Čo sme robili pred 30 rokmi: Magické stretnutie v Pukanci u Ivana Kadlečíka

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Na tieto stretnutia som sa vždy tešil. Každé tri mesiace sa schádzali zakázaní českí a slovenskí spisovatelia na chalupách a trávili spolu víkend. Tentoraz, koncom apríla roku 1989, prišli do Pukanca k Ivanovi Kadlečíkovi, ktorý mal na vŕšku nad mestom starý dom s veľkou záhradou a v pivnici víno.

Schádzali sme sa takto desať rokov a skupina sa rozširovala, už nás bolo vyše tridsať. Bol som o generáciu mladší a vrýval som si do pamäti debaty, ktoré medzi sebou viedli Václav Havel, Ludvík Vaculík, Ivan Klíma, Miro Kusý, Dominik Tatarka, môj otec a ďalší spisovatelia.

Stretnutia mali prísne konšpiračné pravidlá, nikdy sme o nich nehovorili do telefónu ani v odpočúvaných bytoch, termín budúceho stretnutia sa stanovil na tom poslednom. Len dvakrát za tie roky nás policajti odchytili a rozohnali. Aj nepraktickí spisovatelia vedeli byť dobrými konšpirátormi, keď nimi museli byť.

Prišiel som s Olegom Pastierom a Ivanom Hoffmanom (pre nich bola účasť na takomto stretnutí prvá) ku Kadlečíkovi variť guláš už deň vopred. Keď začali okolo obeda prichádzať prví hostia, bolo to ako zázrak.

Tí z Brna (napríklad Jiří Kratochvíl) to mali bližšie, Pražania prišli až poobede, Zdeněk Urbánek prišiel na golfe, ktorý patril Václavovi Havlovi, ale ten nemohol, lebo bol vo väzení. Chýbal aj Dominik Tatarka, ktorý už bol na tom zdravotne veľmi zle a o dva týždne mal zomrieť.

Prvé hodiny debaty boli sústredené, Ivan Klíma bol určený za moderátora, lebo tentoraz bola témou naša budúcnosť v komunistickom režime, ktorý začal opatrne dávať najavo, že by sa chcel trochu aj dohodnúť.

Išlo o to, že Klímovi a Eve Kantůrkovej ponúkli ľudia z oficiálnych vydavateľstiev (ako napríklad Mladá fronta), že by možno nejaký ich román mohol vyjsť aj oficiálne, najmä ak je nepolitický. Bola to prvá taká ponuka po dvadsiatich rokoch zákazu publikovania, ale len neoficiálna, od niektorých redaktorov, ktorí už mali plné zuby cenzúry.

Eva Kantůrková hovorila, že by sa to malo skúsiť, lebo „treba vyjsť týmto ľuďom v ústrety“, keď sa pokúšajú prelomiť bariéry. Mne sa jej postoj nepáčil, lebo som za ním cítil túžbu publikovať za každú cenu, ale mlčal som. Ivan Klíma mal pochybnosti, najmä morálne, pretože by sa cítil čudne, keby jemu mali vychádzať knihy a jeho priatelia by boli naďalej zakázaní.

Do tejto debaty vstúpil razantne môj otec a povedal, že dnes nie je doba na kompromisy s režimom. „My nemáme čo vychádzať v ústrety na nejakú polcestu,“ hovoril, „nech oni prídu k nám.“ Mal na mysli všetkých tých, ktorí by sa chceli od režimu dištancovať, ale mali strach.

Na toto stretnutie prišiel po prvý raz aj Jiří Křižan (neskôr sa stal poradcom Václava Havla na Hrade), scenárista, ktorý fungoval viac či menej oficiálne a spolupracoval s filmovými štúdiami Barrandov. Pýtal som sa ho, čo ho medzi nás priviedlo a či vie, že to bude koniec jeho kariéry. „Je mi to jedno,“ povedal. „Nedokážem už robiť kompromisy.“

Potom vystúpil Ludvík Vaculík s plamennou rečou o tom, že sme babráci, lebo už dávno sme sa mali pokúsiť využiť nové zákony, ktorými sa režim pokúsil oživiť ekonomiku a ktoré umožňovali za istých okolností zakladať družstvá a podnikať. Podľa Vaculíka by sme sa mali pokúsiť založiť družstvo a vydávať v ňom naše knihy, ktoré doteraz kolovali len v samizdate. Aj keď bolo jasné, že režim by to nedovolil, dôležitý je pokus, aj keď nevyjde. „Som za odluku literatúry od štátu,“ vyhlásil.

Nastala zhoda v tom, že Klíma aj Kantůrková ponuky na oficiálne vydanie svojich kníh prijmú len vtedy, ak takú ponuku dostane každý z nás.

Hovorilo sa o Václavovi Havlovi, ako sa má vo väzení a či je zdravý (o niekoľko týždňov bude prepustený, ale to sme vtedy netušili), aj o Tatarkovi. Ivan Kadlečík prečítal nahlas svoj nový fejtón.

Začalo sa piť víno a jesť guláš, môj otec vysvetľoval medzinárodnú situáciu a hovoril, že režim už dlho nevydrží (bol jediný, kto bol večným optimistom, tentoraz však mal pravdu), lebo v Maďarsku a v Poľsku sa už komunizmus rúca a v Sovietskom zväze je taká sloboda, akú si ani nevieme predstaviť.

Pred polnocou začala odrazu vonku pred domom hrať hudba a Ivan Kadlečík sa uškŕňal. Zavolal miestnu rómsku kapelu, aby nám prišla zahrať. „Boli to jediní odvážni chlapi široko-ďaleko, ktorí boli ochotní za vami prísť,“ hovoril. Do miestnosti vstúpili štyria starší páni, a hrali a spievali. Ludvík Vaculík, ktorý bol výborný spevák a miloval ľudové piesne (poznal všetky české aj slovenské), sa k nim pridal.

Pamätám sa na ten surreálny výjav dodnes: za bývalého režimu sa takto stretla česká a slovenská intelektuálna elita – a Rómovia. Obe skupiny žili na okraji spoločnosti, to ich zbližovalo. Ani jedni, ani druhí sa nemali čoho obávať, lebo nemali čo stratiť.

Spať išiel každý podľa vlastnej chuti, ale väčšina vydržala do brieždenia. Na druhý deň sa na záhradu trúsili mátožné postavy a spolu sme sa vybrali dolu do evanjelického kostola, kde Ivan Kadlečík hral na organe. Stáli sme mu hore na balkóne za chrbtom a po prvý raz som videl, aké je zložité obsluhovať organ – hral všetkými rukami aj nohami.

Bol to jeden z tých magických víkendov, ktoré sa po páde režimu už nikdy neopakovali, lebo nikto už nemal čas. Vtedy nám ani vo sne neprišlo na um, že už o pol roka budeme slobodní ľudia. Teraz sme sa tešili z toho, že ŠtB nás neodchytila a my sme mohli byť spolu.