Denník N

Ad.: Peter Zajac: Čo sme robili pred 30 rokmi: Čím ma fascinovali ochranári

Autor je líder predrevolučných bratislavských ochranárov
a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane. Ochranár Mikuláš Huba v tomto texte reaguje na jednu zo spomienok Petra Zajaca.

Peter Zajac na podnet Martina M. Šimečku spomína na to, čo robil v apríli 1989, a jednu svoju spomienku venuje najmä vtedajším bratislavským ochranárom, ktorí ho, ako sám vraví, v tých časoch fascinovali. Peter sa za ochranára nikdy nepokladal a zdôrazňuje to aj v tomto článku. O to viac ma teší, že na jeho pozitívnom až obdivnom postoji k tejto komunite sa ani po troch desaťročiach nič nezmenilo.

Zajac bol v druhej polovici 80. rokov minulého storočia jedným z tých popredných slovenských verejne aktívnych intelektuálov, ktorých sme dodatočne označili slovným spojením súputníci ochranárstva. Nielenže písal eseje a zostavoval antológie civilizačnej poézie, kde „koketoval s ekológiou“, pozýval nás na besedy na ich akademický ústav, ako hosť sa zúčastňoval ochranárskych podujatí a podporoval nás, keď nás režim šikanoval, ale (spolu)organizoval aj veľmi podnetné podujatia, kde sa stretávali umelci, literárni vedci a kunsthistorici so sociológmi, s prognostikmi či environmentalistami.

Tým, že niečo podobné sa zároveň dialo aj na pôde bratislavského ochranárstva, ako aj na niekoľkých ďalších „ostrovoch pozitívnej deviácie“, rodila sa spolupráca, vzájomná dôvera a solidarita komunity, ktorá sa neskôr stretla v akcii zvanej Nežná revolúcia.

Pôvodne som toto jeho sympatické vyznanie  chcel – ako celoživotný ochranár – iba vziať so zadosťučinením na vedomie, ale pár vecí, ktoré sa v reflexívnej spomienke  Petra Zajaca objavili, ma inšpirovali k tejto reakcii.

V prvom rade je to konštatovanie, že ochranári vraj „parazitovali na štátnych inštitúciách“.  Napriek tomu, že Peter to nemyslel ako výčitku, ba dokonca to oceňuje ako prejav ochranárskej dômyselnosti, ak by sme to zobrali doslovne, nič nemôže byť ďalej od reality.  Áno, naše pravidelné ochranárske stretnutia – vždy v prvý štvrtok v mesiaci – sa naozaj uskutočňovali v štátnych inštitúciách: v obvodných kultúrnych a osvetových strediskách. A v podobnom zariadení sa konala aj autorom spomínaná povestná mestská ochranárska konferencia v apríli 1989.

Je tiež pravda, že sme za túto možnosť neplatili žiadny prenájom. Ale bolo to, ako sa populárne hovorieva, win – win riešenie. Lebo osvetové zariadenia si tie naše podujatia veľmi rady vykázali ako (aj) svoju činnosť. Ale aj tak to bola celé len výnimka potvrdzujúca pravidlo. Všetko ostatné, čo sme robili, bolo prejavom pravého opaku parazitovania. Robili sme to zadarmo, vo voľnom čase a zväčša i za vlastné prostriedky. Ani vedenie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny nás nijako nepodporovalo. Skôr naopak: ešte aj z členského sme mu odvádzali 20%.

Ďalšie konštatovanie Petra Zajaca, ktoré ma zaujalo svojou originalitou a zároveň určitým zjednodušením, je to, že ja som sa vraj zaujímal viac o prírodu a Jano Budaj viac o kvalitu života, pričom obe tieto chápania sa podľa neho vzájomne dopĺňali. Takúto deľbu priorít spochybňuje hneď Petrom spomínaná monumentálna akcia na záchranu kláštora v Marianke. Išlo tam viac o prírodu, krajinu, prostredia, záchranu pamiatky, radosť zo spoločného diela, kultúrne vyžitie, happening či o kvalitu života? Myslím si, že o všetko toto a mnohé ďalšie zároveň.

Podobne by sa dalo hovoriť aj o väčšine ďalších aktivít vtedajších bratislavských ochranárov: od mlynov v Kvačianskej doline cez Podšíp a Brízgalky, návrh Národného parku Podunajsko, záchranu mestskej zelene, Bicyklovú Bratislavu až po neraz spomínanú Bratislavu/nahlas. Áno, Peter má pravdu. Medzi „hubovcami“ a „budajovcami“ bol vždy rozdiel. Ale tá deliaca línia viedla trochu inak.

A do tretice by som sa vyjadril ku vzťahu ochranárstvo a disent. Súhlasím s Petrom Zajacom, že slovenskí ochranári ako celok v 80. rokoch 20. storočia neboli disidenti. Teda, až na výnimky, keďže medzi najaktívnejších z nás patril napríklad chartista a politický väzeň Pavel Šremer. Inými slovami, ochranári boli a sú príliš rôznorodá komunita na to, aby sa dali niekam jednoznačne zaradiť. Napokon aj tí a tie, ktorí/é hrali prím na spomínanej konferencii v apríli 1989, tvorili v rámci slovenského ochranárstva len menšinu – aj keď veľmi výraznú a hyperaktívnu.

Najskôr išlo len o bratislavskú základnú organizáciu č. 6, potom pribudli sedmička, trinástka a šestnástka a napokon i väčšina mestského výboru. Ale to až po Bratislave/nahlas, teda koncom roka 1987. Odvtedy sa osud aktérov tejto iniciatívy a disidentov až tak veľmi  nelíšil a aj naše tlačoviny – vrátane povestného Ochrancu prírody – sme vydávali de facto ako samizdaty, lebo nik sa nám ich už neodvážil povoliť (ale ani zakázať).

Napokon chcem oceniť, že Peter Zajac našiel paralelu medzi bratislavským predrevolučným ochranárstvom, Nežnou a iniciatívou Za slušné Slovensko. Spolu s ním si želám, aby vo voľbách 2020 vyhralo slušné Slovensko.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Čo sme robili v roku 1989

Komentáre

Teraz najčítanejšie