Cséfalvayho, ktorý je zároveň tiež výtvarníkom (držiteľ ceny Oskára Čepana) a aj jeho prístup k hudbe je veľmi osobitý. Na hlave čelenka, na krku len približne naladená gitara a kostrbatý prstoklad, ale sugestívny hlas spievajúci o elfoch opúšťajúcich les (pekná klimatologická metafora) či o ružiach skláňajúcich hlavy na gitare. Fuga sa v tej chvíli zmenila na malý zapadnutý klub niekde na americkom stredozápade, do akých občas vojdú filmové či seriálové postavy a zostanú chvíľu neveriacky sledovať, čo sa deje v sále.

Keď si k tomu ešte pridáte, že v klube pod lampou koncertovala legendárna postava českej nezávislej scény Tony Ducháček s kapelou Garage (a vraj to bolo výborné) a v pondelok v MMC Nóri Jaga Jazzist, v Bratislave v týchto dňoch naozaj nik nemôže frflať na nedostatok zaujímavej hudby zo zahraničia. Rovnako dobrou správou je, že sa nebavíme len o hlavnom meste. V sobotu 4. mája v Lučenci zahrá ďalšia americká hviezda – gitarista Marc Ribot, známy zo spolupráce so spomínaným Tomom Waitsom alebo s pilierom scény newyorského downtownu Johnom Zornom.