Denník N

Hipš ide do Spolu a chce byť ministrom školstva: Známky a 8-ročné gymnáziá by obmedzil, prepadnutie zrušil

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Juraj Hipš založil organizáciu Živica, vzdelávacie centrum na lazoch v Zaježovej, venuje sa učiteľom aj deťom. Vo štvrtok ohlási vstup do strany Spolu, kde sa bude venovať školstvu. Píše program a chcel by byť ministrom.

Dlho ste pôsobili v treťom sektore. Teraz vstupujete do politiky – znamená to, že z pozície tretieho sektora sa nedá školstvo zmeniť tak, ako keď budete politik?

V treťom sektore som od 16 rokov a ľuďom v mimovládkach sa podľa mňa veľa vecí podarilo. To, že som sa rozhodol vstúpiť do politiky, nebolo pre mňa jednoduché. Jeden z dôvodov bol ten, že zásadné systémové zmeny sa dajú robiť zhora a ideálne, keď je pre ne podpora aj zdola. A to som bol doteraz zástancom názoru, že reforma školstva sa musí robiť zdola. Zažil som úžasné príbehy s učiteľmi, veľmi ma to bavilo, ale sú to často individuálne ostrovy. Na druhej strane vidím, že podpora zhora nie je. Preto som si povedal, že keď o tom toľko hovorím, treba to skúsiť aj zhora.

Osoba ministra školstva teda podľa vás dokáže zmeniť to, ako vyzerá a funguje školstvo?

Vždy som tvrdil, a za tým si stojím, že školstvo nezachráni žiadny osvietený minister. Ak by som povedal, že tam teraz niekto príde a spraví zázrak, bol by som populista. Na druhej strane, minister je veľmi dôležitá osoba, ktorá vie naštartovať zmeny. A sčasti je to aj o symboloch, lebo minister dokáže podporiť dobrých učiteľov. V poslednom čase tu vidíme ministrov, ktorí s učiteľmi bojujú, ktorí tam prídu a sú absolútne nezorientovaní. Mnohé veci, ktoré sa v školstve dejú a sú pozitívne, sú napriek štátu a nie vďaka štátu, čo je zásadný problém. Ak tam príde akýkoľvek minister a nebude mať okolo seba schopný tím ľudí, aj tak nič nespraví. A treba si čestne povedať, že reforma školstva netrvá jedno volebné obdobie. Treba to naštartovať, ale je naivné si myslieť, že o dva roky uvidíme obrovské a úžasné výsledky. Ale začať sa raz musí. A, žiaľbohu, mám pocit, že od roku 1989 začíname buď nešťastne, alebo vôbec.

Koho máte v tíme?

Keď som sa rozhodoval, či vstúpim do politiky, bolo pre mňa podstatné, či dokážem okolo seba zhromaždiť ľudí, ktorí mi pomôžu vytvoriť program na zlepšenie školstva. Bol by som príliš veľký egoista, keby som povedal, že to robím sám. Program pripravuje 13 ľudí. Sú to experti, ktorých si vážim. Žiaľ, teraz vám nepoviem ich mená, lebo mnohí pôsobia na rôznych pozíciách a spojenie s politikou by bolo pre nich problematické. Ale ak by všetko dobre išlo, boli by ochotní vstúpiť aj do politiky.

Ako vyzeralo vaše rozhodovanie, či do toho pôjdete?

Ťažko. Pred 14 rokmi som odišiel z Bratislavy žiť na lazy na Zaježovej a bolo to veľmi ťažké rozhodnutie, lebo ja som mestský človek. Som chlapec, ktorý vyrastal v Petržalke, a odísť žiť na lazy bolo pre mňa jedno z najťažších rozhodnutí v živote. Teraz, po 14 rokoch, si hovorím, že oproti rozhodnutiu, či idem do politiky, to bola úplná pohoda.

Prečo?

Keď ľuďom oznamujete, že idete do politiky, začnú na vás pozerať, akoby ste mali lepru. Už ste zrazu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie